Spantik - Golden Pillar

Marko Prezelj

Spantik je 7027 metrov vysoká hora v západnej časti Karakoramu (Pakistan). Prvý výstup na vrchol sa podaril nemeckej výprave pod vedením R. Sandera v roku 1955 z ľadovca Chogolungma, kadiaľ vedie tzv. normálka na vrchol. V roku 1987 z ľadovca Barpu na opačnej strane hory vyliezli britskí horolezci Mick Fowler a Victor Saunders alpským štýlom fantastický vyše 2000 metrov vysoký Golden Pillar, Zlatý pilier, čo je stále jeden z najhodnotnejších výkonov v Himalájach. Práve tento pilier sa stal v roku 2000 cieľom medzinárodnej expedície, o ktorej nám píše známy himalájista Marko Prezelj zo Slovinska.

62000sp1.jpg (42886 bytes)
Pohľad spredu na Spantik, Britská cesta (červená) a Ruský variant (čierna) s vyznačenými bivakmi.

Výpravu do pohoria Karakoram organizovala FFME (Francúzska horolezecká federácia), ktorá minulú jeseň aj zaplatila taxu za vrchol. Spočiatku plánovali čisto francúzske družstvo. Keď sa však ukázalo, že záujem medzi domácimi horolezcami nie je dostatočný, hlavní organizátori výpravy Manu Pellissier a Manu Guy hľadali záujemcov o výstup na Spantik medzi priateľmi mimo Francúzska.
Ja som sa začal o túto horu vážne zaujímať v roku 1991 po výstupe na Kanč. Vtedy som si v Káthmandú všimol a kúpil knihu Elusive summits od Victora Saundersa, v ktorej je medzi iným opísaná aj výprava na túto horu, obálku knihy krášli fotografia prostredného piliera Spantiku. Lákavý cieľ odpočíval v mojom „albume želaní“ až do tohtoročného januára.
Na stretnutí horolezcov pri príležitosti udeľovania Zlatého cepína som sa rozprával s Manu Pellissierom, ktorý ma pozval na výpravu. Ponuka veľmi lákavá vzhľadom na to, že cieľ som už dobre poznal a organizácia bola tiež rozbehnutá – hlavne byrokratická časť. Okrem Saundersovej som prečítal aj Fowlerovu knihu o ich výstupe cez prostredný pilier v roku 1987. Rozhodnúť sa pre účasť napriek tomu nebolo ľahké, keďže sa len mesiac pred odchodom mal narodiť môj druhý syn.

Sedemčlennú výpravu tvorili:
Manu Pellissier
(1976) – vedúci výpravy, Francúzsko, horský vodca
Manu Guy (1974) – pomocník vedúceho výpravy, Francúzsko, horský vodca
Attila Oszvath (1955), Maďarsko – komerčný pracovník
Erik Švab (1970), Taliansko – alpinista, novinár
Alexander Klenov (1962), Rusko – horolezecký inštruktor
Michail Devy (1966), Rusko – obchodník s nehnuteľnosťami
Marko Prezelj (1965), Slovinsko – horolezecký inštruktor

V základnom tábore nám robili servis kuchár a jeho pomocník. Arogantný spojovací oficier už na druhý deň opustil BC. Počas 3. medzinárodného zimného stretnutia horolezcov vo februári v Chamonix sme mali jedinú spoločnú schôdzu pred výpravou. Dohodli sme sa na základných organizačných úlohách jednotlivcov a určili časový priebeh výpravy. Erik zabezpečil základnú technickú výbavu, Francúzi laná a stany. Špeciálnu časť materiálu a osobnú výzbroj (cepíny, mačky, oblečenie, bivakovaciu výbavu) si musel zabezpečiť každý sám. Neskôr sme medzi sebou komunikovali ešte cez telefón a elektronickú poštu. Letenky sme vybavovali samostatne, takže sme sa opäť stretli až v Islamabáde a s Francúzmi až v základnom tábore.

62000sp2.jpg (27210 bytes)
Manu Pellissier v 11. dĺžke.

Organizačnú podporu v Pakistane sme zverili agentúre North Pakistan Treks, Tours and Expeditions, ktorá nám za prijateľnú cenu ponúkla a potom aj zrealizovala dobrú organizáciu a starostlivosť (ubytovanie, transport, strava). Ukázalo sa, že vzhľadom na pestrú medzinárodnú spoločnosť rôznych charakterov a názorov bola výprava dobre pripravená. Náklady na jednotlivca boli kvôli pestrosti osadenia a neobvyklému spôsobu organizácie pravdepodobne o niečo vyššie, ako by to bolo v prípade skupinovej organizácie. Avšak ako členovia sme mali pomerne málo nepopulárnej byrokratickej práce a starostí. Francúzi vzhľadom na svoje skúsenosti dobre vybavili väčšinu menej príjemných vecí pred začiatkom výpravy. Počas samotnej expedície sme hlavné rozhodnutia prijímali spoločne v súlade s dohodou pred výpravou a okamžitou situáciou (podmienky, počasie...). Všetky náklady okrem poplatku za vrchol (1500 USD) a karga za transport výstroja do Pakistanu (približne 250 kg) sme si rozdelili. Približné výdavky predstavovali na konci asi 4 000 USD na jednotlivca (z domu do domu).

