Zimný míting v Chamonix

Igor Koller

Už dlho sa nestalo, aby v zime pôsobilo v Chamonix naraz toľko slovenských horolezcov. Druhé dva februárové týždne sa po francúzskej návšteve Vysokých Tatier osem našich popredných alpinistov zúčastnilo na výmenu medzinárodného zimného mítingu v Chamonix organizovaného FFME. Maťo Heuger a Ivan Štefanský, Dino Kuráň, Jozef Santus, Milan a Paľo Packovci a za komisiu alpinizmu Dušan Myslivec a ja. Mal som veľmi dobrý pocit, že sa podarilo zorganizovať takúto akciu. Silné zloženie totiž sľubovalo dobré výkony. Ciele boli ako vždy veľmi vysoké.

Do Chamonix sme dorazili vo fantastickom počasí. Už viac ako dva týždne boli slušné podmienky. Pohľady na Dru, Chamonixské ihly a Mont Blanc priam búrili horolezeckú krv. Žiaľ, bol to posledný deň periódy dobrého počasia. Na druhý deň prišla hmla, oteplenie a predpoveď silného sneženia. A zlé predpovede meteorológom zvyčajne vyjdú. Vyšli aj tentokrát.
Takže hneď v utorok sme vyrazili len na ľady v oblasti ľadovca Argentiere. S Dušanom sme sa vybrali na známy Nuit Blanche, III/6, ktorý bol vo veľmi dobrých podmienkach. Nástup zlanovaním vzduchom popri kolmom a previsnutom ľade nám sebavedomie veľmi nezdvihol. Ale tie lezecké dvojky nad nami, až na to hádzanie ľadu, ukazovali, že to nebude také hrozné. Ani nebolo. Dušan si však vyliezol najstrmší ľad svojej kariéry. Ja som mal väčšie problémy pri strmom zjazde do Chamonix s ťažkým batohom na chrbte. Dušan ma zachránil so slovami, že asi lepšie leziem, ako lyžujem. V tom istom čase sa kompletná rojnica ostatných našich lezcov prehnala ľadmi oproti v sektore Shiva Lingam, kde sa práve vtedy niektoré zvislé ľady porúčali do doliny. Aj v tých kompaktnejších ako Le Grand Blue či Mini Dauphin za III/5, zisťovali, že tam držia len silou vôle.

Na ďalší deň v silnom snežení sa plány ďalej redukujú a väčšina z nás končí na skalkách pod Les Hauches, ktoré sú priam stvorené na "dry tooling", teda lezenie v skale s ľadovými zbraňami. Dino, Jožo Santus i bratia Packovci ukázali, že to vedia. Najlepšie to v previsoch zvládol Paľo Packo, ktorý dal bez odsadnutia dĺžku asi za M6 až M6+. Vycvakal som naňho skoro celý film. Bolo to zaujímavé i poučné. Po tejto skúsenosti bude treba niektoré tatranské mixové hodnotenia zhruba o dva stupne znížiť.

Rovnaký úspech ako na skalách sme mali aj pri zorganizovaní slovenského večera pri mojich diákoch zo všetkých možných kútov lezenia, kde horda alpinistov z celej Európy najviac ocenila domácu slivovicu z našej záhrady i Demänovku. Zatlieskali však aj obrázkom na plátne a bolo to tiež také malé diplomatické zabodovanie.

Beznádejnosť počasia riešili domáci organizátori presťahovaním mítingu na tri dni do Talianska, kde v údolí Ollomont boli slušné podmienky na lezenie ľadov. Miestami mali smiešne nízke hodnotenie, ale zaliezli sme si kvalitne. Keď sa však len trochu viac vyčasilo, fičali sme späť do Chamonix, neprišli sme sem predsa kvôli krátkym ľadovým ciaglikom.

