Spantik
- Golden Pillar
Marko Prezelj
Spantik je 7027 metrov vysoká hora v západnej časti
Karakoramu (Pakistan). Prvý výstup na vrchol sa podaril nemeckej
výprave pod vedením R. Sandera v roku 1955 z ľadovca Chogolungma,
kadiaľ vedie tzv. normálka na vrchol. V roku 1987 z ľadovca
Barpu na opačnej strane hory vyliezli britskí horolezci Mick
Fowler a Victor Saunders alpským štýlom fantastický vyše 2000
metrov vysoký Golden Pillar, Zlatý pilier, čo je stále jeden z
najhodnotnejších výkonov v Himalájach. Práve tento pilier sa
stal v roku 2000 cieľom medzinárodnej expedície, o ktorej nám
píše známy himalájista Marko Prezelj zo Slovinska.
Pohľad spredu na Spantik, Britská cesta (červená) a Ruský
variant (čierna) s vyznačenými bivakmi. |
Výpravu do pohoria
Karakoram organizovala FFME (Francúzska horolezecká federácia),
ktorá minulú jeseň aj zaplatila taxu za vrchol. Spočiatku
plánovali čisto francúzske družstvo. Keď sa však ukázalo, že
záujem medzi domácimi horolezcami nie je dostatočný, hlavní
organizátori výpravy Manu Pellissier a Manu Guy hľadali
záujemcov o výstup na Spantik medzi priateľmi mimo Francúzska.
Ja som sa začal o túto horu vážne zaujímať v roku 1991 po
výstupe na Kanč. Vtedy som si v Káthmandú všimol a kúpil knihu
Elusive summits od Victora Saundersa, v ktorej je medzi iným
opísaná aj výprava na túto horu, obálku knihy krášli fotografia
prostredného piliera Spantiku. Lákavý cieľ odpočíval v mojom
„albume želaní“ až do tohtoročného januára.
Na stretnutí horolezcov pri príležitosti udeľovania Zlatého
cepína som sa rozprával s Manu Pellissierom, ktorý ma pozval na
výpravu. Ponuka veľmi lákavá vzhľadom na to, že cieľ som už
dobre poznal a organizácia bola tiež rozbehnutá – hlavne
byrokratická časť. Okrem Saundersovej som prečítal aj Fowlerovu
knihu o ich výstupe cez prostredný pilier v roku 1987. Rozhodnúť
sa pre účasť napriek tomu nebolo ľahké, keďže sa len mesiac pred
odchodom mal narodiť môj druhý syn.
Sedemčlennú výpravu tvorili:
Manu Pellissier (1976) – vedúci výpravy, Francúzsko,
horský vodca
Manu Guy (1974) – pomocník vedúceho výpravy,
Francúzsko, horský vodca
Attila Oszvath (1955), Maďarsko – komerčný
pracovník
Erik Švab (1970), Taliansko – alpinista,
novinár
Alexander Klenov (1962), Rusko – horolezecký
inštruktor
Michail Devy (1966), Rusko – obchodník s
nehnuteľnosťami
Marko Prezelj (1965), Slovinsko – horolezecký
inštruktor
V základnom tábore nám robili servis kuchár a jeho pomocník.
Arogantný spojovací oficier už na druhý deň opustil BC. Počas 3.
medzinárodného zimného stretnutia horolezcov vo februári v
Chamonix sme mali jedinú spoločnú schôdzu pred výpravou. Dohodli
sme sa na základných organizačných úlohách jednotlivcov a určili
časový priebeh výpravy. Erik zabezpečil základnú technickú
výbavu, Francúzi laná a stany. Špeciálnu časť materiálu a osobnú
výzbroj (cepíny, mačky, oblečenie, bivakovaciu výbavu) si musel
zabezpečiť každý sám. Neskôr sme medzi sebou komunikovali ešte
cez telefón a elektronickú poštu. Letenky sme vybavovali
samostatne, takže sme sa opäť stretli až v Islamabáde a s
Francúzmi až v základnom tábore.
Manu Pellissier v 11. dĺžke. |
Organizačnú podporu v Pakistane sme zverili agentúre North
Pakistan Treks, Tours and Expeditions, ktorá nám za prijateľnú
cenu ponúkla a potom aj zrealizovala dobrú organizáciu a
starostlivosť (ubytovanie, transport, strava). Ukázalo sa, že
vzhľadom na pestrú medzinárodnú spoločnosť rôznych charakterov a
názorov bola výprava dobre pripravená. Náklady na jednotlivca
boli kvôli pestrosti osadenia a neobvyklému spôsobu organizácie
pravdepodobne o niečo vyššie, ako by to bolo v prípade
skupinovej organizácie. Avšak ako členovia sme mali pomerne málo
nepopulárnej byrokratickej práce a starostí. Francúzi vzhľadom
na svoje skúsenosti dobre vybavili väčšinu menej príjemných vecí
pred začiatkom výpravy. Počas samotnej expedície sme hlavné
rozhodnutia prijímali spoločne v súlade s dohodou pred výpravou
a okamžitou situáciou (podmienky, počasie...). Všetky náklady
okrem poplatku za vrchol (1500 USD) a karga za transport
výstroja do Pakistanu (približne 250 kg) sme si rozdelili.
