Prelomené ľady
Zimná sezóna 1999/2000

Igor Koller

Hodnotenia sezón sa väčšinou začínajú nejakou tou výhovorkou o zlých alebo ešte horších podmienkach a počasí. Táto posledná zima sa nedá označiť za extrémnu v žiadnom smere. A aj keď podmienky opäť nejaký ten výstup či plány ovplyvnili, bolo hlavne na lezcoch, čo sa im podarilo realizovať. Vo Vysokých Tatrách opäť kraľovala dvojica Jackovič - Skokan, v Alpách sa najvážnejšie plány nepodarilo realizovať a ľady sa prelomili priamo na ľadoch. Stupeň VI/6+ je ďaleko najvyšší, aký slovenskí lezci doteraz vyliezli.

Vysoké Tatry

Aj táto zima potvrdila, že sa neoplatí nechávať si svoje plány na marec. Koncom zimy sa už liezť veľmi nedalo, záľahy snehu mali charakter dlhodobých rekordov. Aj vo februári bolo snehu a lavín dosť, jedna silne poškodila Chatu pod Rysmi. Ale v tom istom období bolo vo východnej časti Vysokých Tatier na Malom Kežmarskom štíte celkom bezpečne a veľa sa liezlo.
Tak začneme na populárnom Malom Kežmaráku, ktorého severná stena vysoká okolo 900 metrov je len pol hodinu od Chaty na Zelenom plese a ako povedali francúzski lezci, takúto kombináciu je dosť ťažké nájsť aj v Alpách. Paľo Jackovič s Jožom Skokanom začali svoje zimné ťaženie už koncom novembra v kvalitných zimných podmienkach. Vďaka ich perfektnej znalosti steny mohli realizovať projekt prvovýstupu Forsage na Pavúkovej veži. V spodnej časti ide tesne vpravo od Škáry O. Pochylého a spol., ale logickým kútom. Potom jednou dĺžkou križuje Puškášov komín a ťažkým lezením vľavo od neho dolieza na Nemecký rebrík. Výsledkom je vážnych desať nových dĺžok klasifikácie VI, A3, 15 hodín lezenia 25. a 26. - 27. 11. 1999. V ceste sa boli pozrieť Maťo Heuger a Ivan Štefanský. Vyjadrovali sa veľmi pochvalne, ale už druhá dĺžka ohodnotená lakonicky na A1 im nebola jasná, kadiaľ by sa dala a mala liezť.
V januári udrela dvojica Jackovič - Skokan do veľmi ťažkej cesty Tulák z nížin od bratov Coubalovcov, ktorá nemala zimné prelezenie. Podrobnosti o týchto miestami dramatických chvíľkach ste si mohli prečítať v minulom čísle Jamesáka. Paľova tvrdosť sa tu prejavila tým, že ani po 200-metrovom páde v lavíne neprerušil výstup. V dňoch 25., 26. a 27. 12. 1999 preliezli celú spodnú časť Tuláka po Nemecký rebrík s hodnotením v zimných podmienkach za VI+, A4. Tulák však stále ponúka možnosti na vážne zimné výkony, keď bude prelezený v jednom záťahu bez porenčovania a celých takmer 30 dĺžok až na vrchol Malého Kežmaráku.
Novú cestu na Ušatú vežičku Via Mala vyliezli 15. 1. 2000 Jano Svrček a Martin Hatala. Všetko pekné mixové lezenie a najťažšie miesto spoločné so Šmídovou cestou ohodnotené na M 7-. Prvé opakovanie urobili Maťo Heuger a Ivan Štefanský 4. 2. 2000 a kľúčové miesto, ktorým je krátka, dobre odistená škára, by hodnotili aj po skúsenostiach z Francúzska nižšie, možno M5. Ale to súvisí s celkovým sprísnením mixovej klasifikácie v Tatrách. Ako jeden zo záchytných bodov by mohlo byť prvé voľné prelezenie Ruskej rulety jedným zo svetových expertov na mixové a ľadové lezenie Christophom Moulinom, ktoré urobil s Manu Pellissierom 3. 2. 2000 v rámci pobytu francúzskych juniorskych reprezentantov z FFME (Francúzska víchrica, Jamesák 2/2000). Moulin preliezol kľúčovú dĺžku trochu vľavo od nitov vlastným variantom a označil toto delikátne lezenie asi M 6/6+. Takže druhé voľné prelezenie čaká a môže pomôcť stabilizovať aj mixovú stupnicu v Tatrách.
Z ďalších výkonov na Malom Kežmarskom štíte treba spomenúť rýchle jednodňové prelezenie cesty Rybička - Šmíd - Svobodová dvojicou Ivan Štefanský a Jozef Dodo Kopold dňa 1. 2. 2000, keď všetko až po záverečnú previsnutú hákovačku preliezli voľne. Doliezali samozrejme za hlbokej tmy, ale boli spokojní. Do M-diskusie prispeli aj Vilo a Ika Jakubcovci prelezom Poľudňajšieho kľudu, VI-, M5. Vilo s Martinom Gablíkom urobili 3. prelezenie cesty Zloty strzak, VI- a mixový stupeň navrhli M 5-. Niekoľko prelezov dostala Ruská ruleta, Štefanský - Kopold a Paľo Packo - Juraj Hreus. Paľo Packo s Mišom Sekelským dali OS Živagovo blues, V+: vraj najkrajšia cesta na Kežmarských strážnikoch. Krásnu mixovú, ale so slabším istením celkom vážnu cestu Zlatá nitka, V, 80 stupňov, vyliezli P. Packo – M. Sekelský a I. Koller s J. Kopoldom. Maťo Heuger s Dinom Kuráňom zdolali Veličovu cestu Toto ľa, V+, A1 a Maťo ju označil za veľmi delikátne a nepríjemné lezenie. Dvojka Jackovič a Skokan preliezli ťažkú Chrudimskú cestu s mnohými voľnými blokmi.