Francúzi prišli do Islamabádu týždeň pred nami a zabezpečili všetky byrokratické práce na ministerstve, zaplatili poplatky (helikoptérový a smetiarsky depozit, clo, výstroj a plat spojovaciemu dôstojníkovi...) a dohodli sa s „oficierom“, aby nás piatich počkal. So všetkým výstrojom a stravou sa odpravili do základného tábora, čo náš prístup značne uľahčilo, keďže sme mali málo nosičov a aj ťažkostí a problémov s nimi bolo vďaka „predvoju“ menej. Za pochod z Hoparu do základného tábora sme museli platiť deväť etáp, aj keď sme išli iba dva dni, predvoj tri. Nosiči v tom kraji nosia najviac 25 kg. Treba ich poistiť, na troch nosičov ešte treba zaplatiť ďalšieho, ktorý nesie stravu a výstroj pre všetkých štyroch... Pretože transport robili tri islamské rodiny z Hoparu, bolo potrebné pri vstupe každej zaobstarať jednu kozu na stravu.

62000sp3.jpg (61627 bytes)
Členovia expedície v základnom tábore tesne pred začiatkom lezenia. Zľava doprava: Atilla Osvath, Manu Guy, Manu Pellissier, Marko Prezelj, Saša Klenov, Miša Devy, Dino (pomocník v kuchyni) a
Michael (kuchár).

Základný tábor sme za pomoci „predvoja“ dosiahli mimoriadne rýchlo, už na piaty deň po odchode z domu. Base camp bol na moréne pri ľadovci vo výške 4550 metrov, odkiaľ sme mali dobrý výhľad na horu. Aklimatizačných cieľov v okolí nebolo veľa, preto sme Attila, Manu a ja poslednú aklimatizáciu urobili na hrebeni do výšky 6200 metrov, kde sme plánovali zostup. Dodatočný osoh tejto aklimatizácie bol v spoznávaní podmienok na zostupe. Erik kvôli zdravotným problémom po troch dňoch v základnom tábore ešte pred aklimatizáciou zakončil výpravu a odišiel domov. Tak BC opustil hlavný informátor o dianí na výprave, čo uhasilo aj pravidelné hlásenia hlavne na internet, lebo nikto z ostatných členov nemal energiu a záujem o tú prácu. V základnom tábore sa po aklimatizácii ukázalo, že naše ambície na hore spojené so základným ponímaním horolezectva, sú rozdielne. Rusi presvedčene trvali na svojej idei výstupu so závesnou plošinou, ktorá naozaj ponúkala celkom pohodlný úkryt a priestor na spanie, ale predstavovala značné bremeno v zmysle váhy a času, potrebného na prevoz, budovanie a skladanie. Ostatní štyria sme boli tvrdí v presvedčení, že má zmysel pokúsiť sa o vrchol najprv pravým alpským štýlom s minimálnym výstrojom, ktorý umožňuje rýchle napredovanie. Plánovali sme prvovýstup alebo variant v hlavnom pilieri, kde jedinú cestu zaznačili pred trinástimi rokmi Briti Fowler a Saunders.

Počasie bolo počas celej výpravy dosť zlé a nestále, s výnimkou prvých dvoch dní výstupu, kedy bolo jasno. Na začiatku v základnom tábore každý deň napadlo niekoľko centimetrov snehu, po aklimatizácii dokonca viac ako 60 cm, čo celý čas kazilo aj podmienky na lezenie. Prvotný plán prvovýstupovej verzie aspoň v hornej časti sa pre nás štyroch kvôli zlým podmienkam pomaly vzďaľoval (suchý sneh na skalných úsekoch, lavíny). Oblasť britskej cesty, ktorá prechádza po najlogickejších prechodoch po pilieri, sa v danej situácii stala pre rýchly alpský výstup najzaujímavejšia. Presný popis cesty sme nemali, no z popisu najmarkantnejších rozčlenení a pozorovania steny za rôznych svetelných podmienok sme si mohli vybrať hlavnú líniu cesty. Rusi najprv plánovali prvovýstup cez celý pilier, avšak po období zlého počasia a ukončenej aklimatizácii sme všetci nastúpili do Britskej cesty, ktorá vedie spodnou časťou prevažne po snehovom hrebeni a pokračuje cez markantný skalný pilier. Celková výška steny je cez 2000 metrov, na samotný vrchol je ešte približne 200 výškových a viac ako 2500 dĺžkových metrov po ľadovcovom plató.

