Slovenské Chorro - Moro
Ivan Doktor Žila, HK
Exkrement Martin
|
Marek Repčík vo svojom prvom prelezenom 8 céčku v ceste
Cous-Cous v sektore El Makinodromo.
Foto: Ivan Žila |
Je 10. februára a sedíme načisto bezradný na vlakovej stanici
v Malage. Do El Chorra sa asi dnes nedostaneme. Je síce streda a
o siedmej by mal ísť vláčik, ale José na informáciach má iný
názor. Melie čosi o sviatku a nám začína byť jasné, že cez
festivos idú v Andalúzii akurát tak hodiny.
O 24 hodín neskôr. Makinodromo – najlepší sektor v Chorre.
Tridsaťmetrové previsnuté lajny, vľavo klasika Lourdes 8a,
vpravo domček, ktorý sa chystáme osídliť a medzi cesta Cous-Cous
za 8c, v ktorej práve visí Marek Repčík (SALTIC, HK Manín).
Marek: Nechcelo sa mi čakať. Bol som zvedavý a tak sme do
toho s Jurom hneď naliezli. Z cesty som mal od začiatku dobrý
dojem. Všetky kroky mi v podstate išli, aj keď som ich zo
začiatku nevedel spájať. Určite pomohlo aj vedomie, že cestu
preliezol Tomáš Stejskal a je teda lezitelná.
Na druhý deň Marek vymyslí inak druhý boulder a dokonca dáva
v kuse prvý.Vyzerá to nádejne, ale v predpovediach je opatrný.
Jurovi Repčíkovi (SALTIC, HK Exkrement) sa až tak nedarí. Je
kratší, boulder rieši inak, silovejšie. Po restdayi Marek
prelezie cestu v kuse po druhý boulder, v ktorom padá. Na rade
je Juro, ale nedarí sa mu. Necháva sa spustiť a cesta ostáva od
polovice nenacvakaná.
-Marek, neskúsiš večer ostrý pokus?
-Asi nie. Dva pokusy za deň stačia. Iba si nacvakám ten zvyšok a
zopakujem kroky.
Spodnú časť lezie v pohode. Prechod do prvého bouldra zvládne
perfektne. Lišta na pravú, polodynamicky do stisku, dynamicky
veľká oblina. Ľahším lezením sa dostáva pod druhý boulder. Na
väčších chytoch seriózne oddychuje a my dolu začíname niečo
tušiť. Marek nalieza do problému a teraz ja to už boj. Vynecháva
istenie, pravačka bočák, všetci kričíme, ľavačka ďaleko na
oblinu. Vyššie nohy a drží madlo. Poriadne vyklepe a cestu
rutinérsky v pohode dolieza. Ozýva sa potlesk... Je 13. febrára
a Marek Repčík prelieza Cous-Cous 8c.
Marek: Cous-Cous má dĺžku 30 metrov a previs okolo 12,
napriek tomu však nejde o vytrvalostnú cestu, ale o tvrdý
bouldering. V ceste sú dve ťažké miesta, každé má asi štyri
metre. Zvyšok je lezenie, z ktorého niekto kto to chce naozaj
vyliezť, nemôže spadnúť. Ide len o to, vedieť si v ľahších
pasážach oddýchnuť. Kľúčové miesta sú dočahováky, v ktorých je
lepšie byť čo najdlhší. Cestu som vyliezol pomerne rýchlo - na
6. pokus, vlastne som išiel len skúsiť ako vysoko sa dostanem
bez odsadávania. Prvý boulder vyšiel, aj keď som sa trápil, v
druhom som to udržal už naozaj na hranici, ale o to lepší pocit
som nakoniec mal. Darilo sa mi vždy v ťažkom nejako zabrať.
Myslím si, že lezenie je hlavne o presvedčení, že to naozaj
pôjde. Jednoducho treba uveriť, že na to človek má a potom si to
treba už len v pohode vyliezť.
Čo ďalej? Extrémov v kaňone nie je až tak veľa. Tomáš
doporučuje Harakiri 8c. Je to vraj mokré, ale hádam to uschne.
Ideme sa teda pozrieť. Prístup cez Cestu kráľa je otrasný. Lávky
sú v dezolátnom stave. Zábradlie je len tam, kde ho netreba,
podozrivo to duní. Na spestrenie pár dier, takže našlapujeme ako
mačky. Sme v sektore El Recodo. Trojhviezdičkové cesty a v
strede jaskyňa. Výlez z nej je v oranžovej skale a už z diaľky
vidno stopy po magnéziu. Línia vyzerá neuveriteľne. Autorom
cesty je legenda z Ostrovov John Dunne. Prvé opakovanie spáchal
miestny borec Bernabé Fernandéz. Odvtedy pravdepodobne nik,
aspoň v miestnych lezeckých plátkoch sa o tom nepíše.
Marek: Prvý kontakt je rozpačitý. Hneď to skúšame, ale spodok
je úplne mokrý a máme problém cestu aspoň vyhákovať. Výlez po
lištách je suchý, kroky celkom idú, ale nie je chuť to skúšať a
odchádzame.
Počasie je perfektné a čas neuveriteľne rýchlo letí. Juro
pokračuje v nacvičovaní Cous-Cousu a ide mu to čoraz lepšie.
Chalanom sa daria aj onsighty. Marek prelieza na Makino OS 35
metrové 7c+ bez názvu, Juro dokonca posúva OS na 8a a v Lourdes
sa doslova prejde. Marek nezaostáva a neskôr prelieza Lourdes
tiež OS. Zaujímavo pôsobí Juro v ceste Shaka Zulu 8a+. Nastupuje
bez rešpektu flash (chalani z Prahy radia). V komplikovanej
ceste s malými chytmi a ešte menšími stupmi statočne bojuje a
padá až v predposlednom kroku -skoku na výlezovú policu. Veľká
škoda.