A ešte k francúzskej víchrici. Mladí lezci z FFME boli zrejme silne motivovaní a aj v nie ideálnom počasí (rozumej v hmle), snežení a silnom vetre, liezli dlhé klasické cesty až na vrchol Malého Kežmaráku, čo našinci väčšinou spokojne obracajú na Nemeckom rebríku. Pierre Bogino a Sebastien Schell takto urobili Hranu Weberovky a vrcholovú stenu, Stanislawského komín až na vrchol vyliezli dvojice Sebastien Laurent - Pierre Sauget a Mathie Gervaise - Yan Delevaux. Táto druhá dvojka dala za deň Superdirettissimu po Nemecký rebrík (to isté aj naša dvojka Štefanský - Kopold). Moulin a Pellissier preliezli za deň technickú Šabľu (to isté sa podarilo Dušanovi Zajacovi so spolulezcom). No najväčšou bombou je reťazovka ciest Bocek - Šádek na Bocekovu vežu, zostup Ľavým ypsilonom a Weberovka až na vrchol! Christophe a Manu tu ukázali niečo zo svojej kondície i lezeckého umenia.
Opusťme Kežmarák a pozrime sa na ďalšie tatranské steny. Ťažkú novú cestu vyliezli Jackovič a Skokan na svojej ďalšej obľúbenej stene, vo V stene Mlynárika. Prvovýstup Zanzibar vedie kútmi úplne v pravej časti, VI, A3, 10 hodín lezenia 15. a 16. 1. 2000. Výborným výkonom je OS prelezenie cesty Stejskal - Porvazník na Rohovom hrebeni, ktorý sa podaril dvojici Dino Kuráň - Miro Stoličný. Pôvodná klasifikácia bola 5, A2. Novú pri voľnom lezení som sa nedozvedel, ale bude to zase tvrdá Kuráňovčina, na aké všetci jeho spolulezci dlho spomínajú. Zaujímavý je asi len 3. prelez cesty Honey - Honey na Veľkú Javorovú vežu Vilom a Ikou Jakubcovcami, pôvodne IV+, A0, teraz navrhnutých M 5. Kde všade sa dá nájsť manželská harmónia a ako dlho sa dá udržiavať!
V tatranských ľadoch nie sú žiadne veľké novoty. Aj tu si ale svoj problém našli na Svišťovkách Moulin s Pellissierom, keď v pravej časti najširšieho miestneho ľadopádu vyrobili ťažkú dĺžku po zvislých ciagľoch I/6. Názov sa z maďarčiny dá veľmi decentne preložiť ako Poďme sa milovať do kukurice... No v sprievodcoch sa asi nikdy neobjaví.

