Chamonix, Svetový Pohár

Letný útek pred zimou

Prológ
Vlani v zime zorganizovala komisia alpinizmu výjazd na španielske skalky, ktorý si zúčastnení veľmi pochvaľovali. Keďže táto komisia na tento rok zvolila iný spôsob podpory najlepších slovenských lezcov, rozhodli sme sa niečo podobné urobiť v komisii športového lezenia. A tak sa 10. júla natlačili Marek Repčík, Juro Repčík, Andrej Chrastina, Katka a Zuzka Čintalové do požičaného fiata Tipo s cieľom absolvovať prvé kolo SP v športovom lezení v Chamonix. O dva dni neskôr som za nimi vyrazil ja, Juro Gondúr (majiteľ fiata Tipo) a Petra Tomanová .

12. júl - Fluelapass
Stojím po členky v snehu a snažím sa nabrať nejakú vodu. Sedlo Fluelapass dalo môjmu autu zabrať. Para z motora sa mieša s hmlou a ja sa trasiem od zimy. Našťastie ma Gogo prišiel vystriedať, inak by som trip na juh Francúzska začal s omrzlinami.

13. júl - Chamonix
Po 18 hodinách nonstop jazdy z Bratislavy doháňame prvú časť našej výpravy. Gogo má tesne po skúškach, na ponocovanie je zvyknutý a tak šoféruje bez problémov celú noc. Letné ráno v Chamonix je mrazivé, náladu nám však vylepšuje plná taška jedla, ktorú som našiel na parkovisku. Asi ju v amoku odhodil nejaký grcajúci turista po návrate z Mont Blancu. Ďalším príjemným prekvapením je fakt, že Marek aj obe Čintalky postúpili do semifinále, keď topovali pomerne ľahké kvalifikačky. Stena stojí vonku na námestí, poobede hlásia búrky a tak sa začína liezť už ráno o ôsmej. Teplomer ukazuje 7 stupňov, keď nastupujú prví pretekári. Namiesto vytriasania bandasiek si dúchajú na prsty a Petra sa teší, že nemusí liezť. Po semifinále mám zimy plné zuby a tak s Petrou odchádzame na juh. Ostatní ostávajú ešte na preteky v boulderingu.

Bouldrové preteky
Bouldrové preteky boli kvôli nepriazni počasia, ktorá sa vznášala nad Chamonix počas celého kola svetového poháru, odložené zo soboty na nedeľu. V nedeľu sa síce vyčasilo, nepršalo, no oteplilo sa iba takmer o 3 stupne. Ráno bolo niečo okolo 10 stupňov, cez deň 15. Začalo sa pretekať v skorých ranných hodinách. Steny (4 vežičky) boli postavené pod holým nebom, čiže žiadna vyhriata telocvičňa sa nekonala. Muži, kvôli hojnému počtu, boli rozdelení do dvoch kategórií. Žien sa zúčastnilo 53. Celkovo sa liezli štyri bouldre. Všetko prebiehalo jednoducho: bouldristu priviezli k prvému bouldru, posadili ho na stoličku, zaznel signál a už stál pred prvým bouldrom. Na obhliadku, nacvičovanie a na samotný prelez boli vyčlenené štyri minúty. Po uplynutí limitu zaznel signál a bouldrista sa premiestnil pod druhý boulder. Na oddych mal znovu štyri minúty (vraj podľa pravidiel je oddychový čas a aj limit na prelezenie zhodný s počtom bouldrov). Ja som pod prvý boulder nastúpila plná očakávania, aké bouldre na mňa čakajú. Priznám sa, prvý boulder ma celkom prekvapil. Čakala som pár obrovských obliakov, cez ktoré sa budem musieť predrať. Ale tu na mňa čakala cesta s malými, ale dobrými chytmi, zhruba o šiestich krokoch. Keďže bol prvý, bol aj najľahší. No aj tak som ho liezla ťažko. Dôvod? Zmrznuté prsty. Nepomohli ani rukavice. Ale vyliezla som, a to ma povzbudilo. Druhý boulder, tiež ľahký Top. Tretí boulder naberal ráz mojich predstáv. Dva prečahy, zóna a nasledoval dlhý prečah za hranu do dvoch obliakov, vyhodenie nôh a už som sa húpala, potom už bolo treba urobiť dva kroky a bola som na vrchole. Zmorená som sa odsunula pod posledný boulder. Nepociťovala som bandasky, ale stratu sily.

