Majstrovstvá sa uskutočnili v dňoch od 7. a 8. októbra 2000. Zúčastnili sme sa ich v zostave: Zuzana a Katarína Čintalové, Peter Doležaj a Juro Repčík v sprievode s Jirkom Švubom. Andrej Chrastina pricestoval s českou výpravou.
Preteky boli plné prekvapení, o čom svedčí aj výsledková listina. So ženskými cestami si najlepšie poradila silná nemecká lezkyňa Katrin Sedlmayer. Druhá skončila skvele lezúca Stephanie Bodet a tretia Nemka Marietta Uhden. U mužov zvíťazil mladý Alexandre Chabot pred Christianom Brennom a Jevgenijom Ovčinikovom. Atmosféra okolo pretekov bola taká, aká má byť, diváci povzbudzovali a všetko klapalo.
Z našich si najlepšie počínala Zuzana, keď po prvýkrát na takýchto pretekoch postúpila do semifinále. Liezla vynikajúco, je v naozaj dobrej forme. Rozhodla som sa, že poprosím Zuzanu o rozhovor, v ktorom by nám priblížila, ako ona vnímala preteky.

O čom si rozmýšľala v aute, keď sme smerovali do Mníchova?
To isté, čo pred inými pretekami. Ako to dopadne, kto všetko príde, aká bude konkurencia.

A čo forma? Dúfala si v postup do semifinále?
To bolo len také skryté prianie, ktorému by som sa veľmi potešila. Čo sa týka formy, tá prichádzala časom. Nemala som pocit, že som v nejakej obzvlášť dobrej forme. Na stene som mnoho neliezla. Celé prázdniny sme v podstate strávili na skalách.

Izolácia, miestnosť, ktorú nemáme veľmi v láske. Ako to bolo u teba?
Toto miesto ma naozaj rozčuľuje. Našťastie som tu nestrávila celé hodiny ako zvyčajne. Štartovala som tretia, takže som sa ani nestihla spamätať a stála som pred stenou. Ináč nie veľmi dobrý pocit, keď sa okolo teba rozcvičuje raz Sarkany, Cufar, inokedy skupinka Francúzov. Takto vo mne rýchlo rastie dojem, že tu nemám čo hľadať.

No ale vidíš, že si si našla v Mníchove svoje miesto medzi semifinalistami. Hlavne pre ten spôsob, akým si liezla kvalifikačku. To sa ti liezlo až tak dobre?
Dobre ako dobre. Natekať mi začalo v prvej tretine cesty, ale moje telo ma ťahalo do no-hand restu asi v polovici cesty. Tak mi nezostávalo nič iné, len sa tam nejakým spôsobom doplaziť. No a tam prišlo moje obrodenie. Nájsť si také dobré odpočinkové miesto na pretekoch sa mi nepodarilo ešte nikdy. Hlavne keď ho nikto iný nevyužil. Vopchala som sa do rohu, usadila som sa, vyklepala a oddýchla si. Bolo mi tam tak dobre, že som z neho skoro vypadla. (Jirko v hľadisku tak zareval, že spolusediaca Nemka skoro ohluchla). A zrazu z mikrofónu zaznelo: Last minute to climb. Do kelu. To bola rýchlosť. Zvyšok cesty som prebehla ani neviem ako. Keď zaznel signál, ešte som skočila po chyte dva chyty od topu, asi si budem musieť nosiť so sebou stopky.

Ani nevieš, ako ti závidím. Také odpočinkové miesto, to poteší. A typ cesty ti vyhovoval?
Cesta bola úplne ideálna. Prvá časť silová, zvyšok technický, celá však vytrvalostná.

Semifinálová cesta bola podobná, alebo nie? Tam si nevymyslela ďalší no-hand rest?
Tam už nie. Ale aj napriek tomu sa mi páčila. Boli tam dosť dlhé prešahy. Tu už som neskončila na limit, liezla som, čo mi sily stačili.

Skončila si na peknom 19. mieste, čo nie je na zahodenie. Dúfam, že si ho ceníš!
Jasné, že si ho cením. Len dúfam, že nie je posledné.

Nám ostatným sa akosi nedarilo tak, ako by sme si predstavovali. Ja som skončila na 39.mieste, Andrej tiež na 39. mieste, Peter ukončil svoj mimochodom prvý pokus na pretekoch takéhoto formátu na 59. mieste a Juro asi rozdal svoje lezecké šťastie všetkým ostatným a sebe nenechal ani štipku, keď padol na nástupe.

Katarína Čintalová