Približné výdavky predstavovali na konci asi 4 000 USD na
jednotlivca (z domu do domu).
Francúzi prišli do Islamabádu týždeň pred nami a zabezpečili
všetky byrokratické práce na ministerstve, zaplatili poplatky (helikoptérový
a smetiarsky depozit, clo, výstroj a plat spojovaciemu
dôstojníkovi...) a dohodli sa s „oficierom“, aby nás piatich
počkal. So všetkým výstrojom a stravou sa odpravili do
základného tábora, čo náš prístup značne uľahčilo, keďže sme
mali málo nosičov a aj ťažkostí a problémov s nimi bolo vďaka
„predvoju“ menej. Za pochod z Hoparu do základného tábora sme
museli platiť deväť etáp, aj keď sme išli iba dva dni, predvoj
tri. Nosiči v tom kraji nosia najviac 25 kg. Treba ich poistiť,
na troch nosičov ešte treba zaplatiť ďalšieho, ktorý nesie
stravu a výstroj pre všetkých štyroch... Pretože transport
robili tri islamské rodiny z Hoparu, bolo potrebné pri vstupe
každej zaobstarať jednu kozu na stravu.
Členovia expedície v základnom tábore tesne pred začiatkom
lezenia. Zľava doprava: Atilla Osvath, Manu Guy, Manu
Pellissier, Marko Prezelj, Saša Klenov, Miša Devy, Dino
(pomocník v kuchyni) a
Michael (kuchár). |
Základný tábor sme za pomoci „predvoja“ dosiahli mimoriadne
rýchlo, už na piaty deň po odchode z domu. Base camp bol na
moréne pri ľadovci vo výške 4550 metrov, odkiaľ sme mali dobrý
výhľad na horu. Aklimatizačných cieľov v okolí nebolo veľa,
preto sme Attila, Manu a ja poslednú aklimatizáciu urobili na
hrebeni do výšky 6200 metrov, kde sme plánovali zostup.
Dodatočný osoh tejto aklimatizácie bol v spoznávaní podmienok na
zostupe. Erik kvôli zdravotným problémom po troch dňoch v
základnom tábore ešte pred aklimatizáciou zakončil výpravu a
odišiel domov. Tak BC opustil hlavný informátor o dianí na
výprave, čo uhasilo aj pravidelné hlásenia hlavne na internet,
lebo nikto z ostatných členov nemal energiu a záujem o tú prácu.
V základnom tábore sa po aklimatizácii ukázalo, že naše ambície
na hore spojené so základným ponímaním horolezectva, sú
rozdielne. Rusi presvedčene trvali na svojej idei výstupu so
závesnou plošinou, ktorá naozaj ponúkala celkom pohodlný úkryt a
priestor na spanie, ale predstavovala značné bremeno v zmysle
váhy a času, potrebného na prevoz, budovanie a skladanie.
Ostatní štyria sme boli tvrdí v presvedčení, že má zmysel
pokúsiť sa o vrchol najprv pravým alpským štýlom s minimálnym
výstrojom, ktorý umožňuje rýchle napredovanie. Plánovali sme
prvovýstup alebo variant v hlavnom pilieri, kde jedinú cestu
zaznačili pred trinástimi rokmi Briti Fowler a Saunders.
Počasie bolo počas celej výpravy dosť zlé a nestále, s
výnimkou prvých dvoch dní výstupu, kedy bolo jasno. Na začiatku
v základnom tábore každý deň napadlo niekoľko centimetrov snehu,
po aklimatizácii dokonca viac ako 60 cm, čo celý čas kazilo aj
podmienky na lezenie. Prvotný plán prvovýstupovej verzie aspoň v
hornej časti sa pre nás štyroch kvôli zlým podmienkam pomaly
vzďaľoval (suchý sneh na skalných úsekoch, lavíny). Oblasť
britskej cesty, ktorá prechádza po najlogickejších prechodoch po
pilieri, sa v danej situácii stala pre rýchly alpský výstup
najzaujímavejšia. Presný popis cesty sme nemali, no z popisu
najmarkantnejších rozčlenení a pozorovania steny za rôznych
svetelných podmienok sme si mohli vybrať hlavnú líniu cesty.