Nastúpila som pod posledný boulder, kde sa mi podarilo dosiahnuť iba zónu. Výsledok? Tri topy a jedna zóna na prvý pokus. Celkovo 24. miesto. Do finále postupovalo 20 žien. Zuzana skončila podobne, s tým rozdielom, že pri treťom bouldri neudržala vyhodenie nôh, dosiahla iba zónu – na prvý pokus, aj keď sa na začiatku dosť zamotala, no rozhodcovia jej ju zapísali až na druhý pokus. Aspoň si bude do budúcna pamätať, že sa oplatí pozrieť do rozhodcovského papiera. Posledný boulder vyliezla. Tieto preteky sprevádzala úplne iná atmosféra, ako na pretekoch na obtiažnosť. Škoda len, že sme si nemohli pozrieť finále, pretože naše auto odštartovalo smer juh.
Katarína a Zuzana

14.- 16. júl - Orpierre
Kemp v Orpierre je pomerne drahý a tak spíme v susednej dedine Eyguians. V tomto kempe zrejme ešte nespal nikto z ostbloku, lebo majiteľka odo mňa nechce žiadne údaje ani pas. I tu je pomerne chladno, všetci lezú v sektoroch na slnku. Na tretí deň si namiesto restday dáme šesťdĺžkovú cestu v tieni na vežu Quinqilon. Vymrznutí sa poobede vraciame na parkovisko, kde práve dorazila chamonixská časť našej výpravy. Všetci si pochvaľujú, ako je v Orpierre teplo.

17. - 20. júl - Gourdon
Z Orpierre vyrážame ďalej na juh. Pôvodne sme chceli ísť do Ceüze, no tam teraz hádam aj sneží. Cestou sa kúpeme v mori, nakupujeme víno a jedlo. Repčíkovci vsadili na racionálnu stravu. Kupujú všetko, čo je lacnejšie ako 4 franky za kilo. Večer spíme na super lúke v Gourdone a podľa článku v Montane hádame, kde je sektor Jurassic Park. Na druhý deň schádzame strmým chodníkom do kaňonu a pozdĺž vodovodného potrubia sa potácame v tmavých tuneloch. Keď toho mám dosť, čakám na baby, ktoré majú baterku. Stále šli za mnou, no zrazu ich niet. Po polhodine to vzdám a potácam sa ďalej. Konečne nájdeme sektor s cestami. Marek s Jurom ho idú obzrieť, no je dosť malý, tak ideme ďalej. Po ďalších tuneloch stojíme na konci lávky. Marek až tu vytiahne sprievodcu z internetu a konštatuje, že sektor, čo boli pozrieť je hľadaný Jurassic Park. Ja som rezignoval a idem hladať baby. Vrátim sa do Gourdonu, no ich stále niet. Zbehnem po vodu a konečne ich stretávam. Majú v očiach taký výraz, že by im závideli aj šialené kravy v Anglicku.
Cestou do kaňonu sa zakecali a nevšimli si chodník pri potrubí. Postupne prešli všetky lávky v kaňone, pravda okrem tej správnej. Okamžite chcú ísť liezť niekde inde. Napakon zostávame a v ďalších dňoch Repčíkovci skúšajú ťažké prásky. My ostatní sa striedame v zostávajúcich cestách. Ciest ľahších ako 7c je tu asi 8, z toho je päť škaredých. Regenerácia prebieha dlho do noci, akurát ja vždy zaľahnem okolo jedenástej. Petra ma obvinila, že chodím spávať so sliepkami. Keď som jej prisvedčil, že má úplnú pravdu, všetky baby sa urazili.

21. - 26. júl- La Turbie
Na odporúčanie jednej domácej lezkyne odchádzame do oblasti La Turbie. Vôbec sme neblúdili, „až je mi to divnô“. Oblasť má skvelú polohu - 5 km od mora, priamo nad Monakom. Hlavný sektor Grand Face je poobede v tieni, tak sa vždy doobeda močíme v mori a poobede lezieme. Morská voda má blahodárne účinky, vôbec nepotrebujeme oddychové dni. Naše rady rozšírili Miro a Jana, po desiatich dňoch čítame čerstvé noviny a jeme koláče. V prvý deň v La Turbie som dostal pri mori ľahký úpal, či čo, ktorý som zaklincoval jedným pivom. Všetci okrem mňa sa chcú ísť pozrieť do Monaka. Povolím, až keď mi sľúbia špeciálne podmienky. A tak sa vyvaľujem sám na zadných sedačkách auta, môj šofér s navigátorom ma vozia po trati F jednotky a ja kývam chodcom. Aj knieža Rainer by mi závidel... Lezenie v la Turbie malo len jednu chybu - všetci sme dostali vyrážky, pravdepodobne od nejakého miestneho jedovatého kríka, cez ktoré sa treba predierať pod nástup.