Pohľady z nášho hotelového ubytovania v ENSE na patagónsky vybielené Chamonixké ihly boli úžasné, za obeť im padlo značné množstvo filmov, ale s podmienkami to až také úžasné nebolo. Pod stenami aspoň pol metra čerstvého prašanu, niekde i viac a dosť veľká zima. V pondelok na začiatku druhého týždňa nášho pobytu sme všetci vyrazili lanovkou na Midi a rozpŕchli sa na opatrnejšie skusy po okolí. Maťo Heuger a Ivan Štefanský si dali 400 metrovú Valériu na Petit Capucin, v zimnej klasifikácii IV/4+. Ale nedajte sa mýliť tými nízkymi číslami, v klasickej francúzskej stupnici je to okolo TD. Dino Kuráň a Paľo Packo vyliezli v ten deň kuloár Gabarrou - Albinoni, 500 m, III/4+ vo V stene Mont Blanc du Tacul vpravo od Gervasuttiho kuloáru.

Najlepšie zabodoval Jožo Santus s Milanom Packom, ktorý v ten deň vyliezli známu cestu Stieve Hastona, Pinochio, IV/6+. Jožo to komentoval, že na skalách pri Martine by to bolo v miestnej klasifikácii o dva stupne ľahšie, takže to zvládli v pohode a s prehľadom.

Ja s Dušanom sme prespali na chate Requin, aby sme ďalší deň vyrazili do cesty Sorenson - Eastman, 500 m, IV/5, v severných zrázoch Dent du Requin a priľahlých sediel, kde od nás ešte asi nikto nepôsobil. Mixové lezenie bolo v zlých podmienkach dosť ťažké, Dušan vybojoval vážnu dĺžku v posneženej skale a ja 55-metrový skoro kolmý kút miestami len s náznakom snehovo-ľadových škrupiniek. Paráda. Skončili sme asi dve ľahšie dĺžky pod hrebeňom a zavelili na ústup, ak sme nechceli bivakovať či zlanovávať celú noc. Snehové polia tu boli v žľaboch veľmi nepríjemné až nebezpečné, brodili sme ich po pás v prašane a Sebastian nam o dva dni referoval, že tadiaľ nejaké snehy sfičali do doliny. No neboli to podmienky na veľké extrémy.

Druhá vlna lezeckých výjazdov mala vážnejšie ciele. Maťo s Ivanom vyrazili do S steny Droites, kde chceli urobiť vôbec prvé opakovanie slávnej Jasperovej cesty Maria Callas Mémorium. Krutá zima ich však nakoniec vytlačila do ľahšieho Couzyho piliera, IV/4, 5b, kde si vo vyše 1000 metroch ľadov užili svoje, ako si môžete prečítať v "alpskej mrazničke" od Ivana Štefanského. V severnej stene Droites sa zadarilo Dinovi Kuráňovi. Keď Milan ochorel, dal sa dokopy s Markom Prezeljom a jeho priateľom Blašom zo Slovinska a rýchlym štýlom vyliezli známy ľadový extrém La Jackson vysokého hodnotenia V, 5+. Posledný deň lezenia bol piatok, keď ešte dvojica Paľo Packo a Jožo Santus prešli popod S stenu Aiguille Sans Nom, ale do cesty pre zlé vyľadnenie nenastúpili. V ten deň sme s Dušanom dali celkom tvrdú lezbu v S stene Pre de Bar v závere ľadovca Argentiere. Cesta Madnes tres mince, hodnotená len ako III/5, mala podľa mňa dosť blízko k stupňu ED a nielen pre tvrdé škótske podmienky. Čo všetko sme takto stihli a nestihli si prečítajte v poslednom článku tohto bloku od Dušana Myslivca.

Aj keď sme my dvaja záverečný večierok nestihli, mali sme tam silné a kvalitné zastúpenie. Ako hlavní šoumeni sa predstavili nielen Jean Claude Marmier, prezident FFME, či Marko Prezelj, ale pekne to roztočili aj Maťo s Ivanom. Už tu sa kládli základy na ďalšie kontakty a lezecké podniky a dúfajme, že v lepších podmienkach.

Ako sme sa triasli v alpskej mrazničke

Ivan Štefanský

Konečne skončil týždeň prežierania sa, počas ktorého sme sa bezútešne túlali po síce krásnych a ťažkých ľadoch, ale tých už máme tento rok plné zuby. Boli sme rozhodnutí niekam vyraziť, vyraziť do hôr.

