Ako sa rodia a robia preteky
Finále Slovenského pohára v skialpinizme

Peter Šperka

Už niekoľko rokov nosíme v hlavách myšlienku pretekať tak, aby sme vyštartovali u nás a skončili u priateľov v Poľsku. Tieto preteky sme chceli venovať pamiatke nášho priateľa, záchranára, horského vodcu a športovca Ľuba Jurského, ale i slovenským záchranárom, ktorí zahynuli v našich veľhorách – zaslúžia si to! Veľa organizátorskej práce nášho malého kolektívu v Himalaya Club Vysoké Tatry stála snaha o zorganizovanie pretekov Štrbské Pleso – Zakopané, aby sme pochopili, že tento rok sa to nedá. Priatelia z TOPRU však hlásili, že ich strana je pripravená. Mohli sme im len závidieť, že našli doma toľko pochopenia.

Späť do reality. Čas pretekov sa blíži, treba robiť. Evka Truchlíková sa venovala všetkým písomnostiam, Ondrej Baňas a Martin Jakubík financiám a propagácii, Vlado Tatarka so mnou terénu. Už dlhé roky spolupracujeme pri príprave tratí pretekov v skialpinizme a aj pretekov HS. Tohtoročnú trať sme chceli uviesť už dávnejšie, ale počasie to nikdy nedovolilo. Podmienky, ktoré nám dala táto zima, však boli úžasné. Spôsobili ale aj to, že MS v Žiarskej doline boli preložené a nám ostal k dispozícii termín Veľkej noci. Bolo treba vybaviť výnimku na usporiadanie pretekov na tento dátum (môžu sa robiť len do 15. apríla). Kopa roboty. S Vladom sme boli každý deň v doline a hodnotili situáciu. V ľavej časti Veľkej studenej doliny, v oblasti Streleckým polí, sa objavili kamzíky. Ďalšie boli v Malej Studenej doline. To len potvrdilo, že trať treba viesť v pravej časti Veľkej Studenej, kde kamzíky už nie sú niekoľko rokov. To, že sa ozývajú hlasy, že skialpinisti pretekajú po zjazdovkách sme poznali, ale to je len preto, že títo ľudia nevedia, o čo ide. Chceli sme riadne poopraviť tieto názory a vidieť, či si pretekári naozaj poradia s technicky náročnými úsekmi. “Stienkou SOS” nazval Vlado úsek v Južnom rebre Svišťového štítu, kde sme vytvorili dve paralelné cesty. Zaistili sme ich skobami a karabínkami, vytvorili štand. Pretekári mali použiť svoje lano a cez istiace body sa dostať bezpečne hore. Pravá trať bola ľahšia, III-, ale o niečo dlhšia ako ľavá, III. Klasifikácia však bola stanovená pre lezenie v lezečkách, v lyžiarkach to bolo oveľa ťažšie, čo nakoniec zistili aj pretekári. Ďalej sa postupovalo terénom I – II na vrchol, keď sa pretekári mali istiť svojim lanom. Táto časť bola hotová a my sme po celý týždeň pripravovali stopu v doline. Pre veľké horúčavy sme každý deň našli po našej stope len tenký pásik naznačujúci kadiaľ sme šli. Mnohokrát sa po našej stope okamžite vydali turisti. Niekoľkrát sme ich aj stretli, prosiac o pochopenie, že toto nie je turistický chodník, ale odpoveď bývala taká, že sme radšej len mávli rukou. Úsek od Hrebienka cez Kamzík a Húpačky bol zanesený vrstvou ihličia a konárikov od silných vetrov a znemožňoval sklz pásov. Túto cestu sme vyčistili lopatami až na vrchol Húpačiek! Môžem povedať, že ani pri pretekoch Pierra Menta vo Francúzsku, by si s tým organizátori nelámali hlavu. Vlado však povedal, že tento úsek by znehodnotil dojem z tak krásnej trate, a tak sme kmitali. Aj tu sme zažili zopár príhod s turistami. V úseku, kde odbočuje naša trať Húpačky, sme zatarasili nástup páskou a tyčami, aby tam ľudia nechodili. Keď som sa po tomto úseku vracal a lopatou upravoval detaily stopy, oproti mne stálo 8 turistov. Na otázky, kde idú som dostal odpoveď “Zamkovský hata”. Poslal som ich tam. Deň pred pretekmi naši priatelia z Lipan fúrikovali kopu snehu na začiatok chodníka do Studenovodskej doliny, a by sa tam dalo ísť na lyžiach. Všetci sa snažili, aby tieto preteky mali punc finále v kráse a v kvalite trate.

Nastal deň “D”! Hliadky z THS a DZTHS obsadili kontrolné body, štartér so svojím tímom postavil areál štartu a cieľa. Všetko bolo pripravené. O 9:00 vypálili pretekári na trať. Veľmi rýchlo prvé družstvá vyšli popod Zbojnícku chatu a stúpali strmo na vrchol Hranatej veže, 2260 m. Odtiaľ dvoma oblúkmi strmhlav do doliny a už stúpajú žlabom k “Stienke SOS”. Prvý prichádza Milan Madaj spolu s Dušanom Triznom, rýchlo sa naväzuje a už odchádza cestou hore, využívajúc výhodu prvého pri výbere cesty. Druhej dvojici Leitner – Svätojánský ostáva kratšia, ale ťažšia cesta. Tu sa zrodil rozhodujúci náskok Madaja s Triznom, ktorí si udržali až do cieľa. Pri prekonávaní stienky som obdivoval suverénny štýl lezenia Tóna Križa, dnes veterána, ktorý samozrejme liezol ťažšiu cestu. Počul som však aj poznámky jedného pretekára: “to so skialpinizmom nemá nič spoločné”. Mýlil sa, ale v rýchlosti pretekov si to asi neuvedomil. Po zjazde z vrcholu Svišťového štítu pretekári ešte vystúpali na Malý Závrat, 2270 m a zjazdovali dolinou znova na Hrebienok do cieľa. Horná lúka bola plne obsadená turistami a priaznivcami pretekárov a za moderovania Jara Švorca sa dozvedali o priebehu pretekov a výsledkoch prichádzajúcich pretekárov. Všetci šťastlivo došli, aj najmladšia kategória kadetov zo skrátenej trate rekreačnej kategórie. Redaktor Slovenskej televízie pobehoval v priestore cieľa a spovedal pretekárov. Počul som výpovede o krásnej a ťažkej trati, o pekných pretekoch a nezabudnuteľných zážitkoch, ale aj o tom, že vďaka organizátorom nevyhrala naša úspešnejšia dvojica. Nájsť všk dve rovnaké cesty vedľa seba vo Vysokých Tatrách, aby to vyhovovalo pretekom v skialpinizme je nemožné. Musíme rešpektovať to, čo nám vytvorila príroda. Nasledovalo vyhlásenie výsledkov a bolo po pretekoch. Zhodnotili sme, že na takú kopu práce, to všetko prebehlo veľmi rýchlo. V budúcnosti však mienime pokračovať v trende ťažkých a hlavne technicky náročných pretekov. Veď tým vychovávame i ďalšie generácie pre nás, tak úspešného športu akým je skialpinizmus.

Na záver ďakujem všetkým, ktorí pomohli pri organizácii pretekov. Je ich naozaj veľa, tak na celú stránku Jamesáka. Tak ich radšej nemenujem, aby som na niekoho nezabudol. Oni mi to verím odpustia, lebo tento šport a hlavne hory majú radi.