Rusi najprv plánovali prvovýstup cez celý pilier, avšak po
období zlého počasia a ukončenej aklimatizácii sme všetci
nastúpili do Britskej cesty, ktorá vedie spodnou časťou prevažne
po snehovom hrebeni a pokračuje cez markantný skalný pilier.
Celková výška steny je cez 2000 metrov, na samotný vrchol je
ešte približne 200 výškových a viac ako 2500 dĺžkových metrov po
ľadovcovom plató.
Manu Pellissier nastupuje do 20. mixovej dĺžky v hornej
časti piliera. |
Spodných tisíc metrov po sérak, ktorý Briti pomenovali
Visiaci ľadovec, sme preliezli za osem hodín a hore sme
postavili dva malé stany. Prekvapilo nás, že Rusi na spodnú
časť, kde sme my štyria zaistili trasu, potrebovali jeden a pol
dňa. Keďže bolo počasie napriek jednodňovému čakaniu na séraku
zlé (sneženie, záveje, vietor), na tretí deň sme sa rozhodli pre
zostup do základného tábora. Rusi v súlade so svojím rozmýšľaním
a spôsobom postupovania zotrvali vo svojej ceste, ktorú začali
vľavo od Britskej. Po dvoch dňoch odpočinku a čakania na
stabilné počasie sme veľmi motivovaní opätovne nastúpili a za
šesť hodín dosiahli sérak. S Manu Pellissierom sme využili
slnečné predpoludnie a preliezli sme ešte vstupné ľadové pole a
dve dĺžky skalného piliera, aby sme sa zoznámili s pomermi v
skalnej časti. Hornina v „Zlatom pilieri“ je mramor, často hrubo
kryštalický a rozlámaný. Veľakrát sa o väčšiu kompaktnosť stará
ľad. Dobré istenie nie je možné umiestniť často, používali sme
hlavne vklinence a motýle. V hornom pilieri je lezenie
kombinované v pravom zmysle slova. Je tam veľa lezenia so
zatĺkaním cepínov do skalných puklín. Briti horných 1000 metrov
prirovnali k Walkerovmu pilieru na Grand Jorassess. Nám sa
prirovnanie zdalo pravdivé - okrem jedného ohodnotenia škótskou
päťkou, keďže technické problémy boli v hlavne medzi štvrtým a
šiestym stupňom obtiažnosti. Briti niekoľko úsekov preliezli
technicky, nám sa celú cestu podarilo preliezť úplne voľne,
dvakrát pravdepodobne priamejším variantom, ako prvolezci. Počas
lezenia v hornej časti sme nenašli žiadne stopy Fowlera a
Saundersa – okrem osemdesiatich metrov spráchniveného a do ľadu
okovaného lana na začiatku skalného piliera a niekoľko skôb na
zlanenie v spodnej, strmej časti cesty.
Druhý bivak na mieste, kde sme mohli vyhĺbiť dve malé police
v snehu a ľade. Vpravo hore vidieť vrcholový serak. |
Mne osobne prišli veľmi vhod skúsenosti, ktoré
som získal minulú zimu počas lezenia v Škótsku, lebo lezenie v
pilieri bolo veľmi podobné. V puklinách bol väčšinou ľad, na
skalách a väčších ľadových plochách sneh, často modifikovaný na
„cukrovú prikrývku“, ktorá nenúkala pomoc. Prvý liezol bez
batohu, druhý potom čím rýchlejšie vyniesol zvyšný výstroj a
druhé lano. Medzitým, ako prvý preliezal ďalšiu dĺžku, tretí
priniesol na štand ešte pomocné lano a potom za pomoci štvrtého,
ktorý žumaroval a čistil dĺžku, na stanovište vytiahli
naviazaný ruksak prvého. Vo vedení sme sa striedali my traja s
Manu, Attila celý čas šplhal a pomáhal pri vlečení „svine“. V
dolnej časti, po sérak, sme istili tri dĺžky, ostatné sme liezli
nenaviazaní. V hornom pilieri sme preliezli 26 dĺžok
dlhých od 45 do 50 metrov. Prvý bivak sme mali na vrchole
spodných komínov, kde sa nám podarilo vykopať dve úzke police na
stany.
Pod visiacim blokom sme liezli cez nevýrazné rozčlenenia v
skalnej priečke. Briti tu liezli po snežnej rampe, kam prišli
cez rozlámanú dĺžku prelezenú technicky, ako to opísali v knihe.
