Je jedna z typicky zvláštnych poviedok bláznivého bítnika Brautigana. Dostala sa mi do rúk v kempe počas dlhých večerov. Opisuje v nej chlapíka, ktorý vydržal so svoju ženou 35 rokov len vďaka bohato rozvinutej fantázii a tvorivosti. Pri milostných hrách si vždy predstavoval tucty iných žien z filmov, ktoré v živote videl. Jednoducho ich mal v hlave. A špecifický madagaskarský štýl lezenia bol úplne závislý na podobných duševných pochodoch.
Na prvý pohľad sa zdalo, že urobiť prvovýstup na niektorú zo žulových stien, rozosiatych v dĺžke asi šesť kilometrov nad údolím Tsaranoro, nebude až taký problém. Pri detailnejšom pohľade sa však ukázala väčšina výrazných línií obsadená. Zatiaľ, čo sa ostatní rozcvičovali visením v háčikoch a vŕtaním nitov na Lemur Wall, chodili sme s Radom popod hlavný masív a prepátravali ďalekohľadom i voľným okom najvyššiu stenu oblasti na Tsaranoro Be. Táto magická línia vedúca v spádnici vrcholu veže, medzi čiernymi pásmi, neustále priťahovala našu pozornosť. Úplne hladká, so sklonom okolo 75-80 stupňov, pripomínala 800 metrový vztýčený biliardový stôl. Aby sme doňho mohli lepšie nazrieť, naliezli sme do cesty Gonwanaland, ktorá ho obchádza sprava a počas piatich dĺžok sme sa pokúšali vyriešiť rébus jeho preleziteľnosti. No ani potom sme neboli o nič múdrejší. I keď v pravej časti hladkej bariéry, v spodnej tretine steny končiacej prevismi, pod ktorú neúspešne smerovali všetky doterajšie pokusy, sme našli pri zlaňovaní slabinu. Po dlhom a úpornom rozhodovaní sme sa však nakoniec tejto línie vzdali. A urobili sme dobre. Pilier na Tsaranoro Kely sa totiž neskôr ukázal ako vhodnejšie sústo pre naše lezecké schopnosti i množstvo materiálu. Na biliardový stôl by sme mali zaručene málo nitov, lán, vrtákov a neviem, či by sme ho dokázali preliezť. Vyzeralo to permanentne na ťažké rajbasové lezenie, s malými možnosťami na vešanie háčikov.

Prvá noc pod Tsaranoro nezačína dobre. Pred polnocou otvorím oči a tvár mi oblizujú plamene horiacej trávy. Vyskakujem zo spacáku, splašene pobehujúc vykrikujem a snažím sa hasiť. Po chvíli je oheň pod kontrolou a vo vzduchu cítiť spálenú umelú hmotu z deravého spacáka a obhorenej karimatky. Sme pekní blázni. Kvôli pohode sme si nakládli oheň a zaspali. Vietor, ktorý sa vždy po polnoci zodvihol zrejme pomohol plameňom na suchú trávu a už to škvrčalo. Po zvyšok noci mi nepokojný spánok prerušujú sny inšpirované príbehmi z čiernych kroník. Horia v nich tí, čo si nechali pri posteli zapnutý ohrievač, či zaspali s cigaretou. Ráno žumarujeme s prvými lúčmi slnka cez poľskú cestu na slovenský pilier. Pred nami je prvá dvojdňová šichta. Ivanovia začali prvou dĺžkou Piolovej cesty Out of Africa. Je to ľahký bežecký rajbas. Potom odbočili mierne vľavo, vyliezli 3 dĺžky sledujúc hranu výrazného piliera a natiahli fixy. Ďalej sa terén trochu dvíha a obťažnosť prituhuje, no vŕtať možno stále z lezeckých pozícií. Nity sa akosi samé pýtajú, kam ich dať. Samozrejme to závisí od ťažkostí, možností odsadnutia, ale i subjektívneho pocitu strachu. Niekedy je to osem metrov, inokedy dvanásť. Najotravnejšie je ťahanie vŕtačky na dlhé štreky. Snažíme sa síce udržiavať vzdialenosť troch nitov, no občas je medzi nami i tretina lanovej dĺžky. Asi po dvoch hodinách mám osadené 4 nity a päťdesiat metrov sedmičkového lezenia za sebou. Je nám jasné, že za deň nevylezieme viac ako dve dĺžky a tak sa neponáhľame. Zmena počasia, ktoré je tu rovnaké od marca, nehrozí, dôležitá je pohoda. V ďalšej diere nad štandom lámem vrták. Náhradné nemáme a tak zlaňujeme pod stenu.