Ostatné terény Slovenska

Tu sa už tradične venujeme severným stenám Ďumbieru, kde si mixy a škótsky štýl našli svoje pevné miesto. Už 14. 12. 1999 sem zavítal martinský expert Jožo Santus a s Paľom Packom skúšali uvoľniť cestu. Prvá dĺžka M 5/5+, druhá M 4 a tretia zatiaľ odolala, ostala A1, A2. Paľov odhad na M 7, podľa Joža určite leziteľné voľne, ale ťažký silový previs. Cesta by sa mala stať do budúcnosti tiež jedným zo základných bodov pri určovaní mixovej klasifikácie. Paľo a Milan Packovci vyliezli 9. 1. 2000 novú cestu Master Mix, štyri pekné dĺžky, z toho dve asi za M 6. Aj Santusova domáca martinská oblasť mixového lezenia dostala nové návštevy. Packovci a Heuger tam preliezli Komín 35, klas. okolo M 6. Jožo Santus tu už v novembri 1999 urobil voľné prelezenie cesty Dve veže, 4 dĺžky za M 5/5+. S Hreusom urobili novú cestu na Obšívanke v Malej Fatre, zatiaľ len AF, ale 100 metrov super lezenia, asi M 6+. Hádam si v tých M urobíme postupne jasno, aj keď aj vo svete je táto klasifikácia stále veľmi živá a mnoho špičkových lezcov si ju vykladá po svojom.

Extrémne ľady

V tejto oblasti sa výrazne zadarilo na ľadovom mítingu v Argentiere le Bessée. Jeho desiaty ročník mal ideálne ľadové podmienky a naša partia mala veľmi silné zloženie. Na konte ostali ľady s klasifikáciou, akú dovtedy slovenskí lezci nevyliezli. Podrobne je o tom písané v poslednom Jamesáku. Zopakujem tie najdôležitejšie fakty: Dino Kuráň a Fero Piaček vyliezli Clair de Lunulle, IV+/5+ a Direct des Ombres, V/5, Ivan Doskočil a Peter Matura cestu Au-Dela des Ombres, V/5, Maťo Heuger a Ivan Štefanský zdolali Delicates, IV+/5+ a Cigaru de Viollins, III/6. V hlavnej stene Gramusatu, kde sú najvážnejšie vyše 200 metrov vysoké visiace ľady, padol najvyšší stupeň VI/6+, keď cestu Gramusat direct s poslednou kandelou cesty Blind Faith vyliezli Igor Koller a Peter Matura tesne sledovaní Maťom Heugerom a Ivanom Štefanským. K zhodnoteniu tohto výkonu treba povedať, že podmienky boli viac ako dobré, vyľadnenie také kvalitné, že niektoré väčšinou voľne visiace ciagle boli pretečené až na police a aj miestny expert, nám už známy Moulin, tvrdil, že z extrémov sa stali tak trochu klasiky. Zrejme to trochu znížilo technickú náročnosť, ale celková vážnosť naozaj prekonala všetko predchádzajúce. Osobne si myslím, že pri tej zostave, aká na zraze bola, sa mohlo v stene Gramusatu vyliezť viac podobných ciest.
Ďalšie dobré ľady sa vyliezli aj v Chamonix, legendárny Nuit Blanche, III/6 zdolaný Kollerom a Dušanom Myslivcom bol tiež skôr v klasických ako extrémnych podmienkach.
Viacerí lezci pôsobili aj v rakúskych ľadových oblastiach pri Salzburgu (Heuger, Štefanský, Ambro), no bolo to skôr zoznamovanie, ako zámer preliezť niečo veľmi ťažké. Ale sú to ďalšie možnosti na budúce zimy a bližšie informácie by sme mohli priniesť aj na stránkach Jamesáka. Ja som sa začiatkom zimy zastavil v kaňone pri Malga Ciapele v Dolomitoch, kde už na ľadoch pôsobil Fero Compel. Liezol som tam jeden z najpôsobivejších ľadov La spada nella roccia, I/5. Celkovo táto oblasť neposkytuje väčšie množstvo ťažkých ľadov, je však perspektívna na mixové extrémy.

