Buenos días, Perú

Nápad navštíviť Peru sa zrodil v Maťovej hlave niekedy koncom zimy. Keďže vďaka počasiu ani mne zima nevyšla úplne podľa predstáv, rád som sa pridal. Najväčším problémom, na počudovanie, neboli peniaze, ale informácie. Moje vedomosti o Peru sa končili pri výrazoch ako Cordillera Blanca alebo Cordillera Huayhuash, ale haldy časopisov pomáhajú aj tento nedostatok odstrániť.
Cordillera Huayhuash je podľa kníh známa svojimi strmými stenami, vrcholovými prevejami a lavínami. V osemdesiatych rokoch bola oblasť uzavretá kvôli pôsobeniu teroristických geríl, takže lezenie tam trochu stagnovalo. Aj dnes navštevujú lezci túto oblasť len zriedka. A možno práve to ma na Cordillere Huayhuash priťahovalo. Veď názvy vrcholov ako Rondoy, Yerupaja, Siula Grande hovoria za všetko.

Naše dobrodružstvo sa začína na viedenskom letisku. Snehové kotvy vlastnej výroby, stan, ždiarak, karimatky. Naše batohy dosahujú veľkosť pekne odrastenej svinky. K tomu koflachy cez plece. Sme šťastní, že sme obišli bez poplatku za nadváhu. Ani naše príručné „batôžky“ v ničom nezaostávajú. Colníkovi v Amsterdame nejde do hlavy, na čo v lietadle okrem zubných kefiek a fotoaparátov potrebujeme lano, karabíny, friendy a iné haraburdie. „To musí byť ono“. Pri týchto slovách sa tlačíme k okienkam McDonellu, aby sme po prvýkrát uvideli „náš“ Huayhuash. Po pristátí v Lime máme menšie problémy so vstupom na „posvätnú peruánsku pôdu“. Pomaly sa už chystáme na bivak v odbavovacej zóne. Nakoniec je všetko OK a my sme rovnými nohami vrhnutí do džungle zvanej Lima. Našťastie pobyt v nej sa končí už dvadsať metrov od letiskovej haly a my unikáme na palube taxíka, hoci ani poriadne nevieme kam. Náš taxikár to však vie, už o pár minút vystupujeme pred budovou Terminal Cruz del Sur. Posledný večerný autobus do Huarazu ešte neodišiel a tak sa čoskoro pohodlne rozvaľujeme na sedačkách, na slovenské pomery luxusného Volva.

Na svitaní druhého dňa sme v Huaraze. Najprv čelíme taxikárom a nadháňačom z rôznych ubytovní a hotelov, no jednému nakoniec neodoláme. Jeho VW chrobák je síce o číslo menšie auto, aké by sme pri našej batožine potrebovali, ale darí sa nám všetko do neho napchať. Privát „U Filiberta“ – tak sa náš domáci volá – sa nám celkom pozdáva. Deň trávime zoznamovaním sa s Huarazom, kupovaním stravy a podobnými radosťami. Filibert nám zaisťuje lístky na autobus do Chiquianu, posledného mesta na ceste do Huayahuashu. Zavčasu ráno sa vydávame na cestu. Po troch hodinách v autobuse sme v Chiquiane. Ďalšia cesta je možná len na somároch. Zohnať pohoniča nie je problém, on si vyhľadá vás. Najímame si mladého ariera a somárikov. Dlho sa rozhodujeme medzi dvomi a tromi, a to najmä po tom, ako sa prvému po naložení batohov podlamujú kolená. Nakoniec víťazí ekonomika nad láskou k zvieratám, takže tesne pred obedom môžeme vyraziť. Naša cesta sleduje údolie riek Rio Ainin a ďalej Rio Llamac. Krajina svojimi terasovými políčkami pripomína Nepál. Ďalej od civilizácie sa krajina mení. Políčka sú vystriedané kaktusmi a rôznymi suchomilnými krovinami. Aj prachu pribúda. Nepál sa mení na Tibet. Našťastie dedinka Llamac, miesto nášho ďalšieho nocľahu, sa opäť topí v zeleni.