27. - 28. júl - Gourdon
Čintalky chcú preliezť nacvičené cesty v Jurassicu, Juro s Janou tam chcú ostať dlhšie, a tak sa vraciame do Gourdonu. Ja pokračujem v neúspešnom hľadaní ďalších sektorov. Večer odchádza Gogo s Mirom, ja ráno zaveziem Jura s Janou k potrubiu a už frčíme smerom domov.

29. júl - Rätikon
Marek sa rozhodol, že si výjazd predĺži a tak nás ešte čaká obchádzka cez Rätikon. Panuje tu stabilné počasie - prší. Posledný úsek poľnej cesty je od dažďa rozmočený, tak mu pomáhame preniesť batohy pod stenu peši. Všade sa ozýva bučanie kráv a hvízdanie svišťov. Je z toho zblbnutá aj mačka pri kravíne. Sedí na zadných nohách, predné pred sebou ako svišť. Som presvedčený, že keby sme chvíľu počkali, aj zapíska.

29. júl - Fluelapass
Stojím na zelenej lúke a snažím sa nabrať nejakú vodu. Sedlo Fluelapass dalo môjmu autu opäť zabrať. Para z motora stúpa k modrej oblohe. Nemá ma kto vystriedať, lebo Gogo je už doma a baby spia v aute. Našťastie mi omrzliny nehrozia, náš letný útek pred zimou sa končí. Dúfam, že leto sa už začalo aj na Slovensku.

Epilóg
Strávili sme vo Francúzsku takmer tri týždne. Počas nich absolvovali Čintalky, Repčíkovci a Andrej Chrastina jedno kolo SP na obtiažnosť a jedno kolo SP v boulderingu. V pretekoch na obtiažnosť nedosiahli svetoborné výsledky, no v boulderingu Čintalkám na postup do dvadsaťčlenného finále veľa nechýbalo. Po pretekoch musel Andrej z pracovných dôvodov odcestovať domov a ostatní, ku ktorým sa pridala ešte Petra Tomnanová, sa zúčastnili reprezentačného sústredenia v okolí Nice.

Sústredenie
Pri lezení na juhu Francúzska sme si prišli na svoje. Dlhé cesty (20-30 metrov), s dobrými chytmi a oddychovými miestami nám veľmi vyhovovali. Väčšina ciest bola previsnutá s obtiažnosťou nad 7a, čo možno niekomu prekážalo, ale aj cesty za 7b sa dali v pohode vyliezť. Lepšie sme si ešte nikdy na skalách nezaliezli. Vidieť na vlastné oči Mareka a Jura Repčíka v akcii, to je niečo. Konečne som sa presvedčila, že ťažká cesta sa dá vyliezť v kľude a s prehľadom. Je dobré liezť s niekým, kto je o hodný kus lepší než vy. Veľakrát nám poradili, akú cestu máme ísť liezť, ako ju máme liezť, čo robíme zle, kde máme oddychovať, a tak. Keď sme chceli liezť niečo ťažšieho, stačilo povedať bratom a hneď sme mali cestu nacvakanú a mohli sme si ju skúšať. Preto sa aj Zuzane podarilo vyliezť jej doteraz najťažšiu cestu obtiažnosti 7c na piaty pokus. Ja som skúšala iné 7c, no nepodarilo sa mi ho vyliezť. Bol to pre nás super tréning. Dúfam, že čoskoro by sme sa mohli prehupnúť cez 7c a vyliezť 8a, ale na to treba ešte čo-to potrénovať. Bolo dobré, že sme tam boli aj s Petrou Tomanovou a mohli sme sa porovnať. Nebolo až také jednoduché zistiť, ktorá je lepšia, pretože Petre sedia iné cesty ako mne a mojej sestre. V oblasti Jurassic park som vyliezla moju doposiaľ najťažšiu cestu obtiažnosti 7b+, čomu sa veľmi teším a dúfam, že nie je posledná. Tú istú cestu vyliezla aj sestra a pridala k nej ďalšie 7b+ na druhý pokus. Všetci sme sa zhodli, že to bola super vydarená akcia. Super ľudia, skaly, miesto, počasie, všetko. Škoda len, že sme tam nemohli zostať dlhšie, pretože sa nám naozaj nechcelo ísť domov. Katarína a Zuzana