Alpy

Tam, kde by malo najviac smerovať naše zimné snaženie - do ľadovcových oblastí Álp - okolnosti zase ovplyvnili dosiahnuté výsledky. Veľa sme si sľubovali od výmeny s francúzskou federáciou FFME, keď sme na posledné dva februárové týždne prišli do Chamonix na medzinárodný míting v početnej i silnej zostave. Mali sme však naozaj smolu na podmienky, ktoré boli celkom dobré práve do nášho príchodu. O našom pôsobení som písal v poslednom Jamesáku, preto už len stručne k výsledkom.
Keď sa druhý týždeň vyjasnilo, všetci si najskôr chceli skúsiť niečo bližšie na Taculoch. Sú tu pohodlné nástupy z lanovky na Midi a lezie tu veľa ľudí. A aj technicky ťažšie cesty nie sú také psychicky náročné, ako v odľahlejších kútoch tejto oblasti. Maťo Heuger a Ivan Štefanský vyliezli Valériu, IV/4+, na Petit Capucin, Dino Kuráň a Paľo Packo kuloár Gabarrou - Albinoni, III/4+ na Tacul a vpravo od nich najťažšiu cestu Pinochio, IV/6, Jožo Santus a Milan Packo. Jožo mi o tom napísal: "Keď si to spätne premietam, je to naozaj o takmer dva stupne ľahšie, ako cesty, čo som liezol doma. Typické škótske lezenie. Prechody z ľadov do škár. Veľa lezenia po hrotoch a lopatkách v skale. Klasifikácia 6 sa aj preto zdá asi taká prijateľná, že pri športovom odistení sa to vo svete vyšplhalo už na M 11. Asi aj my budeme niečo podobné potrebovať na ďalšie napredovanie".
Dušan Myslivec a ja sme liezli v trochu odľahlejšej stene na Dent du Requin cestu Sorenson - Eastman, IV/5, keď sme sa vrátili asi dve ľahšie dĺžky pod hrebeňom. Pri druhých výjazdoch koncom týždňa sa výrazne ochladilo, takže veľké extrémy sa liezť nedali a k vzdialenejším cieľom ako Jorassom či Freneyom sa vôbec nedalo dostať. Pokus Heugera so Štefanským o extrémnu Jasperovu cestu Maria Callas Mémorium v S stene Les Droites skončil pre veľký mráz v klasickom, ale nie ľahkom Couzyho pilieri, IV/4, 5b. Koller s Myslivcom v posledný deň výjazdu v zlom počasí doliezli cestu Madnes tres mince, III/5, v S stene Pre de Bar. A Dino Kuráň sa spojil so Slovincami a s Markom Prezeljom a Blašom vyliezli ľadovú cestu La Jackson, V/5+, v S stene Les Droites. Dinovým rozprávaním o zážitkoch v Chamonix a v studenej stene Driotes končí aj správa o poslednej zimnej sezóne.
Opäť musíme konštatovať, že snaha a pokusy boli, lenže na špičkové výkony treba počkať. Neostalo času, síl i prostriedkov na Eiger, nevystihli sa podmienky v oblasti Mont Blancu a k lezeniu v horách sa nedostali ani Vilo Jakubec s Janom Svrčkom pri ich výjazde do Bergelu. Ale mnohí sa tešia na budúcu zimu s vierou, že konštelácia podmienok, ktoré podmieňujú kvalitný výkon, bude priaznivejšia.

Droites

Dino Kuráň

Na míting do Chamonix prichádzame za pekného počasia a hneď večer kujeme plány. Ako na potvoru na druhý deň sa počasie kazí na celý týždeň a my ho trávime náhradným programom v okolitých ľadoch a drytulingom na skalách. Nálada je pod psa až na štvrtkové odpoludnie a neskorú noc, keď prebieha debata za prítomnosti pána Vína a Slivovice o všetkom, ale najviac sa točí okolo báb a lyžovania horských vodcov, ktorá vyústi v hádku a rušenie nočného kľudu na hoteli a končí odchodom do miestnej reštiky. Skorý ranný odchod do Talianska na ľady zaskočil niektorých diskutantov, ale nakoniec všetko dobre dopadne. Pobyt v Taliansku je príjemný. Pekná chata a čašníčka, ktorá nás obsluhuje, nám dvíha nielen náladu z nie veľmi kvalitných ľadov, ktoré v priebehu dvoch predchádzajúcich teplejších týždňov sú v zlom stave. V nedeľu sa počasie zlepšuje a my sa vraciame naspäť do Chamonix. Cez Martigny to nejde (lavína zasypala cestu), musíme cez Genevu. Pohľad na ihly a Midi v Chamonix sú úžasné. Celé biele ako z cukru, scenericky príťažlivé, lezecky veľmi nie.
Ráno vyrážame za pekného počasia na Midi obzrieť situáciu a vyliezť niektorú z kratších ciest na Tacul. Z Midi je nádherný výhľad. Fotografujem a zlyžujem s Jožom, Paľom a Milanom pod Tacul. Maťo s Ivanom, dvaja tajnostkári, idú až za nami a lezú nejakú cestu na Petit Capucin. Ja s Paľom sme si vybrali Gabaroua a Jožo s Milanom Pinochia. Po nahodení do zbroje Paľo vyráža najskôr v snehu po kolená, potom v dvojguľovom k okrajovke, ktorá ho trochu potrápi. Sólujeme nástupový žľab asi 250 m k našemu vyľadnenému kútiku. Lezenie v ľade nie je ťažké. Štandy sú urobené a asi po 7-8 dĺžkach, kde ľady končia a začína sneh zlanovávame. Keď zídeme pod stenu, chalani dorážajú poslednú dĺžku. Nečakáme. Chceme zlyžovať do Chamonix za svetla. Paľovi sa v skeletoch veľmi dobre nelyžuje a je znechutený. Ja si to pre zmenu vychutnám. Všetci sa stretávame na hoteli, okrem Igora a Dušana, ktorí išli na chatu

