Francúzska víchrica v Tatrách

Igor Koller

V prvé dva týždne februára odštartovala na Chate pri Zelenom plese veľká výmena medzi francúzskou federáciou FFME a našim SHS JAMES. Do Tatier zavítalo šesť členov juniorského tímu FFME s dvomi lídrami, známymi lezcami Christhopherom Moulinom a našim známym Manu Pellissierom. To, čo títo lezci predviedli v severnej stene Malého Kežmarského štítu, sa nedá nazvať inak, ako francúzskou víchricou. Ich umenie, rýchlosť, nasadenie a motivácia by mala byť pre našich výkonnostne zameraných alpinistov príkladom.

Podmienky neboli ideálne, ale oproti iným častiam Vysokých Tatier veľmi dobré, hlavne sneh bol vyfúkaný a v blízkom okolí nehrozili lavíny. Ale ináč sa lepšie dni striedali s tými s víchricou, hmlami a snežením. Mladí Francúzi však liezli prakticky v každom počasí. Celý čas ich sprevádzal Ivan Štefanský, prvý týždeň som bol s nimi na Zelenom plese aj ja a mal som celú organizáciu na starosti.

Na druhý deň po príchode a po precestovaných dvoch nociach sa nevstávalo veľmi skoro, ale Francúzi sa aj tak ihneď oboznámili s miestnymi trávnato - mixovými pomermi. Prebehli Ľavý Y, Hranu Weberovky či trávnaté cesty na Ušatú vežičku. A potom už prišli na rad vážne výkony. Ďalší deň si veľkú pozornosť vyslúžili Bogino a Schell. Skutočne v mizernom počasí liezli Hranu Weberovky a pokračovali až na vrchol Malého Kežmaráku, kde došli v hmle, snežení a minimálnej viditeľnosti. Mal byť z toho jasný bivak na zostupe, ale chlapci zišli až na Skalnaté pleso, potme to otočili naspäť na Svišťovku a o desiatej večer boli na chate!

Ďalšie dvojice zvládli za deň Stanislawského cestu až na vrchol, boli to Laurent so Saugetom a Gervaise s Delevauxom. Dvaja posledne menovaní vyliezli za deň aj Superdirettissimu po Nemecký rebrík. Najlepšiu bilanciu však mali ich "tréneri". Moulin a Pellissier urobili najskôr 1. voľné prelezenie Ruskej rulety, keď si Christhopher doniesol na pamiatku nit vytiahnutý rukou. Za deň zvládli stále náročnú Šabľu, no najväčšou bombou bola jednodňová kombinácia ciest Bocek - Šádek na Bocekovu vežu, zostup Nemeckým rebríkom a zlanovaním Ľavým Y a potom celý Stanislawský až na vrchol Malého Kežmarského štítu s následným rýchlym zostupom k pivu na Zelenom plese.

Keď sme už pri chate, bola to šťastná voľba nielen pre výborné lezenie na Malom Kežmarskom. Bola tam pravá horolezecká atmosféra a celý personál na čele s Ankou sa o nás všetkých perfektne staral. Už po pár dňoch sa hovorilo o tom, že sa sem určite vrátia a že chata je ideálnym miestom na zorganizovanie medzinárodného mítingu.

Spoločenská stránka prijatia mala tiež výbornú úroveň. Na chate sa objavili mnohí lezci, ktorých už Francúzi poznali, Maťo Heuger, Ivan Dosky Doskočil, Peter Šumo Matura, Dino Kuráň, ale aj pre nich nové tváre, Paľo Jackovič, Vlado Zboja či Dušan Zajac. Takto sa zoznámili so širším spektrom našich alpinistov i s ich názormi.

Samostatnou kapitolou bol posledný večer v Bratislave, ktorý sa pravdaže už netočil len okolo lezenia, ale viac okolo piva a našich krásnych dievčat. Adriana Sklenaříková nám robí neuveriteľne dobré meno vo Francúzsku, a po pár pivách sa na ňu podobalo množstvo iných krásavíc. Z Machnáča sa lezci vracali do hotela len veľmi ťažko a niektorí mali ráno takmer problémy stihnúť lietadlo. Celkový dojem z návštevy bol vraj super, čo vo svojom malom príspevku dokumentuje aj Sebastian Laurent, ktorý bol najučinlivejší pri vstrebávaní najpoužívanejších a pre lezca najdôležitejších slov. Podstatné však je, že sa všetci svorne zhodli na tom, že v takýchto akciách treba pokračovať. My sme sa pravdaže tešili tiež, aj preto, že na náklady FFME sme mali zabezpečený dvojtýždňový pobyt na zraze v Chamonix.

A tu je stručná spoveď Sebastiena Laurenta: Zrazu sme sa ocitli na Slovensku. Okamžite sme sa naučili pár najzaujímavejších slovíčiek, ako sú pivo, borovička, trávové lezenie a samozrejme baby. Tieto výrazy nám zabezpečili nezabudnuteľné chvíle strávené na Chate pri Zelenom plese. Občas sme sa dostali aj k lezeniu, ktoré bolo pre nás niečím úplne novým. Na začiatku sme boli z toho trochu zmätení, ale po zistení, že tráva drží lepšie ako ľad, náš mozog ihneď prepol na OK. V Tatrách sme zistili, že "nahovno podmienky" vlastne neexistujú. Najprv sme na to mali odlišný názor, ale po pár stretnutiach s kamarátom Ivanom, ktorý vyrážal liezť aspoň ľahšie trávové cesty, keď my sme ledva vedeli trafiť späť na chatu, sme konečne začali chápať túto múdru slovenskú filozofiu. Vždy nám boli odporučené nádherné lezecké skvosty, z ktorých sme sa s ťažkosťami vracali späť v príjemnom snežení, pršaní, hmle, víchrici a všetkom ostatnom krásnom, čo nás postihlo.

Ja som si počas tohto pobytu stihol vyslúžiť ocenenie "Zlatý Mermoz", čo je cena francúzskej federácie pre mladého zúfalca s najväčším počtom napadaných metrov, podmienkou je však prežiť. Ale nebral som to až tak vážne, večerné "na zdravie" s kamarátmi ma vždy dokázalo uspokojiť.

Čo povedať na záver? Asi niečo o slovenských dievčatách reprezentovaných Adriánou Sklenaříkovou. Má vážne charakter, ale my sme sa radšej sústredili na hory. Aj keď treba s radosťou priznať, že niektorým sa zadarilo aj mimo hôr... Slovensko bolo pre mňa jednoducho výborné dobrodružstvo po všetkých stránkach. Určite sa vrátim. Takže vďaka Igor, Ivan, Maťo a všetci ostatní, ktorí ste sa postarali o našu pohodu. A ešte ďakujeme našim sponzorom: SIMOND, MILLET, JULBO, KOFLACH a CHARLET MOSER. A samozrejme našej federácii FFME a vášmu spolku JAMES, že sa to všetko mohlo uskutočniť.