Ráno nás čaká tisícmetrový výšľap do sedla Pampa (4300 m). Dosahujeme ho okolo poludnia, za najväčšieho úpeku. Prvýkrát pociťujem, čo je to výška. Hoci máme pred sebou už len 10 kilometrový zostup do údolia, k jazeru Jahuacocha (4066 m), moja hlava si o tom myslí svoje. Do nášho BC sa doplazím asi hodinu po Maťovi. Môj stav stavia Maťa do úlohy starostlivej babičky od Boženy Nemcovej. Varí litre čaju, polievky, stavia stan. Mojou jedinou túžbou je zaliezť do spacáku. Tak sa začína naša prvá noc v horách. Ráno je všetko ako má byť. Je prvého júna a my konečne môžeme naplno vychutnať krásu okolo nás. Na jednej strane modré jazero, na druhej Rondoy – peruánsky Eiger, so svojou kilometrovou západnou stenou. Napravo vodopád, naľavo chatrče domorodých pastierov. A do toho všetkého nespočetné druhy kvetov, ktoré práve teraz začínajú kvitnúť. Ale dosť už romantiky. Je treba vytriediť všetky veci. Zisťujeme, čo sme zabudli doma. Okrem náhradného horáku máme asi všetko. V ďalších dňoch plánujeme v rámci aklimatizácie vystúpiť niekam na ľadovec pod Yerupajou. Balíme veci na tri dni. Postupne nocujeme na moréne v 4800 metroch a na ľadovci v 5300 metroch. Ďalší deň zostupujeme k jazeru. Koflachy, ždiarák a ostatné haraburdy nechávame na moréne. Odtiaľ plánujeme nástup pod Rondoy a Mituraju, ktoré sú naším hlavným cieľom. Každý deň sledujeme steny ďalekohľadom a hľadáme najvhodnejšie línie. Veľké teplo v popoludňajších hodinách spôsobuje, že ľadové žliabky v stene Rondoy miznú pred očami. Najvhodnejšou pre novú cestu sa javí skalná stena vpravo od Rondoya. Ide o rameno vybiehajúce z vrcholu Mituraju a dosahujúce výšku 900 metrov.

Po dvoch dňoch pri jazere, keď si čas krátime neúspešnou rybačkou, sme opäť pripravení vyraziť do kopcov. Radi by sme vystúpili ešte vyššie ako minule, najlepšie až na vrchol Rasac (6017 m). Chceme si tiež napozerať našu novú líniu a prístup pod stenu. 6. júna vyrážame s cieľom prespať na ľadovci v 5300 metroch. V noci je zverská zima a sme radi, že môžeme ráno vstať. Pokračujeme ďalej až do sedla medzi Rasacom a Yerupajou. Kocháme sa pohľadom na druhú stranu, na južnú časť pohoria Huayuhash. Dominuje jej Siula Grande, známa z knihy Joa Simpsona. Vystupujeme ešte asi 50 metrov, no sneh je absolútny shit, vymrznutý a hnilý, samá trhlina. Keď naň posvieti slnko, hrozí, že sa s nami zosype. Otáčame to a do večera sme pri jazere. Ďalších pár dní trávime oddychovaním, fotením a varením. Keďže s plynom sme na tom dosť natesno, staviame ohnisko a varíme na ohni. Ja som kurič, Maťo je povýšený na kuchára. Druhý pokus o rybárčenie končí opäť neúspechom, ale jazero Rasaqcocha, ku ktorému sme kvôli rybám vyšli, stojí za to. Na zlepšenie nálady a utuženie vzťahov nám domáci prinášajú „pastiersky rezeň“ z čerstvo zabitého teľaťa. 12. júna konečne vyrážame na náš veľký pokus. V depe v 4800 m sa dlho nezdržujeme. Do večera sa nám darí nájsť cestu cez prvý z dvoch rozdriapaných ľadovcov, ktoré nás oddeľujú od steny. Jeho povrch je v popoludňajšom slnku úplne rozbrednutý.

Večer sme opäť späť na moréne. Trochu ma mrzí, že sme dnes išli naľahko. Mohli sme si zajtra ušetriť pár kíl. Ráno vyrážame pri čelovkách. Nebyť ťažkých batohov, bol by prechod ľadovca oproti včerajšku príjemnou prechádzkou. Skalné rebro, oddeľujúce oba ľadovce, dá naším nohám zabrať oveľa viac. A druhý ľadovec, s obrovskými serakmi a bezodnými trhlinami nás úplne doráža. Velebím tatranské nástupy a krátke mixové cesty na Ďumbieri. Ale sme tu a je treba liezť. Taktika ťahania svine sa zdá najvhodnejšia. Samotné lezenie nie je, až na pár miest, príliš náročné. Ľadové žliabky, občas sneh, sem tam skala. Najväčším problémom je slnko, ktoré nemilosrdne páli na naše hlavy a mení sneh na rozmoknutú brečku. Do večera preliezame 300 spodných mixových metrov. Končíme na veľkej polici, pod obrovskými skalnými bruchami. Tie v nás vyvolávajú pesimistické nálady. Ráno ukazuje, že náš pesimizmus bol opodstatnený. Skala je zhnitá a odmietavá, bez možností skobovania. Maťo vylieza tridsať metrov v jedinom mieste ktoré je leziteľné a potom definitívne končí. Hladký kút ho ďalej nepúšťa, iných možností niet a stena nad hlavami nemá konca. Takže návrat. Na polici strávime ešte jeden smutný studený bivak, pretože zlaňovať popoludní bielym žeravým peklom by bolo príliš nebezpečné. Ráno, ešte za tmy, vyrážame a na svitaní sme pod stenou. Na pamiatku po nás ostáva zaseknutá stometrová repka, ktorej sa akosi nechcelo ísť dole. A opäť úmorná cesta cez ľadovec, blúdenie v trhlinách a nekonečný zostup k jazeru. Po štrnásťhodinovom spánku jeme našu poslednú ryžu. Najvyšší čas na odchod. Miestny pastier nám so svojimi somárikmi vychádza v ústrety a tak balíme tábor, nakladáme batožinu a lúčime sa s jazerom.