Regin a budú liezť až zajtra. Delíme sa o zážitky. Jožo si dobre zalyžoval (?), lebo na lyžiach stál naposledy pred 10 rokmi. Obaja s Milanom si však pochvaľovali lezbu, hoci hodnotenie M6 degradovali na M5. Maťo s Ivanom liezli podobnú cestu ako my. Na ďalší deň sa rozhoduje o ďalších túrach. Paľovi seklo z lyžovanie v krížoch a lezenie je na vážkach. Zhodou okolností sa Maťo zoznámil s dvoma Slovincami Markom a Blážom. Majú v pláne severnú stenu Droites výrazným pilierom. Idem to ešte ten deň s Markom obzrieť. Vyvezieme sa lanovkou na Grands Montets a zlyžujeme pod Droites. Skala na pilieri je dosť zasnežená a plán sa mení na ľadovú cestu Jackson V/V+. Fotíme a schádzame do Chamonix. Medzičasom odišiel Maťo s Ivanom tiež na Droites liezť nejakú hákovačku. Večer a ráno sa balíme a na obed vyrážame. Rozhodli sa ísť aj Paľo s Jožom, lebo Milan ochorel. Vybrali si cestu Sans Nom od Parkina.
Na stanici lanovky Grands Montets sa rozídeme. Paľo s Jožom tu prespia a my zlyžujeme a vyšľapeme na chatu Argentiere. Tu prečkáme noc a ráno o 3:00 vyrážame pod stenu. Zapichujeme lyže vedľa našich kámošov, ktorí nastúpili deň pred nami. Nahadzujeme na seba matroš, balíme batohy a ideme na vec. Vedenia sa ujíma Marko. Pretiahne nás cez okrajovku a hneď za ňou balíme lano. Prvých 500 m ideme sólo. Nasledujúce 2 hodiny nás obklopuje tma, hĺbka a ticho. Na svitaní prichádzame k tvrdým ľadom, kde sa naväzujeme. Lezenie má monotónny charakter, mlátenie do ľadu. Istíme sa len štand - štand. Počasie sa pomaly kazí a aj s Blážom sme na pochybách, no Marko nás uisťuje, že všetko je OK. Pri doleze na jeden zo štandov sa Marka pýtam, či sa budeme striedať. Odpovedá, že natiahne ešte jednu dĺžku a potom pôjdem ja. A je to tak. Vypúšťa ma do najťažšej dĺžky cesty. Kút vyľadnený meter širokou glazúrou, v polovičke prerušený zaklineným balvanom, ktorý s kútom vytváral 10 cm širokú vyľadnenú špáru. V Tatrách pri 10 dĺžkach lezenia a bez batoha brnkačka. Po prelezení tejto dĺžky naťahujem ešte dve a s pribúdajúcimi metrami sa moja vytrvalosť stráca. Som pomalý, a preto púšťam dopredu Marka. Bláž ide stále na tom lepšom konci a očividne mu to nevadí. Lýtka mám ako z betónu a neviem, akú polohu zaujať na štandoch, aby som im dal oddýchnuť. Cesta má stále rovnaký charakter ľad, ľad, ľad, s výšvihmi maximálne 80 stupňov. Som mierne sklamaný a mám toho plné zuby.
Cesta mi nepripadá ako lezenie, ale ako maratón. Počasie sa medzičasom pokazilo, padá sneh, fúka, všade okolo je hmla. Sme celý namrznutí a unavení. Akurát Marko vyzerá v pohode, ale tiež v posledných 2 dĺžkach má toho dosť. Na vrchol dorážame o 15:00. Ihneď zlanovávame a zostupujeme na Mer de Glace. Zostup do Chamonix nebol náročný, ale dlhý, aj keď Marko tvrdí, že Alpy sú malé.