Druhý deň pracuje na špici Rado. Prichádzame na rázcestie, kde sa treba rozhodnúť kade. Rovno je to brucho, vpravo previsnutý kút so špárou. Vyhráva vidina bezproblémového istenia. Jediná, asi desať metrová špára v celej ceste je chytavá, sokolík vzdušný, frendy a stopery lezú doňho ako do masla. Po výleze sa mi Rado stráca za hranou z očí. Orientujem sa len podľa sluchu. Fučanie striedajú povely: vŕtačku, nity, kľúč...! Čas beží, čo vnímam na predĺžujúcich sa tieňoch steny. Vrcholiaca páľava žmýka naše telá, z ktorých kvapká cícerkom pot. Ostrá žula strháva z podmáčaných brušiek prstov nekompromisne kožu a nohy čvachtajúce sa vo vlastnej šťave puchnú. Okolo jednej konečne zachádza slnko a vyhňa, po ktorej sa sunieme nahor, sa pomaly ochladzuje. Naakumulované teplo však z nej bude vyžarovať dlho do noci. Tieň sa stáva chvíľkovým vykúpením, no čoskoro sa dvíha každodenný popoludňajší vietor a začína byť chladno. Rado zafixuje dĺžku. S celou visutou dieľňou stúpam o niekoľko desiatok vzdušných metrov vyššie. Natiahne ešte asi 15 metrov pod centrálnu časť žltozeleného piliera, ktorý je tu kolmý až mierne vyklopený. Usudzujeme, že to bude kľúčová časť výstupu. Spokojní s vylezenými metrami žhavíme osmy a pálime dole. Cestou do kempu stretávame druhú „údernícku skupinu“ optimisticky pochodujúcu do práce.

Ryžový trip

Oddych predstavujú predovšetkým pôžitky: jedlo, pitie, nikotín, kofeín, ale i nervozita a obhryzené nechty pri ďalekohľade nasadenom na nose. Čo to tam robia? Prečo lezú doľava? A zase doprava? Čo sa zbláznili? Prečo sedia na plošine? Došli im nity, baterka, vrtáky? Prečo preboha zlaňujú? Raz zahrmelo (jediný počas pobytu) a už utekajú? Toľko otázok a žiadna odpoveď.
Na druhú šichtu nastupujeme za súmraku. Šplhanie potme trvá nekonečne dlho. Po tom dvojdňovom prehnanom pôžitkárení sa cítim ako mucha na jar. Zdá sa mi, že vypustím dušu. O dve hodiny si líhame mokrí do spacákov na visutej posteli. Noc je jasná a hviezdy nadosah ruky. Ráno nás zobúdza slnko vychádzajúce priamo spoza náprotivného hrebeňa. Rozpútava sa úžasné svetelné divadlo. Nemáme sa kam náhliť a mlčky vychutnávame tento vzácny okamih. Sunieme sa pomaly na koniec fixov k poslednému štandu, na začiatok dĺžky, z ktorej sa včera vrátil Dosky. Nad štandom bezradne stepoval raz vpravo, raz vľavo, čo bolo vidno i z pozorovateľne v kempe. Nakoniec sa pretlačil úhybným manévrom traverzujúc doprava. Nabral výšku a postupne sa vracal do línie na pilieri. Pokračujem v jeho stopách, lezenie je tak za sedem. V previsnutej hlave piliera sa mi podarí trafiť do logického výlezu, za ktorým nasledujú fantastické metre kolmého ementálu a lá Bussard Wand na nemeckých pieskoch. V prvej polovici nasledujúcej dĺžky sa striedajú bruchá s no-hand restmi ako na takom Tomašáku, ale 500 metrov nad zemou. Zvyšné metre to vyzerá na rajbas. Na jeho začiatok dávam nit. Na konci v problematickom výleze do ľahkého žliabku niet do čoho odsadnúť a tak 15 metrov nad istením bojujem s relativitou času. Ani neviem po akej dobe sa vraciam do normálnych časopriestorových dimenzií a som náchylný súhlasiť s myšlienkou dodatočného doistenia tejto pasáže. Štand robím na začiatku kúta, ktorý by nás mal vyviesť pod vrcholovú hlavu. Zdola sa nám videlo logické pokračovať týmto kútom. Nemali sme však predstavu, ako ďaleko sa ocitneme od oboch susedných výstupov, nakoľko hore sa plocha steny zmenšuje a cesty sú k sebe bližšie. Tsaranoro Kely vyzerá ako gigantická zväčšenina Falkensteinu a orientácia v takej stene je veľmi obťažná. Napriek tomu sme presvedčení, že náš odhad je správny a cesta nahor otvorená.