Ako tak pozerám na ten ohrnutý nosisko vedľa mňa, cítim, že tiež túži po poriadnej chamonixskej žule, do ktorej bude zakladať krásne frendy, rozhadzovať tutové čoky a ľad si bude hádzať už iba do večernej whisky. S týmto odhodlaním sme si vybrali aj náš ďaľší lezecký cieľ. Krásna veľká severná stena Les Droites s jednou z mála ťažkých ciest v oblasti, ktorá ešte nemá opakovanie. Vyrazili sme s Maťkom do Maria Calas Memoriálu. Línia je krásna, najprv vybehnete 600 m ľadu, ktorý je na potvoru tohto roku krásne tvrdý a o pohodlnom firne môžete iba snívať, háknete a vymixujete nádhernú 200m skalnú bariéru za 6a, A4 a dokráčate po 60 stupňových snehoch na vrchol. Ani neviete, že ste v štyroch tisícoch. No a ako to už zvyčajne býva, všetko nakoniec dopadlo úplne ináč.

Streda, 23. 2. 2000, chata Argentiere, 2771 m. Ráno s nadšením vybehneme z chaty do mrazivej zimy. Nástup tu je perfektný a za chvíľu na lyžiach prebrodíme miestny ľadovec. Na chrbtoch nesieme kompletný materiál na technické lezenie a veci na jeden bivak. Nie je to úplne najľahšie. Okrajová trhlina vyzerá celkom v pohode a bez väčších problémov cez ňu preliezame. Ďalej lezieme sólo po nekonečných ľadových pláňach s občasnými strmšími miestami (okolo 70 stupňov). Počasie je k nám celkom slušné, až na to, že ani po štyroch hodinách lezenia si stále vôbec necítime nohy. Sme zmrznutí ako dve psie ho... Okolo deviatej hodiny ráno máme za sebou prvých 600 výškových metrov lezenia a pod nami sa nachádzajú utešené ľadové klziská. Ak sa tu šmyknete, asi už v živote na žiadne pivo nepôjdete. Stojíme pod ťažkými miestami našej cesty. Lezenie vyzerá celkom v pohode, no ani jeden z nás nie je ochotný stepovať 2 až 3 hodiny na štande v tejto ukrutnej zime (pod -20 stupňov). Nakoniec zvíťazí zdravý rozum a my uhýbame doprava do klasických tenkých ľadových žliabkov Couzyho cesty. Lezenie je veľmi zaujímavé, celé sa to dá liezť na motykách, aj keď je ľad občas veľmi tenký a druholezec už iba škriabe po holej skale. Do večera stihneme natiahnuť asi 12 dĺžok. Nachádzame sa 30 výškových metrov pod vrcholom. Cítime sa, ako keby sme ochoreli na zimnicu. Jediným riešením pre nás zostáva teplo spacáka. Maťo objaví jedinečné, či skôr jediné miesto na bivak a mňa netreba dvakrát presviedčať. Dve útulné poličky miniatúrnych rozmerov nám poskytujú vážny komfort bezpečia. Celú noc visíme v jednej skrutke kĺzajúc sa smerom dole. Ráno však prichádza celkom rýchlo, sneží, ale aspoň sa poriadne oteplilo. Vyšprintujeme poslednú dĺžku na hrebeň, kde objavíme nádherné bivakovacie miesto. Cesta je vylezená, cvakáme zlaňák a po ôsmich zlaneniach bezpečne schádzame na ľadovec Talafré. Nasledujú nekonečné chvíle turistikovania, nadávok a snežného otroctva, kým behom za neustáleho sa prepadávania po kolená do snehu ledva dorazíme na posledný vláčik z Montenvers do Chamonix.

Potulky po chamonixských BAR-och

Dušan Myslivec

Vypliešťame s Igorom oči do šeriacej sa hmly. S posunom hodinových ručičiek sa viditeľnosť úmerne k času znižuje. Beznádejne beháme od siluety k siluete náznakov skál. Hľadáme tú jedinú, typickú, pri ktorej sme sa ráno pri svetle čeloviek presviedčali, aký má nezabudnuteľný tvar a nemôže byť žiadnym problémom nájsť pri nej odložený batoh. Tých typických je akurát toľko, aby sa úplne zotmilo, kým sme to dobré TREK SPORT-ťácke vrece našli. Znovu dilema. Je víchrica, viditeľnosť takmer nulová. Tíško sa všade vkráda tma. Sme ubití ako polárne psy. Ale...