62000sp4.jpg (27268 bytes)
Manu Pellissier nastupuje do 20. mixovej dĺžky v hornej časti piliera.

Spodných tisíc metrov po sérak, ktorý Briti pomenovali Visiaci ľadovec, sme preliezli za osem hodín a hore sme postavili dva malé stany. Prekvapilo nás, že Rusi na spodnú časť, kde sme my štyria zaistili trasu, potrebovali jeden a pol dňa. Keďže bolo počasie napriek jednodňovému čakaniu na séraku zlé (sneženie, záveje, vietor), na tretí deň sme sa rozhodli pre zostup do základného tábora. Rusi v súlade so svojím rozmýšľaním a spôsobom postupovania zotrvali vo svojej ceste, ktorú začali vľavo od Britskej. Po dvoch dňoch odpočinku a čakania na stabilné počasie sme veľmi motivovaní opätovne nastúpili a za šesť hodín dosiahli sérak. S Manu Pellissierom sme využili slnečné predpoludnie a preliezli sme ešte vstupné ľadové pole a dve dĺžky skalného piliera, aby sme sa zoznámili s pomermi v skalnej časti. Hornina v „Zlatom pilieri“ je mramor, často hrubo kryštalický a rozlámaný. Veľakrát sa o väčšiu kompaktnosť stará ľad. Dobré istenie nie je možné umiestniť často, používali sme hlavne vklinence a motýle. V hornom pilieri je lezenie kombinované v pravom zmysle slova. Je tam veľa lezenia so zatĺkaním cepínov do skalných puklín. Briti horných 1000 metrov prirovnali k Walkerovmu pilieru na Grand Jorassess. Nám sa prirovnanie zdalo pravdivé - okrem jedného ohodnotenia škótskou päťkou, keďže technické problémy boli v hlavne medzi štvrtým a šiestym stupňom obtiažnosti. Briti niekoľko úsekov preliezli technicky, nám sa celú cestu podarilo preliezť úplne voľne, dvakrát pravdepodobne priamejším variantom, ako prvolezci. Počas lezenia v hornej časti sme nenašli žiadne stopy Fowlera a Saundersa – okrem osemdesiatich metrov spráchniveného a do ľadu okovaného lana na začiatku skalného piliera a niekoľko skôb na zlanenie v spodnej, strmej časti cesty.

62000sp5.jpg (25633 bytes)
Druhý bivak na mieste, kde sme mohli vyhĺbiť dve malé police v snehu a ľade. Vpravo hore vidieť vrcholový serak.

Mne osobne prišli veľmi vhod skúsenosti, ktoré som získal minulú zimu počas lezenia v Škótsku, lebo lezenie v pilieri bolo veľmi podobné. V puklinách bol väčšinou ľad, na skalách a väčších ľadových plochách sneh, často modifikovaný na „cukrovú prikrývku“, ktorá nenúkala pomoc. Prvý liezol bez batohu, druhý potom čím rýchlejšie vyniesol zvyšný výstroj a druhé lano. Medzitým, ako prvý preliezal ďalšiu dĺžku, tretí priniesol na štand ešte pomocné lano a potom za pomoci štvrtého, ktorý žumaroval a čistil dĺžku, na stanovište vytiahli naviazaný ruksak prvého. Vo vedení sme sa striedali my traja s Manu, Attila celý čas šplhal a pomáhal pri vlečení „svine“. V dolnej časti, po sérak, sme istili tri dĺžky, ostatné sme liezli nenaviazaní. V hornom pilieri sme preliezli 26 dĺžok dlhých od 45 do 50 metrov. Prvý bivak sme mali na vrchole spodných komínov, kde sa nám podarilo vykopať dve úzke police na stany.