Večer si líhame s eufóriou vrcholového útoku, ktorou nakazíme aj Kaza. Ten sa odrazu objavuje na fixoch nad previsom s donáškou teplých cestovín z Dulovej kuchyne. Pár minút nám robí spoločnosť, berie nabudiť vybitú batériu a mizne v šere tak rýchlo ako prišiel.
Nový deň nás presviedča o tom, ako hlboko sme sa mýlili. Ryža so sójou v trojlitrovom hrnci, ktorú sme vytrepali ako jediný proviant do nášho orlieho apartmánu, nám akosi nejde dolu krkom. Rado ju vysýpa, odmieta sa ale podriadiť gravitácii, stúpajúci teplý vzduch ju nadnáša a ryžové zrnká poletujú ranným povetrím ako perie. Podobne sa správa moč padajúci oblúkom od steny, ktorý nás vzäpatí sprchuje odkiaľsi zhora. Optimisticky naladení vidinou vrcholu stúpame vyššie po fixoch. V poslednej včera vytiahnutej dĺžke máme zavesené lezecké laná na udicu. Fixy došli, ďalšie metre bude treba vyliezť naraz. Štartuje Rado. Najprv bojuje v ťažkom hladkom bruchu, cez ktoré sa snaží pretlačiť nohy, vyššie hromží na rozbitú skalu a zásobuje ma zásielkami vypreparovaných žulových šupín. Je to zákon schválnosti. V celej stene je len týchto pár metrov mrvenice a aj do tej sa musíme trafiť! Nasledujúci výlez do previsnutého kúta, kam sme to pôvodne mali namierené, sa nekoná kvôli hline a kaktusom. Ostáva jedine traverz ďalej doprava. Rado mizne za rohom a keď kričí, že je v Piolovej ceste, je mi jasné, že sme to posrali. Z eufórie razom triezvieme. Na štande asi 60 metrov pod vrcholom máme bojovú poradu. Rado navrhuje odbočiť choďákom po mohutnej polici niekoľko desiatok metrov vľavo a odtiaľ to doraziť. Mňa takáto predstava ukončenia nádherného lezenia vôbec nenadchýňa... Rozumným riešením sa mi vidí zlaňák na náš posledný štand a pokus o prerazenie priamo. Mrzí nás tých zbytočne použitých 6 nitov a strata času v tom zasranom variante. Po polhodinke sme naspäť tam, kde sme ráno začínali. Rado akosi stratil chuť do lezenia a mlčí. Vidím, že silne pochybuje o reálnosti môjho návrhu. Snažím sa ho presvedčiť o opaku. Už deň predtým som si všimol v placke nad nami jemnú líniu malých škrabiek a vhĺbení zoradených nad sebou v priamom slede. Cítim, že to pôjde. Rado sa nenechá dlho prosiť. Prekračuje cez hranu pod malý previs, ktorým vlieza do stienky nad kútom, na istenie dokonca používa nejaké stopery a frend. S poslednými siedmymi nitmi, medzi ktorými sú dlhé odlezy na poriadnu dávku morálu, sa driape po žiletkách. Nohy mu vytáčajú takmer neviditeľné superdrsné kryštáliky a ja čakám, kedy sa odlepí od skaly a pristane mi na chrbte. Je to 50 metrov možno najúžasnejšieho lezenia v ceste. Spokojní zlaňujeme, vrchol je na dosah.

Naša 12. dĺžka takto končí v strede medzi cestami Out of Africa a poľskou Cucumber Flying Circus, kde máme dostatok priestoru, hádam 30 metrov, aby sme tadiaľto nezávisle prerazili na vrchol. Zajtra v nedeľu 8. októbra dobijeme obe batérie a v trojici s Ivanom Be (veľký) a Ivanom Kely (malý) vyrazíme, ako dúfam, na posledný záťah do steny.