Dva dni pochodu, sto kilometrov autobusom a znovu zvoníme „u Filiberta“. Do odletu nám ostáva ešte pár dní, a tak zvažujeme, čo ďalej. Veľmi radi by sme sa pozreli aj niekam v Cordillere Blanca. Voľba padá na Ranrapalcu (6162 m). Páči sa nám jej kilometrová severná stena, no najdôležitejšie je, že je prístupná priamo z Huarazu. Kupujeme stravu na 6 dní, z vecí balíme len to najdôležitejšie. Aj tak sa váha ruksakov šplhá k nejakým 35 kilám. Večer ešte dopĺňame energiu v miestnych reštauráciách a bufetoch, čo sa nám neskôr vypomstí. Ráno nás Filibert vyváža do dedinky Collon. Platíme vstup do národného parku a najímame si koňa na prepravu batohov. Už počas pochodu cítim, že s mojím bruchom nie je niečo v poriadku. Po štyroch hodinách prichádzame na miesto kempu, s množstvom stanov. Odtiaľto turisti podnikajú výstupy na menšie vrcholy v okolí. My sa však potrebujeme dostať o pár sto metrov vyššie, až k jazeru Ishinca. Ďalšia hodina šliapania a sme na mieste, kde vraj kone končia a ďalej sa ide pešo. No čo. Nahadzujeme batohy na plecia a ide sa. Štýl 200 metrov, oddych, sa postupne mení na 100 metrov, oddych, neskôr 50 metrov, oddych. Vďaka brušným problémom som rád, že sa k jazeru vôbec dostanem. Nasledujúci deň plánujeme presun na morénu pod stenou. Aj keď ide len o 300 metrový výšľap, trvá nám pol dňa. Aby mi nebolo s mojimi zdravotnými problémami smutno, pridáva sa aj Maťo so svojimi. V takomto stave si neviem predstaviť liezť novú cestu na kilometer vysokom žulovo-mixovom pilieri, čo sme si onehdy vybrali. Padá návrh dať si ešte jeden deň voľno a potom liezť niečo ľahšie, keďže nás tlačí čas. Jednohlasne prijaté. Rest day môjmu telu prospieva. Sme rozhodnutí vyraziť ráno veľmi skoro a čo najviac sa tak vyhnúť slnku. K večeru si z nás počasie robí srandu. Zažívame prvé vážnejšie sneženie počas pobytu v Peru. Okolo polnoci sa však zázračne vyčasuje.

Po skromných raňajkách vyrážame o trištvrte na štyri. Sklon je prijateľný, preto sólujeme. Snehy sú zatiaľ tvrdé, len dve miesta sú mixové a trochu nás zdržia. Pri východe slnka sme už takmer na vrchu. Naväzujeme sa až pod poslednou dĺžkou piliera, so strmou skalou a hnilým snehom. Je síce posledná, ale čaká nás ešte veľké plató, z ktorého trčia štyri vrcholy. Vyberáme si z nich najvyšší. V teple, ktoré by sa viac hodilo na pláž v Karibiku, píšeme do snehu po kolená hlbokú brázdu. Dve hodiny mordovania, jedna obria trhlina a sme na vrchole. Je odtiaľ nádherný výhľad a našu pozornosť púta najmä mohutný vrch Huantsán. Robíme fotky a zostupujeme. Z plata nasleduje séria zlaňákov vo východnej stene. Naše firnové skoby tu majú premiéru, a žiaľ, aj derniéru. Po nekonečnom blúdení roztrhaným ľadovcom sme radi, keď sa môžeme zvaliť do spacákov v našom bivaku na moréne. Keďže sa už nemáme kam ponáhľať, návrat do Huarazu prebieha v kľudnom tempe. Posledný deň venujeme návšteve Yungay, mesta, ktoré bolo pochované zemetrasením v roku 1970. Myslíme na naše lezecké a fotografické vzory, navždy pochované pod megatonami kamenia. Večer odchádzame autobusom do Limy. Deň si spestrujeme flákaním po luxusnej štvrti Miraflores a vysedávaním pri Pacifiku. Potom už len lietadlo, medzipristátie na Antilách, Amsterdam a konečne Viedeň. Je smutné vracať sa z akcie, ktorá nenaplní lezeckú ambíciu. Oveľa horšie je však neskúšať. Lezec je totiž tým lepší, čím viac skúseností do svojho nekonečného „PUZZLE DOKONALOSTI“ vloží.

Perom šibrinkoval: Paľo Packo, ŽP ŠPORT a. s. Podbrezová
Malé dovetky: Mathias Heuger, TREK SPORT Team

Ďakujeme solventným sponzorom:
007 – Mr. Duce
JAMES – horolezcký spolok
PETZL
TREK SPORT
YAK a YETY

Zvláštne poďakovanie:
ŽP ŠPORT PODBREZOVÁ a. s.