Juro: Do Shaky som fakt naliezol bez rešpektu. Boli sme
skúšať Harakiri, ale bolo to beznádejne mokré. Dal som tam dva
pokusy a ani raz som nedoliezol ku reťazi. Zlanili sme radšej ku
Shake. Vôbec som sa nechystal flashovať, možno práve preto som
liezol v pohode. Pražáci kvalitne radili a chybu som urobil až
pod zlaňákom, keď som dal nohu o stup nižšie. Bola to škoda,
pretože som bol totálne v pohode.
|
Marek Repčík prelieza cestu Harakiri v sektore El Recodo
klasifikácie 8c, čo je jeho druhá cesta tejto obtiažnosti.
Foto: Ivan Žila |
Prešiel ďalší týždeň a konečne dobrá správa. Lezec z Nemecka,
ktorý tiež pokusuje v Harakiri, oznamuje, že cesta čiastočne
uschla. Je to naozaj tak a Marek už môže nacvičovať aj spodnú
komplikovanú časť, ktorá tvorí prechod do stropu. Ešte deň mu
trvá nabehať všetky kroky, vymyslieť odpočinkové polohy a
vyšpekulovať čo najjednoduchšie zapínanie istení. Nasleduje
restday a po ňom dva výborné pokusy s pádom štyri kroky od
madla.Vyzerá to nádejne a po oddychu by to mohlo byť ešte
lepšie. Ideme na lávky sami dvaja. Juro ostáva na Makino, chce
liezť Cous-Cous. Fúka neuveriteľne silný vietor a na lávkach si
užijeme. Očakávanie je veľké a rovnaké je aj sklamanie.
Marek: Po restday to ide ešte horšie. Nerobím žiadne
podstatné chyby, ale vo výlezových lištách necítim dosť sily.
Ostávajú len štyri dni do odletu a začínam mať strach, že cestu
preliezť nestihnem.
Schádzame do Refugia akýsi smutní. Pri kempe stretávame
vysmiateho Jura s doráňanými rukami a nohami. Je jasné, že večer
bude oslava.
Juro: No musel som byť vysmiaty, už ma to začínalo srať. Dal
som do toho aspoň 12 pokusov a nič. Marek to už mal vylezené a
visel v Harakiri. Mne však bouldre robili väčší problém. Najmä v
prvom som už na chyty nedočiahol a dosť som tam lietal. V tento
deň bolo zamračené a okosilo sa. Prvý boulder som prehopkal a v
druhom dokonca odlomil stup, ale udržal som to. Pocit, že som
Cous-Cous preliezol a už do neho nemusím bol parádny.
Harahiri stále nie je úplne suché. Tomáš Pilka optimisticky
povzbudzuje: “Skála pláče, to neuschne.“
Sobota večer - refugio. Chata je natrieskaná. Sedíme obložení
plnými fľašami a neviem sa dočkať Pilkina.
-Tomasi, tak si radšej sadni. Na céčka 4:0!
-Co? Marek mrsknul Harakiri? To je dobrí ako prase! Ale, stejně
su Češi nejlepší!
Otvára sa prvý San Miguel a je nato dobrý dôvod. 26. 2. Marek
preliezol Harakiri. Druhé 8c a svoju najťažšiu cestu.
Marek: Harakiri sa mi zdá v porovnaní s Cous-Cousom predsa
len ťažšie. Cesta vedie stropom a aj keď oddychový chyt pred
kľúčovým výlezom je dobrý, nedá sa oddýchnuť „do nuly“. Navyše
spodok cesty bol dlho mokrý, čo uberalo nielen sily, ale aj čas.
Výlez tvorí sedem veľmi ťažkých krokov v 40 stupňovom sklone a
treba v nich cítiť akýsi „prebytok“sily. Dnes som dal pokus, pri
ktorom som chytil vrcholové madlo, ale neudržal som ho a spadol
skoro až na zem/posledné istenie som necvakal a predposledné
bolo predĺžené na metrovú dĺžku. Druhý pokus ide ťažšie, ale som
rozhodnutý dobojovať. Tentokrát vychádza aj posledný krok a je
to v suchu. Na 13. pokus preliezam svoju najťažšiu cestu a som
veľmi rád, pretože to nebolo zadarmo. Harakiri má aj druhú
dĺžku. Spolu je to vraj 8c+. Tá mi ale príde zbytočná. Je tam
no-hand a tým to pre mňa stráca športovú hodnotu. Ak niekto
prelezie 8c určite má aj na 8a+. Okrem toho druhú dĺžku kazí aj
priveľa umelých chytov.
Juro: Harakiri nie je úplne môj štýl lezenia. Vo výleze sú
malé ostré chyty na háčik, čo mi nesedí. Aj mne sa to zdá ťažšie
ako Cous-Cous. Teraz však najmä ľutujem, že som neskúšal radšej
Onda vital 8c+. Síce papierovo ťažšiu, ale sedela mi viac. O
klasifikácii v Chorre si myslím, že najmä v ľahších cestách je
trochu chaos. Harakiri a Cous-Cous mi však pripadajú primerané.
Lourdes asi nebude 8a, ani Shaka sa mi nezdala byť 8b. Keď to
ale nezhadzujú Španieli prečo by som to mal zhadzovať ja?
Ostávajú tri dni. Treba niečo nafotiť, pondelok vylezieme s
Marekom 9-dĺžkového Zeppelina a posledný deň sa dorazíme v Poeme.
Lietadlo nepočká, takže odchádzame. Pólo s Pilkinom ešte
ostávajú, rovnako Bystričania. Radi by sme ostali, ale škola
volá. Adios amigos! |