Cez voľný deň som sa skoro ráno vybral fotiť telkáčom steny. Okolo deviatej som dodupal do sedla medzi dvoma vrcholmi kopca Langera a následne vystúpil na ten ľavý. Steny boli pekne nasvietené a mohol som začať fotografovať. Detaily, celkové zábery, samospúšť, obrázky s batohmi od Dežka z Trek Sportu. Fantastické pohľady. Vidieť celý masív Tsaranoro. Je široký takých 6 kilometrov a v najvyššom mieste má výšku 900 metrov. Zľava doprava sa v ňom nachádzajú vežičky Vatovarindry, Mitsin Joarivo, tri vrcholy Tsaranoro a to Atsimo, Be (najvyššia stena), Kely, Karambony a úplne vpravo Lemur Wall. Práve na tento kopec vysoký 250 m sme pred dvoma týždňami spravili prvovýstup Black Magic Woman, klasifikácie 8-. Zoznámili sme sa s touto kvalitnou žulou a naučili sa, ako osadzovať nity z háčika 8 metrov nad posledným istením. Skala je to ozaj jedinečná, pevná žula a čo je nezvyčajné, s minimálnym množstvom špár. Celkove vedie v juhovýchodných stenách masívu Tsaranoro 24 ciest a na spadnutie je tá naša, dvadsiatapiata.
Samozrejme, že som si aj teleobjektívom prezrel našu novú líniu a hľadal v stene slabiny, kadiaľ by sme mohli doliezť na vrchol. Určite to pôjde. O 14:00 smädný ako ťava som dorazil do tábora. Šaňo práve dovaril polievku. Práve včas, dobrú chuť. Slnečné kolektory už našťastie fungovali a o 17:00 sme mali batérie dobité. Večierka bola skôr, pretože budíček sme naplánovali na tretiu ráno. A fakt, tak skoro sme aj vstali. To, čo sa dialo potom, je množstvo udalostí a zážitkov, ktoré sa veľmi ťažko dajú napísať na papier. Anyway, I will try it - skúsim to.
Vstal s nami aj Šaňo, chcel nám ráno zaželať všetko najlepšie. Díky. Dal som variť vodu, ale tá beštia MSR nejako nechcela makať. Čaj bol hotový až o štvrtej. Môj žalúdok bol v dezolátnom stave, stravu neprijímal, vychlemstal som teda aspoň vodu. Asi sa o slovo hlásila nervozita. Dnes môžeme doliezť konečne cestu a spravíme preto všetko. O štvrtej sme vyrazili. Z tábora pod Tsaranoro je to pekná prechádzka na hodinu. Najprv suchou stepou, potom hustým dažďovým pralesom s kulisou škriekajúcich lemúr a na záver strmý výšľap. O 5:15 sme začali debordelizovať materiál. Žumary, sedačky, prilby na seba, 6 l vody, dvoje keksov a posledné nity do batohov a únavná drina vyšplhať na koniec fixov mohla začať. Podujal som sa na to prvý. Nech sme čo najskôr hore, aby sme už mohli liezť. Treba správne nastaviť strmene, chytiť rytmus a už stúpaš ako tie ryžové zrnká. O 400 m vyššie som bol o siedmej. Trvalo mi to 80 minút. Pri žumarovaní som sa občas zastavil a nechápavo hľadel na fantastické tvary chytov. Slnko začalo hriať a aj v tričku bolo teplo. Fixy končili v desiatej dĺžke, v 11. boli natiahnuté lezecké laná na udicu a dvanástu, vedúcu pod hlavu, budeme musieť vyliezť. Za chvíľu dorazil Ivan Kely a ako jeho tieň hneď za ním Ivan Be. Tomu, len o kúsok menšiemu Štefanskému, sa začali búriť vnútornosti. Hneď si hľadal miesto, kde by si vyprázdnil črevá. Ja som liezol na ďalší štand a ťahal za sebou fix, aby mohli chalani rýchlo došplhať za mnou. Táto dĺžka bude riadny psychický prásk. Na 50 m, aj keď posledných 15 je ľahších, len 3 nity. Tu sa Šaňo riadne vybúril. Ešte, že nám povedal, že tam máme jeden nitík pridať. Tradicionalista ako vyšitý, klobúk dole, ale aspoň ušetril nity, ktorých máme veľmi málo. Nechcel by som túto dĺžku liezť ako prvý. Všetko to bude v hlave. Zavesil som fix do štandu. O päť minút ku mne dorazil Ivan zjavne pobavený: „Kazo, ten debo to spravil priamo na drevenú poličku, ktorú sme používali pri istení, pol metra odo mňa. Fú, ten smrad, čo najrýchlejšie som odtiaľ zmizol.“ Darmo, príroda je všemocná a pri lezení zažije človek kopec srandy. Aj mne sa to už párkrát stalo, že to na mňa prišlo na nesprávnom mieste. Začal som skúmať svoje vnútornosti, ale zatiaľ sa držali. Ivan sa rýchlo pridal k nám, ale našťastie smrad nechal dole.