... a zopár informácií na záver
Liezli sme v oblastiach, ktoré nie sú na Slovensku príliš známe, preto na záver pridávam zopár informácií o nich. Orpierre je vo Francúzsku pomerne populárna a známa oblasť. Je tu viac sektorov s cestami od 20 do 200 m. Sú orientované na východ, juh i západ, takže sa dá liezť po celý rok. Prevažujú ľahké cesty, no sektor najbližšie k dedine je previsnutý, s peknými vytrvalostnými cestami až do 8a. Kaňon Georges du Loup pri Gourdone otvorili pomerne nedávno. Podľa informácií z internetu je v ňom veľa sektorov. My sme našli iba Jurassic Park, kde si zaleziete, iba ak leziete aspoň 8a. Je silne previsnutý, lezenie je vytrvalostné po stiskoch. Otočený je na východ, v lete sa tu dá liezť zhruba po jednej. Ostatné sektory sú otočené na juh a západ. Podobné lezenie ako v Jurassicu je v sektore Girand Face v la Turbie nad Monakom. Je tu však oveľa viac ciest, liezť sa dá v lete tiež zhruba po jednej. Ostatné sektory v La Turbie sú iné - mierne previsnuté, kolmé i položené, dierky aj lišty. V lete do nich svieti slnko od jedenástej do piatej, podľa sprievodcu je tu vyše 400 ciest. Ak však idete na juh Francúzska a nezaujímajú vás zrovna extrémy, lepšie si zaleziete v klasických oblastiach ako sú Calanques, Verdon, Buoux, či Ceüze.