No veď ale. Dnes večer je v Chamonix rozlúčková párty na záver nášho dvojtýždňového pobytu na medzinárodnom mítingu alpinistov. Toto je vážny dôvod na kacírske myšlienky o zlyžovaní ľadovcom a zjazdovkou do Argentier, kde máme odstavené približovadlo. Po neistom rozhodovaní sa, je taká tma, že keď sa zjaví na pár sekúnd v pretrhanej hmle záblesk svetla z chaty na protiľahlom svahu, rozhodneme sa pokúsiť dostať aspoň do nej.

Celodenná vidina horúcej sprchy, stolov prehýbajúcich sa pod množstvom dobrôt, plných čiaš perlivého moku a prsnatých serviriek vo vypasovaných sukienkach sa začína rozplývať. Za dobrého počasia by trval presun do tejto harmonickej oázy dve hodiny. Keď privriem oči, vidím celkom jasne štíhle pásy krásnych báb, keď ich otvorím, vidím nejasne pás, či vlastne po pás v snehu Igora, ako sa pokúša strmým svahom predierať k chate. Ešte pár metrov od chaty Argentier sme v neistote, ranné jasné stopy a jasnú cestu akoby zakliala čarodejnica. Po hodnej chvíli konečne sedíme v jedálničke. Miesto dobrôt zabudnuté sušienky s čajom z rovnakého zdroja a miesto kyprých servitiek chudý a unavený Igi. Ani Kořala a ďalší českí kámoši, ktorí nám pomáhajú vylepšiť náladu salámou a kúskami chleba, nemôžu zahnať predstavu na to, čo sa asi deje o tisíc metrov nižšie v chamonixských baroch.

Mokrý ako myš, zahrabaný pod dekami v stave medzi spánkom a bdením sa mi pomaličky premieta dnešná odysea...

Nechutné pípanie budíka v čase bližšiemu k polnoci ako k ránu. Vstávame. V pološere čeloviek sa snažíme dostať do seba jedlo a čaj. Súčet kalórií by postačoval na odohratie pár partičiek šachu, aj to nie veľmi náročných.

Za splnu mesiaca šlapeme dolinou Argentier pomyslenou hrebeňovkou Trioletu na rozhraní osvetlenej časti doliny a tieňa, ktorý vrhá tento kopec. Záverečný nástupový kužeľ však nie je len nejaká tieňová hra, je celkom skutočný, strmý a je na ňom neskutočne veľa snehu. Nechcem vyzuť lyže, aby som nezapadol až po krk a v serpentínach stúpam hore. Doteraz netuším, prečo to ten sneh vydržal, ale nakoniec stojíme pod okrajovou trhlinou. Nad hlavou 550 metrov cesty "Madnes tres mince" na Pre De Bar. Je to jeden z najväčších barov v okolí Chamonix, má okolo 600 metrov. A názov cesty vraj v preklade znamená "delirium tremens". Žeby náhoda, alebo predzvesť smeru, akým sa bude uberať večerná zábava?

Začíname liezť. Prvé štyri dĺžky vo vodnom ľade (60 - 70 stupňov) súčasne. Igor štanduje a ja naliezam do tenkých glazúriek na takmer kolmej skale, do ktorých sa vôbec nedarí zavŕtať vývrtku (myslím ľadovcovú). Posledných tridsať metrov bez zaistenia na štand pridalo nejaký ten šedivý vlas na hlave. Igor s prehľadom zvláda dĺžku v strmom ľade a chrochtá blaženosťou nad polotrubkami svojich CAMP-ov. Dĺžka nad ním akoby z oka vypadla tým predchádzajúcim. Akurát počasie sa akosi zopsúva. Sneží, fúka silný vietor a teplomer na hodinkách ukrytý vo vetrovke na hrudi ukazuje mínus štrnásť stupňov. Na viečkach, tvárach a oblečení sa tvorí ľadová vrstva. Igor stále niečo rozpráva o Škótsku a ja si spomínam na patagónske počasie na Fitz Roy.