Začiatok dvanástej dĺžky viedol cez previs doľava a potom hore strmou platňou. Zhora zaznel povel: „Kazo, dávaj pozor, je to tu svinsky ťažké a dlhý odlez, možno padnem.“ Ivanko sa samozrejme vyjadril drsnejšie a štipľavejšie, čo je u neho úplne normálne. A ozaj, o pár sekúnd letel dolu. Uvoľnite koridor, letí Ivan Kely. Mával rukami ako vták a to veľký. Zapustil takú dvanástku a trochu si bachol koleno. Škoda, že tu už nebol posledný člen našej výpravy žurnalista Rasťo Šimko. Fakt by si prišiel na svoje a nafilmoval super zábery. Opustil nás pred dvoma týždňami. Musel sa vrátiť do svojho zamestnania, do Markízy, pre ktorú tu natáčal film Madagaskar – vertikálny svet.
Pri druhom pokuse sa Ivan sústredil a kritické miesto preliezol. Rado, ktorý dĺžku odisťoval, si netrúfol sadnúť do háčika na maličkých škrabkách a radšej miesto preliezol nezaistený. Rado má naozaj neuveriteľný morál. Spolu so Šaňom spravili pred dvoma týždňami druhé opakovanie morálovej cesty Norspace na susednú vežu Tsaranoro Be. Posúďte sami, čo je to za cestu, klasifikácia stále okolo 8, dĺžka 650 metrov a na istenie aj so štandami 78 nitov. Často boli v dĺžkach len 3 – 4 postupové nity. Hotová smrť a práve v takýchto cestách sa Rado cíti ako ryba vo vode.
Ivan na štande hneď pridal do pripravenej diery ďalší nit a to bolo naše šťastie. Za chvíľu sme v ňom viseli všetci traja. Ivan sa vyklonil, aby si pozrel smer ďalšieho postupu a ručne vŕtaný nitík s cengotom vypadol. Zamrazil nás studený pot. Každý z nás hľadal záchranu nášho života iným spôsobom. Dosky inštinktívne zakladal za šupinky všetky háčiky, čo mal, ja som štand rýchlo odľahčil a Ivan si len niečo nepríčetne brblal pre seba o šialencoch. Krvi by ste sa nedorezali ani v jednom z nás. Šaňo si predvŕtal dieru vŕtačkou a zle odhadol jej dĺžku a nit jednoducho nechytil. A my sme v ňom žumarovali! Smerom nadol ako-tak držal. Pri predstave, čo keby… Keby bolo keby, ale tentokrát sme to prežili. Chvála Bohu! Treba mať aj šťastie.
Venujme sa radšej lezeniu. Nad nami bol panenský terén a o 70 metrov vyššie vrchol Tsaranoro Kely. Na prvú dĺžku v hlave sa odhodlal Ivan. Začiatok vyzeral ľahší, ale potom to už išlo do kopca. Zostali nám len roztĺkacie nity. Prvé tri osadil 8 m od seba, ale keď došiel do ťažkého miesta, začal samozrejme testovať ich kvalitu. Nitík, ktorý práve osadil, sa kýval a vytiahol ho len tak rukou. "Do riti!", zaklial, "tak do tohto nepadnem za nič na svete." Zhora sa na nás valili nadávky a dávky magnézia. Kolíček je veľmi mäkký a neroztiahol telo v skale. Treba do neho tĺcť veľmi pomaly, aby zašiel čo najhlbšie. Potom nit drží. Nad zlý osadil Ivan ďalší a flek konečne preliezol. Dostal sa pod previsnutú hladkú platňu. "Tu spravím štand", zakričal dolu, "ale jeden nit navŕtam ručne, bude to trvať trošku dlhšie." Nachádzali sme sa 35 m pod vrcholom, tak 5 metrov vľavo od posledného stanovišťa cesty Out of Africa. Aj Piolovi sa skala doľava zdala asi ťažkou, a tak prerazil platňami doprava. A práve doľava chceme liezť my. Posledná dĺžka vyšla na mňa. Na štande debatíme kadiaľ ísť. Priamo nad nami to vyzeralo veľmi ťažko, možno leziteľné, ale kto vie, doľava už vôbec nie. Jedinou možnosťou je ísť kúsok doprava, tesne k Piolovej ceste a skúsiť dostať sa do diery hore a z nej šikmo doľava. Prvý nit som osadil z lezeckej pozície. Nastúpal som a chytil sa okraja diery rukami. Žiadny chyt, len obliny. Sem sa musím vyteperiť, potom by ma to už pustilo doľava. K ťažkému kroku som sa nevedel odhodlať. Psychiku silne poznačila aj nedôvera k nitom. "Pokúsim sa tu osadiť