SP v Chamonix a sústredenie

Od 12. do 16. júla prebiehal v Chamonix druhý medzinárodný festival lezenia. V tomto čase sa tu konali všetky druhy pretekov na umelej stene bouldering, rýchlosť aj obtiažnosť. Informácií je strašne veľa, takže začnem postupne. Od nás pretekalo päť lezcov - Zuza a Kata Čintalové (SKMK Modra), Andrej Chrastina (Sokol Žilina, a9), Juro Repčík (Exkrement, Lanex Bolatice) a Marek Repčík (Anatomic).
Do Chamonix prichádzame 11. júla, ubytujeme sa a zaprezentujeme. Pre zlé počasie sa štvrťfinále nekoná na velikánskej stene na námestí v centre mesta, ale na stene horolezeckej a lyžiarskej školy ENSA. Súťaží 75 mužov a 55 žien, sú pripravené dve cesty pre mužov a jedna pre ženy. Zuza, Kata a ja preliezame celé cesty a postupujeme do semifinále, Juro, 60. miesto, a Andrej 56. miesto, padajú krok a dva pod vrchom. Cesty boli nezvyklo ľahké, bolo ich preto nutné preliezť celé. Postupuje 47 mužov a 45 žien - snáď rekord v histórii svetového poháru.
Semifinále už prebieha vonku, teplota sa pohybuje od 5° C ráno, do 15° cez obed na slnku. Väčšina favoritov nezaváha a postupuje obvyklá zostava, nedarí sa Francúzom, vypadávajú Bindhamerovci (24, 45), Legrand (35), Brenna (11 ). Ja dochádzam ako obvykle na vytrvalosť spojenú s drobnými chybami, ktoré opatrne, ale isto odoberajú silu. Celkovo to pre mňa znamená 41. miesto, čo je naozaj bieda.
Ženy majú trať v pravej časti steny, Zuza aj Kata lezú dobre, ale obe sa nechávajú oklamať čiarou, ktorá označuje chyt za výlezovou hranou. Snažia sa ho doskočiť, ale on tam nie. Až neskôr sa ukazuje, že tým istým profilom viedlo mužské finále a označenie chytu tam bolo z neho. Takže dvojičky sa tentoraz nezapreli, zhodne obsadili 41. miesto.
Finále prebieha večer, vonku prší a je zima. Výlezová časť steny je kolmá a bez akejkoľvek striešky, stena zateká aj zvnútra. Podmienky "hodné" pretekov Svetového pohára. Ak by sa niečo také stalo inde ako vo Francúzsku, nechcel by som byť v koži organizátorov. Ale Francúzsko je predsa len lezecká veľmoc a v takej sa nepatrí sťažovať... Všetko teda ide ďalej, aj keď o regulérnosti by sa dalo hodne pochybovať.
Mužská finálovka má jeden bouldrový problém, kde padajú Hirayama, Petrenko, Krivoscheitsev a Petit. Vyriešiť sa ho podarí len Chabotovi, ktorý potom vybojuje ďalšie takmer tri metre. Prekonáva ho ešte Talian Bernardino Lagni. Kľúčový krok rieši naopak rukami, pomáha si hranou a po centimetroch sa posúva k ďalšiemu chytu. Neuveriteľnou silou lezie ďalej, o dva kroky prelieza Chabota a zaslúžene víťazí. Naozaj lezenie, ktoré sa nedá opisovať, ale ktoré treba vidieť.
Ženská finálovka zateká ešte viac ako mužská, viaceré chyty sú ozaj mokré. S náskokom víťazí Stephany Bodet pred Martinou Cufar. Pod nimi končí Muriel Sarkany, ktorá zrejme doteraz nechápe, ako rýchlo z mokrých chytov zletela. Nakoniec je zhodne s Liv Sansoz na 3. mieste.
Po dni voľna majú začať bouldrové preteky, vonku však vytrvalo prší, takže všetko sa presúva na neskôr. Pre nedostatok času sa počet bouldrov znižuje zo šesť na štyri, takisto sa úmerne kráti aj čas na pokusy. V nedeľu občas zasvieti slnko a konečne sa lezie.
Najmenej sa darí Jurovi, ktorý je v skupine s ťažšími bouldrami a nedáva žiaden. Andrej a ja sme v druhej skupine a vyliezame 2 a 3 problémy. Jeden krok nám nešiel vôbec a mňa vlastne stál postup do finále. Oproti minuloročnému Grenoblu však boli bouldre ľahšie (vtedy stačili 3 topy zo šiestich na finále). Teraz o mnohom rozhodoval počet pokusov a zóny.
Zuza aj Kata preliezajú 3 bouldre, ale každá iné. Je jasné, že obe mali na štyri topy. Tentoraz naozaj chyba, stačilo trochu viac zabojovať. Aj tak však mali k postupu najbližšie a veľmi dlho svietili na tabuli medzi finalistkami. Na ich 17 rokov slušné výsledky, len aby to s lezením vydržali.
V boulderingu v Chamonix vyhral Salavat Rachmetov a medzi ženami Elena Choumilová, umiestnenie našich lezcov: 38. M. Repčík, 43. A. Chrastina, 60. J. Repčík, 23. K. Čintalová, 28. Z. Čintalová.