Pod visiacim blokom sme liezli cez nevýrazné rozčlenenia v skalnej priečke. Briti tu liezli po snežnej rampe, kam prišli cez rozlámanú dĺžku prelezenú technicky, ako to opísali v knihe. Hladké police pokryté snehom si vyžadovali viac času, než sme najprv mysleli, preto sme boli prinútení k nepohodlnému bivaku dve dĺžky pod hranou steny. Bivakovali sme každý sám visiac v spacákoch s topánkami na nohách. Našťastie popoludňajšie poletovanie snehu v noci prestalo. Na štvrtý deň výstupu sme preliezli ešte kút pod sérakom, ktorý bol menej previsnutý ako to vyzerá na fotografii Britov a dĺžku v ľade, aby sme dosiahli plató nad sérakom. Nasledovalo brodenie po kolená po úbočí po miesto, kde sa vrcholový úsek začal nakláňať aj do smeru zostupu. Tam sme odložili ruksaky a ešte dve hodiny sme pokračovali na vrchol, ktorý sme dosiahli okolo druhej poobede. Pri návrate sme v hmle a občasnom snežení hľadali zostup. Popoludní psychicky unavení od hľadania cesty medzi trhlinami a sérakmi, keď sa nám podarilo nájsť prechod na zostupový hrebeň, sme sa rozhodli, že budeme ešte raz bivakovať. Na piaty deň dopoludnia sme za jasného a veterného počasia pri zostupe hrebeňom spravili sedem zlaňákov na ľadovcových skrutkách, zišli na ľadovec a o druhej popoludní sme dorazili do základného tábora.

62000sp6.jpg (24889 bytes)
Zostup v zlom počasí z miesta prvého bivaku na visutom ľadovci po dvoch dňoch čakania na lepšie počasie.

Rusi liezli dosť svojským spôsobom. Cez spodnú časť britskej cesty na Visiaci ľadovec, kde sme my štyria za osem hodín urobili stopu, prešli za deň a pol, v pilieri dvakrát prespali v „posteli“ a potom ešte dva razy na zostupe - napriek širokému chodníku v neprehľadnom teréne a štandom na spusty. Pravda je, že sa príliš nabalili a nejaký čas liezli aj v zlom počasí, ale to nemôže zatieniť skutočnosť, že na túre trinásťkrát bivakovali, kým my štyrikrát. Do základného tábora prišli deň potom ako nosiči vzali náklady do doliny (ako to bolo dohodnuté na začiatku). Fakt je, že ich prístup a vnímanie výstupu bol úplne odlišný od nášho. Kuchár a pomocník svoju prácu vykonali vynikajúco. Kuchár priniesol z doliny do základného tábora dva razy trocha čerstvej zeleniny, vajcia a dokonca čerešne. Do základného tábora prihnali a zarezali dve kozy, ktoré predstavovali významnú súčasť nášho jedálnička. Na začiatku sme mali v tábore popoludní tečúcu vodu, po nasnežení sme vodu získali roztápaním snehu.

Výprava vo mne zanechala veľmi pozitívny pocit aj napriek tomu, že bola tvorená ľuďmi rôznych národností a zmýšľaní a že bola organizovaná akosi „na diaľku“. Skúsenosti, ktoré som nadobudol, sú výnimočné tak, ako počasie a podmienky, ktoré nás sprevádzali na ceste aj počas výstupu. Mali sme tiež veľa šťastia, že počasie bolo (v porovnaní s väčšinou času) prvé dva dni výstupu dobré a stabilné. So zdravím sme nemali väčšie problémy okrem Erika, ktorý bol už na začiatku prinútený opustiť výpravu. Napriek rôznym pohľadom na horolezectvo sme si dobre rozumeli a spoločnými silami sme výpravu úspešne ukončili. Som presvedčený, že naše priateľstvo je po návrate domov väčšie ako pri odchode na výpravu. Lezenie v hornom časti piliera bolo vydarené a veľmi estetické. Výnimočná cesta – ako ju už pred trinástimi rokmi označili Briti.

62000sp7.jpg (22297 bytes)
Vrchných 1000 metrov Zlatého piliera zo základného tábora.

Odporúčané zdroje a literatúra na získanie dodatočných informácií:

Článok:
Mick Fowler, „The Golden Pillar of Spantik“ str. 20 až 27, Mountain Magazine č. 118, Nov/Dec 1987

Knihy:
Victor Saunders, „Elusive Summits“-Four Expeditions in the Karakoram, str. 131 až 183, Hodder & Stoughton 1990
Mick Fowler, „Vertical pleasure“-The secret life of a taxman, str. 145 až 168, Hodder & Stoughton 1995
Andy Fanshawe & Stephen Venables, „Himalaya Alpine-Style“ – The most Challenging routes on the hightest peaks, str. 21 až 25, Hodder & Stoughton 1995

Sprievodca: Lonely Planet, „Pakistan“, Júl 1998

Mapy:
Karakoram Maps, Sheet 1 – Gilgit, Hunza, Rakaposhi, Batura area, 1: 200 000,
Leomann maps & kópia správy o výprave Spantik 1987, ktorú sme na základe žiadosti dostali poštou z BMC.

preložila Ľubica Hargašová

 
Horolezectvo | Umelé steny | Ski alpinizmus | Ľadové lezenie
Galéria | Story | Sprievodca | Svet | English version

© 2001 Vladimír Linek & Ján Krempaský