nit", volám dole na Ivana. Ale kam zavesiť háčik. Jedinou možnosťou bolo malé oblé zrnko. Založil som za neho Black Diamonda, zázračnú to vecičku, 5 sekúnd testovania a pomaly si odsadol. Zaškrípalo to a už som sedel. Keď si spomeniem na prvé odsadnutie do tutového háčika pred 3 týždňami, do ktorého som sa presviedčal možno 5 minút, pochytil ma smiech. Tentokrát to až také tutové nebolo a rýchlo som zamĺkol. V háčiku by nemal lezec ani okom pohnúť. Oklepkanie skaly, vytiahnutie vŕtačky repkou a navŕtanie diery mi trvalo maximálne 2 minúty. Všetko sme už robili automaticky. Vyfúkať dieru, vložiť nit a čo najjemnejšie zatĺcť kolík. Zdá sa, že chytil. Rýchlo sa do neho cvaknúť a odľahčiť háčik. Ivan ma na štande pozoroval a už naslepo vedel, čo kedy poslať. Menežment je pri tejto činnosti veľmi dôležitý. Ešte spustiť vŕtačku dole na štand. Keby sme ju nemali zabalenú v pevnom obale, asi by chuderka dostala v tých platniach riadne zabrať. Obal nám zmajstroval technický mozog firmy Trek Sport Martin Šuchaň. Fungoval ozaj geniálne a dokonale ochránil drahú HILTI TE 6A, ktorú zohnal Šaňo. Vŕtačka pri spúšťaní nadskakovala na nerovnostiach a často sa na nich zachytávala. Raz som musel trhnúť repkou ja a inokedy zase Ivan. Ale nakoniec sa vďaka obalu dostala bez úrazu šťastne dole. Tak to by sme mali.

Teraz som krok spravil hneď na prvý pokus, trocha gymnastiky, vzpor na rukách a ani to nebolo také ťažké. Psychika je sviňa, robí svoje. Ďalší nit som osadil o 6 metrov šikmo vľavo. Nado mnou bola kolmá stena. Ťažká skladačka a už som visel v háčiku 5 metrov nad istením. Ďalší postup bol nejasný. Doprava zarastená špára, ale aspoň aká-taká možnosť založiť frend. O niečo vyššie je v nej dobré hniezdo. Dal som sa zlákať. Osadil som nit, no nedržal. Do šľaka, ale dá sa v ňom aspoň sedieť. Poobzeral som sa a z vtáčej perspektívy videl, že doľava by to bolo rozumnejšie, čakalo tam na mňa veľké madlo. Bol som 15 metrov pod vrcholom a nado mnou sa škerila hnusná zarastená špára so šupinatou skalou. Bŕŕ. Aj keby som tadiaľto prerazil, tento záver by pokazil celú cestu. Predstava lezenia po kaktusoch rozhodla, tadiaľto nie, teda vľavo. Spustil som sa 5 metrov dole k predposlednému nitu a za minútu už visel v háčiku na madle. Nitík sadol ako uliaty, je to lóteria. Ešte vycvaknúť ten bludný vpravo a už som osadzoval ďalší na zlome steny. Komunikácia s chalanmi na štande bola veľmi ťažká. Fúkal silný vietor a bola riadna kosa. Mňa hrialo lezenie, ale tí dolu museli riadne mrznúť. A že tropická Afrika. Cesta na vrchol bola konečne otvorená, ešte 10 metrov v položených platniach. "Vyhrali sme", kričím dole. Odpoveďou mi bolo len silné gestikulovanie, aby som si pohol. Po dvoch metroch som zbadal poľský zlaňák kúsok vľavo. O minútu neskoršie som sa už vyhrieval na slnkom zaliatom vrchole. Bolo 14:45. Vytiahol som fix a vychutnával radostné pocity. Hrdlačina sa po 11 dňoch skončila. Nové horolezecké dobrodružstvo, aké som ešte nezažil. Spravili sme prvovýstup v 600 metrovej stene. A to nie hocijaký. Je krásny, v pevnej skale a v super partii. Vychutnali sme si pocit visenia v háčikoch a nervov napnutých do prasknutia. Doteraz som spravil len pár kratších ciest a teraz hneď dva prvovýstupy. Najprv Black Magic Woman, ale to je len taký 250 metrový krtinec, no teraz skutočne ozajstný bigwall. Moje snenie prerušil Ivan, ktorý práve dožumaroval s poznámkou: "Celkom pekné." Za 5 minút sme sa už tešili v trojici, lepšie povedané v pätici, lebo Šaňo s Radom nás určite sledovali z tábora ďalekohľadom. "Čaute, kamaráti", zakýval som tým dvom dole.
