Ako sa rodia a robia preteky
Finále Slovenského pohára v skialpinizme
Peter Šperka
Už niekoľko rokov nosíme v
hlavách myšlienku pretekať tak, aby sme vyštartovali u nás a
skončili u priateľov v Poľsku. Tieto preteky sme chceli venovať
pamiatke nášho priateľa, záchranára, horského vodcu a športovca
Ľuba Jurského, ale i slovenským záchranárom, ktorí zahynuli v
našich veľhorách – zaslúžia si to! Veľa organizátorskej práce
nášho malého kolektívu v Himalaya Club Vysoké Tatry stála snaha
o zorganizovanie pretekov Štrbské Pleso – Zakopané, aby sme
pochopili, že tento rok sa to nedá. Priatelia z TOPRU však
hlásili, že ich strana je pripravená. Mohli sme im len závidieť,
že našli doma toľko pochopenia.
Výstup do južného rebra Svišťového štítu.
Foto: Ladislav Janiga |
Späť do reality. Čas pretekov sa blíži, treba robiť. Evka
Truchlíková sa venovala všetkým písomnostiam, Ondrej Baňas a
Martin Jakubík financiám a propagácii, Vlado Tatarka so mnou
terénu. Už dlhé roky spolupracujeme pri príprave tratí pretekov
v skialpinizme a aj pretekov HS. Tohtoročnú trať sme chceli
uviesť už dávnejšie, ale počasie to nikdy nedovolilo. Podmienky,
ktoré nám dala táto zima, však boli úžasné. Spôsobili ale aj to,
že MS v Žiarskej doline boli preložené a nám ostal k dispozícii
termín Veľkej noci. Bolo treba vybaviť výnimku na usporiadanie
pretekov na tento dátum (môžu sa robiť len do 15. apríla). Kopa
roboty. S Vladom sme boli každý deň v doline a hodnotili
situáciu. V ľavej časti Veľkej studenej doliny, v oblasti
Streleckým polí, sa objavili kamzíky. Ďalšie boli v Malej
Studenej doline. To len potvrdilo, že trať treba viesť v pravej
časti Veľkej Studenej, kde kamzíky už nie sú niekoľko rokov. To,
že sa ozývajú hlasy, že skialpinisti pretekajú po zjazdovkách
sme poznali, ale to je len preto, že títo ľudia nevedia, o čo
ide. Chceli sme riadne poopraviť tieto názory a vidieť, či si
pretekári naozaj poradia s technicky náročnými úsekmi. “Stienkou
SOS” nazval Vlado úsek v Južnom rebre Svišťového štítu, kde sme
vytvorili dve paralelné cesty. Zaistili sme ich skobami a
karabínkami, vytvorili štand. Pretekári mali použiť svoje lano a
cez istiace body sa dostať bezpečne hore. Pravá trať bola
ľahšia, III-, ale o niečo dlhšia ako ľavá, III. Klasifikácia
však bola stanovená pre lezenie v lezečkách, v lyžiarkach to
bolo oveľa ťažšie, čo nakoniec zistili aj pretekári. Ďalej sa
postupovalo terénom I – II na vrchol, keď sa pretekári mali
istiť svojim lanom. Táto časť bola hotová a my sme po celý
týždeň pripravovali stopu v doline. Pre veľké horúčavy sme každý
deň našli po našej stope len tenký pásik naznačujúci kadiaľ sme
šli. Mnohokrát sa po našej stope okamžite vydali turisti.
Niekoľkrát sme ich aj stretli, prosiac o pochopenie, že toto nie
je turistický chodník, ale odpoveď bývala taká, že sme radšej
len mávli rukou. Úsek od Hrebienka cez Kamzík a Húpačky bol
zanesený vrstvou ihličia a konárikov od silných vetrov a
znemožňoval sklz pásov. Túto cestu sme vyčistili lopatami až na
vrchol Húpačiek! Môžem povedať, že ani pri pretekoch Pierra
Menta vo Francúzsku, by si s tým organizátori nelámali hlavu.