K výsledkom na pretekoch - určite sa od nás čakalo niečo lepšie, výkonnosť a sila snáď aj lepší výsledok dovoľovali. Chýbalo trochu viac bojovnosti a menej strnulé lezenie - Andrej a Juro v open, oddychovať, kde treba a mať viac natrénované - Marek, poriadne napozerať cestu a neskákať mimo chytov - baby. Ak by išlo všetko rozumne, mali sme byť určite všetci v semifinále a aspoň dvaja v prvej dvadsiatke. Bouldering ani nekomentujem, je to záležitosť hlavne sústredenia a hlavy, každý z nás mohol postúpiť.
Ale aj tak je smutné, ak je prvá dvadsiatka naším vytúženým a už roky nedosiahnutým cieľom. Výkonnosť však išla vo svete hodne dopredu. Pred pár rokmi sme na skalách sotva liezli 7c OS a 8a RP, ale v tej prvej dvadsiatke sa občas niekto objavil (Tóno, Andrej, Ičo). Dnes ide 8a OS, 8b+ aj 8c RP a výsledkom je 41. miesto. Skala je síce niečo úplne iné, ale ako meradlo sa dá aspoň čiastočne použiť.
Problémom je aj to, že nikto z nás sa však nesústredí len na preteky. Z celkom jednoduchého dôvodu - neoplatí sa to. Ani Andrej, ani Juro, ani ja si nemôžeme dovoliť zabiť rok, alebo dva tréningom (toľko by mohlo stačit) s neistým výsledkom a nevyliezť nič na skalách. Veď za 8b+, prípadne 8c pretrápené ľubovolným štýlom je šanca byť v reprezentácií, mať 50 tisíc a celkom dobrý východiskový bod pre sponzorov. Tí totiž do výkonnosti veľmi nevidia a zaujíma ich hlavne to, čo sa píše v časopisoch. A majú zo svojho pohľadu úplnú pravdu. Nacvičovanie na skale je však časovo veľmi náročné a väčšinou to rozbije celý tréningový systém.
Za porovnateľný a podľa mňa občas lepší výkon na pretekoch SP (do tej dvadsiatky) nie je a nebude nič, nanajvýš sa dozviete, že tu už boli oveľa lepšie výsledky. A to je vcelku slabá motivácia. Navyše stále máme veľké rezervy vo vytrvalosti
- nik z nás nie je schopný spraviť viac ako 30 vyrovnaných krokov. A tomu veľmi nepomôže rozlezenie, ani lepšia hlava - cesty na SP majú od 40 do 60 krokov, väčšinou bez oddychu. Natrénovať niečo také u nás sa dá najbližšie v Havířove, čo až tak najbližšie zase nie je. Tažko si môžeme dovolit byť tam tri až štyrikrát týždenne.
Takže to boli výhovorky "prečo to nejde lepšie". Radšej naspät do Chamonix. Neslávne sme dopretekali a už bez Andreja, ktorý sa musel vrátiť, padáme z upršaných kopcov do tepla, kde je plánované sústredenie pretekárskeho reprezentačného družstva. Ešte večer po pretekoch lezieme na skalách v Orpiere, kde sa k nám pridala Peťa Tomanová, ktorá tentokrát nepretekala, a Paľo Tomka so svojim autom. Druhé auto dodal Juro Gondžúr, ktorý s nami celý pobyt absolvoval, za čo mu takisto patrí úcta a vďaka.
Cieľom sú francúzske oblasti, kde čo najmenej svieti slnko. Lezieme viac-menej tréningovo a až na malé výnimky nič nenacvičujeme. Z vylezených ciest, keďže nikomu nešlo o top výkony (snáď okrem dlhočizného 7c, Symphonie Amere, ktoré preliezla Zuza Čintalová), uvádzam len klasifikácie bez názvov. Nakoniec, keď sa trénuje, je jedno, ako sa čo volá. Kata - 7b+ PP, 7a+ Flash. Peťa - 7b+ RP, 7a OS, 7b PP. Zuza - 7c PP, tri 7b+ PP, 7a+ Flash. Juro 8a OS, viacero 7c OS. Marek - dve 8a OS, 8a Flash, viacero 7c OS, 8a PP.
Okrem toho samozrejme veľa ciest v nižších stupňoch, lezenia toľko, koľko dovolila koža na prstoch. Takéto sústredenie sa ukazuje ako dobrá vec, vzájomná motivácia a snaha liezť čo najlepšie sú úplne jasné. Trošku bol problematický výber oblastí, každému sedí niečo iné a je zrejmý aj rozdiel medzi oblasťou vhodnou pre chalanov a pre baby. To sa však očakávalo a myslím, že aj vyriešilo. Ideálom by boli megaoblasti typu Siurana a El Chorro, ale tie sú predsa len kúsok od ruky. Myslím, že peniaze za naftu na tých pár kilometrov navyše boli investované celkom dobre. 30. júla balíme a odchádzame domov, zostáva len Juro, ktorý tu chce liezť ešte tri týždne. Ja sa cestou nechávam zaviezť do Rätikonu. Z desiatich daždivých dní sú dva pekné a trochu ešte lezieme.
No a po mesiaci opäť doma, kde takmer nespoznávam rodné Višňové. Štyri nové cesty a kopec variantov. Narýchlo musím zháňať aktuálneho sprievodcu, alebo niekoho, kto sa tu aspoň trochu vyzná.
Takže približne takto to bolo. A aby nebola porušená štruktúra správneho článku v lezeckom časopise, treba sa pod'akovať sponzorom, hlavne SHS JAMES za štartovné, cestovné na preteky a sústredenie. A možno aj horeuvedeným v zátvorkách za menami.

Marek Repčík