Ale ešte nebolo všetkým radostiam koniec. Musíme spraviť posledný štand, cestou dole pridať pár nitov, preliezť ju RP a nakoniec pekne pomenovať. Pri zlanovaní sme vyviedli klasickú kravinu. Založili sme do očka opačne lano a nemohli ho stiahnuť. Museli sme danú dĺžku znovu vyliezť. Zlanili sme k shit pitch, ako Dosky nazval dĺžku, kde to Ivan nakládol. Zlaňoval som posledný a chalani mi vyhradili veľkodušne miesto v strede drevenej police vedľa hovienka. Čo hovienka, obrovská hora to bola. To asi pohlo aj mojimi vnútornosťami. Len čo sme došli k fixom, ospravedlnil som sa a zmizol dolu obrovskou rýchlosťou. Tých 400 metrov na zem mi trvalo 25 minút, osma rozžeravená do červena, ledva som stihol stiahnuť nohavice. Nervozita začala zo mňa tiecť plným prúdom. Ivankovia hore ešte pracovali a ja som sa venoval vyprázdňovaniu čriev. O 18:30, už za tmy, sme boli všetci traja dole. Nastali veľké hody. Dotlačili sme keksíky a dopili poslednú vodu. A už len radostná cesta dole. Pre mňa to bola fakt sranda. Kopíroval som totiž terén, vymetal všetky okolité kríky a pospevoval si: "Až příde cholera k nám, tak se pos…" Bol som zachvátený 6x a po každom kole som sa sústreďoval, či vyrazím už dole, alebo ešte počkám. Na ceste ma našťastie čakal Jack s autom a ako pán som sa doviezol do tábora. Chalani mali už po večeri a viedli reči ako cestu nazvať. Po zážitkoch, ktoré sme mali v stene to bolo celkom jednoduché. "Všetko je to v hlave." Na tento deň nikdy nezabudnem.

Zážitková terapia

Keď som dostal tesne po návrate domov typicky novinársku otázku: čo bol môj najväčší madagaskarský zážitok, ostal som v rozpakoch a nevedel som okamžite odpovedať. Dnes už viem - žiadna civilizácia, žiadne médiá, žiaden okolitý svet. A to všetko päť dlhých týždňov. Ak k tomu navyše prirátam divokú prírodu, perfektné lezenie a milých domorodcov, tak to bol nielen najväčší madagaskarský zážitok, ale i životný. A nekalí mi z neho radosť ani fakt, že po Beňovskom sa na tom ostrove zľahla zem. Nik o ňom nepočul a v tamojších historických análoch sa žiadna takáto postavička nespomína. Jedine, že by používal cudzie meno.
Zážitky z Madagaskaru ostávajú v mojej pamäti zmesou pestrofarebných obrazov. Jedným z nich je pre Európana nepredstaviteľná chudoba, ale slušní, prirodzene inteligentní, spirituálni a srdeční ľudia. Iným ich zvedavé, pracovité deti, ktoré sa vedeli neskrývane tešiť z akýchkoľvek maličkostí, napríklad z prehrabávania sa v našich odpadkoch. Ďalšími pamäťovými stopami sú neuveriteľne jasná hviezdna obloha, celkom iná ako u nás, s plastickou mliečnou dráhou akoby z cukrovej vaty, dlhý let meteoritov so sýtooranžovým svetlom, silné vlny Indického oceánu, farebné kobylky s vŕzgajúcimi krídlami, netopiere veľké ako mačky, zavesené v špárach skalných stien. Najhoršie cesty na svete vyžadujúce si nekonečnú trpezlivosť, všadeprítomná suchá tráva, vyprahnutá krajina čakajúca sedem mesiacov na vodu, nad ktorou sa vznáša prekliato horúci vzduch. Tropické západy a východy slnka, spln mesiaca, veľký Južný kríž, skoré zaspávanie po ľahkom domácom víne a ešte skoršie rána pri vanilkovom čaji. Zážitkom z ríše divov boli skalné masívy pozdĺž údolia Tsaranoro, obrovské žulové bochníky vypečené do mimozemských tvarov, farieb, štruktúr a rozmerov. Ich chyty a stupy ničiace naše ruky do krvi, akoby sem niekto priniesol z inej planéty. Zážitkom bola noc v závesnej posteli a zobúdzanie sa v stene s prvými teplými lúčmi slnka. Lemury preháňajúce sa na spodku strmých platní i prelezenie nervy drásajúcej cesty Norspace, s tučnými vzduchovými vankúšmi medzi nitmi, ktorú možno na prvý nápor vyliezť, alebo z nej po poriadnom páde zutekať. Zážitkom bola každá minúta na tomto čudesnom ostrove. Vykoľajil moju myseľ tak, že hlavou som zostal v Afrike.