Hladké police pokryté snehom si vyžadovali viac času, než sme
najprv mysleli, preto sme boli prinútení k nepohodlnému bivaku
dve dĺžky pod hranou steny. Bivakovali sme každý sám visiac v
spacákoch s topánkami na nohách. Našťastie popoludňajšie
poletovanie snehu v noci prestalo. Na štvrtý deň výstupu sme
preliezli ešte kút pod sérakom, ktorý bol menej previsnutý ako
to vyzerá na fotografii Britov a dĺžku v ľade, aby sme dosiahli
plató nad sérakom. Nasledovalo brodenie po kolená po úbočí po
miesto, kde sa vrcholový úsek začal nakláňať aj do smeru
zostupu. Tam sme odložili ruksaky a ešte dve hodiny sme
pokračovali na vrchol, ktorý sme dosiahli okolo druhej poobede.
Pri návrate sme v hmle a občasnom snežení hľadali zostup.
Popoludní psychicky unavení od hľadania cesty medzi trhlinami a
sérakmi, keď sa nám podarilo nájsť prechod na zostupový hrebeň,
sme sa rozhodli, že budeme ešte raz bivakovať. Na piaty deň
dopoludnia sme za jasného a veterného počasia pri zostupe
hrebeňom spravili sedem zlaňákov na ľadovcových skrutkách, zišli
na ľadovec a o druhej popoludní sme dorazili do základného
tábora.
Zostup v zlom počasí z miesta prvého bivaku na visutom
ľadovci po dvoch dňoch čakania na lepšie počasie. |
Rusi liezli dosť svojským spôsobom. Cez spodnú časť britskej
cesty na Visiaci ľadovec, kde sme my štyria za osem hodín
urobili stopu, prešli za deň a pol, v pilieri dvakrát prespali v
„posteli“ a potom ešte dva razy na zostupe - napriek širokému
chodníku v neprehľadnom teréne a štandom na spusty. Pravda je,
že sa príliš nabalili a nejaký čas liezli aj v zlom počasí, ale
to nemôže zatieniť skutočnosť, že na túre trinásťkrát
bivakovali, kým my štyrikrát. Do základného tábora prišli deň
potom ako nosiči vzali náklady do doliny (ako to bolo dohodnuté
na začiatku). Fakt je, že ich prístup a vnímanie výstupu bol
úplne odlišný od nášho. Kuchár a pomocník svoju prácu vykonali
vynikajúco. Kuchár priniesol z doliny do základného tábora dva
razy trocha čerstvej zeleniny, vajcia a dokonca čerešne. Do
základného tábora prihnali a zarezali dve kozy, ktoré
predstavovali významnú súčasť nášho jedálnička. Na začiatku sme
mali v tábore popoludní tečúcu vodu, po nasnežení sme vodu
získali roztápaním snehu.
Výprava vo mne zanechala veľmi pozitívny pocit aj napriek
tomu, že bola tvorená ľuďmi rôznych národností a zmýšľaní a že
bola organizovaná akosi „na diaľku“. Skúsenosti, ktoré som
nadobudol, sú výnimočné tak, ako počasie a podmienky, ktoré nás
sprevádzali na ceste aj počas výstupu. Mali sme tiež veľa
šťastia, že počasie bolo (v porovnaní s väčšinou času) prvé dva
dni výstupu dobré a stabilné. So zdravím sme nemali väčšie
problémy okrem Erika, ktorý bol už na začiatku prinútený opustiť
výpravu. Napriek rôznym pohľadom na horolezectvo sme si dobre
rozumeli a spoločnými silami sme výpravu úspešne ukončili. Som
presvedčený, že naše priateľstvo je po návrate domov väčšie ako
pri odchode na výpravu. Lezenie v hornom časti piliera bolo
vydarené a veľmi estetické. Výnimočná cesta – ako ju už pred
trinástimi rokmi označili Briti.
Vrchných 1000 metrov Zlatého piliera zo základného tábora.
|
Odporúčané zdroje a literatúra na získanie
dodatočných informácií:
Článok:
Mick Fowler, „The Golden Pillar of Spantik“
str. 20 až 27, Mountain Magazine č. 118, Nov/Dec 1987
Knihy:
Victor Saunders, „Elusive Summits“-Four
Expeditions in the Karakoram, str. 131 až 183, Hodder &
Stoughton 1990
Mick Fowler, „Vertical pleasure“-The secret
life of a taxman, str. 145 až 168, Hodder & Stoughton 1995
Andy Fanshawe & Stephen Venables, „Himalaya Alpine-Style“
– The most Challenging routes on the hightest peaks, str. 21 až
25, Hodder & Stoughton 1995
Sprievodca: Lonely Planet, „Pakistan“, Júl
1998
Mapy:
Karakoram Maps, Sheet 1 – Gilgit, Hunza, Rakaposhi, Batura area,
1: 200 000,
Leomann maps & kópia správy o výprave Spantik 1987, ktorú sme na
základe žiadosti dostali poštou z BMC.
preložila Ľubica Hargašová |