Traverz cez snehové pole do skalno-ľadového komína vytláča môjho spolulezca vpravo. Vduchu prosím pána Boha, aby mu tých šesťdesiat metrov lana vystačilo až na štand kdesi vysoko nad hlavami. Samozrejme, že to nevydalo. Robíme poriadok v materiáli a naliezam. Navzájom sa snažíme presvedčiť, že je to vlastne položené. Päť metrov nad Igorom však už stepujem s mačkami v zaľadnenom kútiku vysunutom kus od vertikáli. Každý pohyb smerom hore je vážnym bojom. Tempo lezenia sa blíži k rýchlosti dehydrovaného slimáka. V priamej úmere k pomalosti pohybu sa zvyšuje frekvencia a intenzita zakladania frendov, čokov a skôb. Tenká glazúrka a rozbitá skala si vyžaduje prácu, ak sa tak dá nazvať ťukanie hrotov zbraní a mačiek v tomto chúlostivom mieste. A medzi tým občas olámať namrznutú námrazu z viečok. Chvíľami mám blízko k slepému Norbertovi. Zostávajúcich dvadsať metrov na štand v 80 stupňovom jemne vyľadnenom kútiku bez istenia udržiava hladinu adrenalínu na patričnej úrovni. Tri skoby za previsnutým skalným blokom sú pre mňa v tejto chvíli tým najmilším miestom na svete. Igor vyčistí dĺžku a parádnym štýlom dolieza ku mne. Presviedčam ho, aby zabudol na svoju marmoladskú free minulosť a pri ťažkom odleze zo štandu použil aj jednu z jeho skôb. Vzápätí mi ju po vytrhnutí ponechal na slučke. Zima, nezima, z čerešne dolu. Rukavice putujú do vetrovky. Po pár tempách za drobné lišty sa dostáva do zvislého ľadu. Na rad prichádzajú "bývalé" polotrubky so značne otupenými, no aj tak perfektne držiacimi hrotmi. Dúfam, že je to posledná dĺžka cesty. Ale až tá ďalšia, ktorú si zase musím vychutnať ja, a žiaľ, vôbec nie je ľahká, nás dovádza k poslednému štandu.

Vo víchrici a neprestávajúcom snežení zlanujeme späť celou stenou. Nástupový lavinózny svah schádzame preventívne s lyžami v rukách. Až v priateľnejšom teréne si začíname v hlbokom snehu cibriť lyžiarske umenie s prvkami nechcenej akrobacie. Hmla je príšerná, horizont neexistuje, svah nám uteká spod nôh, ale je to našťastie len krajne nepríjemný klam. Ráno sme nastupovali do mierneho briežku a tešili sme sa na príjemnú lyžovačku, a teraz smerom do doliny to zas ide do kopca. Len ako udržať smer? Igor na mňa zozadu volá, že strečkujem po ľadovci sťa zajac utekajúci pred autom. Železným pravidlom sa stáva, že ak chceme ísť smerom dolu, musí nám sychravý vietor s vločkami fúkať rovno do tvárí. Ešteže sa objavujú steny vpravo nad ľadovcom. Aj tak sme slušne dezorientovaní, stále už vyzeráme náš jasný balvan s batohom, ale až ten dvadsiaty sa ukázal, ako ten pravý.

A ten chlap na spodnej prični tak strašne chrápe, a chrrráápe, a chrrrááá...

Ráno pri úplne jasnej oblohe sme zbehli na lyžiach do Chamonix. V ENSE z nás mali naši francúzski kamaráti radosť, nemusí nás hľadať helikoptéra. Naši chalani sa včera v noci snažili aj za nás, trochu na nich vidieť stopy po náročnej rozlúčkovej večeri a tančekoch v ktoromsi miestnom bare. S Igorom sme si ten svoj "BAR" tiež poctivo vychutnali. Aj s "delíriom".

Pre de Bar, severná stena, "Madnes tres mince", 550 metrov Obtiažnosť: VI, A0, ľad 90 stupňov, čas: 8 hodín, notorici: Igor Koller a Dušan Myslivec.