P. S. Sme radi, že sme mohli pridať naše perfektné línie v stenách, kde sa zapísali Kurt Albert s Berndom Arnoldom, Lynn Hill, Mike Turner, či Michel Piola. Rozhodne to naše ego povzbudilo...

Účastníci expedície: Alexander Buzinkay, 39, KHŠ Rožňava, Ivan Doskočil, 27, HK Exkrement Martin, Vladimír Linek, 36, HK Filozof Bratislava, Rado Staruch, 32, Alpin klub Svit, Rasťo Šimko, 30, HK Sitno Banská Štiavnica, Ivan Štefanský, 23, HO TJ Slávia UK Bratislava, Lanex

Zoznam vylezených ciest:
16. 9. 2000, EBOLA, 6c OS, Lemur Wall, Šimko - Linek a Buzinkay - Staruch, 250 m
16. 9. 2000, PECTORINE, 6b OS, Lemur Wall, Doskočil - Štefanský, 250 m
18. 9. 2000, OUT OF AFRICA, 7a+ OS, Tsaranoro Kely, Buzinkay - Staruch, 650 m
20. 9. 2000, TSAC-TSAC, 7a+ OS, Lemur Wall, 20. 9. Štefanský - Linek, 250 m
17. - 21. 9. 2000, BLACK MAGIC WOMAN, 6c+, Lemur Wall, Štefanský - Linek - Doskočil - Šimko - Buzinkay - Staruch, prvovýstup, 5 dĺžok (6a+, 6a+, 6b, 6c+, 6b), 48 nitov, 250 m, zostup zlanením cestou
21. 9. 2000, LA CROIX DU SUD, 6b+ OS, Vatovarindry, Doskočil - Štefanský, 300 m
22. 9. 2000, BLACK MAGIC WOMAN, 6c+ RP, Lemur Wall, Doskočil - Linek, Buzinkay - Staruch, 250 m
27. 9. 2000, OUT OF AFRICA, 7a+ OS, Tsaranoro Kely, Doskočil - Linek - Štefanský, 650 m
28. 9. 2000, NORSPACE, 7a+ OS, Tsaranoro Be, Buzinkay - Staruch, 650 m, 2. prelezenie tejto zle zaistenej cesty, veľmi dlhé odlezy, nutné liezť vysoký stupeň obťažnosti vysoko nad nitom
30. 9. 2000, LA CRABE AUX PINCES D'OR, 7b+, Mitsin Joarivo, Staruch - Linek, 320 m, 2. opakovanie
29. 9 - 9. 10. 2000, VŠETKO JE TO V HLAVE, 7b (7a povinné), Tsaranoro Kely, Štefanský - Linek - Doskočil - Buzinkay - Staruch, prvovýstup, 14 dĺžok (5+, 6a, 6a+, 6a+, 6b+, 6c+, 7a, 7b, 7a+, 6b+, 6a+, 7a+, 6b+, 6c ), 78 nitov v dĺžkach, 30 nitov na štandoch, 650 m, zostup zlanením cestou, v 12. dĺžke variant JUNK JUNCTION, 7a, 6 nitov, napojenie na cestu Out of Africa
10. 10. 2000, BLACK MAGIC WOMAN, 6c+ RP, Lemur Wall, Doskočil - Štefanský, 250 m
10. 10. 2000, LA CROIX DU SUD, 6b+ OS, Vatovarindry, Buzinkay - Staruch, 300 m
11. 10. 2000, VŠETKO JE TO V HLAVE, 7b PP, Tsaranoro Kely, Doskočil - Štefanský - Linek, 650 m
12. 10. 2000, VŠETKO JE TO V HLAVE, 7b PP, Tsaranoro Kely, Buzinkay - Staruch, 650 m