Vlado však povedal, že tento úsek by znehodnotil dojem z tak
krásnej trate, a tak sme kmitali. Aj tu sme zažili zopár príhod
s turistami. V úseku, kde odbočuje naša trať Húpačky, sme
zatarasili nástup páskou a tyčami, aby tam ľudia nechodili. Keď
som sa po tomto úseku vracal a lopatou upravoval detaily stopy,
oproti mne stálo 8 turistov. Na otázky, kde idú som dostal
odpoveď “Zamkovský hata”. Poslal som ich tam. Deň pred pretekmi
naši priatelia z Lipan fúrikovali kopu snehu na začiatok
chodníka do Studenovodskej doliny, a by sa tam dalo ísť na
lyžiach. Všetci sa snažili, aby tieto preteky mali punc finále v
kráse a v kvalite trate.
Nastal deň “D”! Hliadky z THS a DZTHS obsadili kontrolné
body, štartér so svojím tímom postavil areál štartu a cieľa.
Všetko bolo pripravené. O 9:00 vypálili pretekári na trať. Veľmi
rýchlo prvé družstvá vyšli popod Zbojnícku chatu a stúpali strmo
na vrchol Hranatej veže, 2260 m. Odtiaľ dvoma oblúkmi strmhlav
do doliny a už stúpajú žlabom k “Stienke SOS”. Prvý prichádza
Milan Madaj spolu s Dušanom Triznom, rýchlo sa naväzuje a už
odchádza cestou hore, využívajúc výhodu prvého pri výbere cesty.
Druhej dvojici Leitner – Svätojánský ostáva kratšia, ale ťažšia
cesta. Tu sa zrodil rozhodujúci náskok Madaja s Triznom, ktorí
si udržali až do cieľa. Pri prekonávaní stienky som obdivoval
suverénny štýl lezenia Tóna Križa, dnes veterána, ktorý
samozrejme liezol ťažšiu cestu. Počul som však aj poznámky
jedného pretekára: “to so skialpinizmom nemá nič spoločné”.
Mýlil sa, ale v rýchlosti pretekov si to asi neuvedomil. Po
zjazde z vrcholu Svišťového štítu pretekári ešte vystúpali na
Malý Závrat, 2270 m a zjazdovali dolinou znova na Hrebienok do
cieľa. Horná lúka bola plne obsadená turistami a priaznivcami
pretekárov a za moderovania Jara Švorca sa dozvedali o priebehu
pretekov a výsledkoch prichádzajúcich pretekárov. Všetci
šťastlivo došli, aj najmladšia kategória kadetov zo skrátenej
trate rekreačnej kategórie. Redaktor Slovenskej televízie
pobehoval v priestore cieľa a spovedal pretekárov. Počul som
výpovede o krásnej a ťažkej trati, o pekných pretekoch a
nezabudnuteľných zážitkoch, ale aj o tom, že vďaka organizátorom
nevyhrala naša úspešnejšia dvojica. Nájsť všk dve rovnaké cesty
vedľa seba vo Vysokých Tatrách, aby to vyhovovalo pretekom v
skialpinizme je nemožné. Musíme rešpektovať to, čo nám vytvorila
príroda. Nasledovalo vyhlásenie výsledkov a bolo po pretekoch.
Zhodnotili sme, že na takú kopu práce, to všetko prebehlo veľmi
rýchlo. V budúcnosti však mienime pokračovať v trende ťažkých a
hlavne technicky náročných pretekov. Veď tým vychovávame i
ďalšie generácie pre nás, tak úspešného športu akým je
skialpinizmus.
Na záver ďakujem všetkým, ktorí pomohli pri organizácii
pretekov. Je ich naozaj veľa, tak na celú stránku Jamesáka. Tak
ich radšej nemenujem, aby som na niekoho nezabudol. Oni mi to
verím odpustia, lebo tento šport a hlavne hory majú radi. |