Gramusat direct, VI/6+
Igor Koller

Už niekoľko rokov sa pokúšame posunúť trochu vyššie hranicu obtiažnosti v lezení v ľade. Dosť systematicky sme sa o to snažili posledné tri roky na výjazdoch na ľadové a zimné mítingy do Argentiere le Bessée a do Chamonix vo Francúzsku. Technický stupeň 5+ až 6 nebol zásadným problémom, ale vyššie ako IV, IV+ v prvom stupni označujúcom objektívnu a aj celkovú náročnosť, sme sa nedostali. Až konečne hneď na začiatku roku 2000 sa to podarilo.

Ľadový míting v Argentiere le Bessée pod famóznymi údoliami Fournel a Freissinieres mal svoje jubilejné 10. pokračovanie. Možno aj preto, alebo aj pre rok s tromi nulami na konci, natiahli domáci organizátori na čele s Gérardom Paiheiretom na celý týždeň. Popri tomto výbornom nápade sa im podarilo zabezpečiť aj počasie a vynikajúce podmienky, vraj najlepšie za veľa rokov dozadu. Srdečná vďaka, to sa dosť často nedarí ani pri dostatku financií.

Slovenská výprava bola priam mohutná. V Doskyho Toyote sme boli ôsmi, Maťo Heuger a Ivan Štefanský z Bratislavy, Dino Kuráň a Fero Piaček z Považskej Bystrice, Ivan Dosky Doskočil z Martina a jeho parťáci Peter Šumo Matura a Erik Ďurčo a ešte ja. Ďalšia kopa ľudí prišla s expertom na ľadové zbrane Petrom Salonom, takže hneď bolo jasné, že bude veselo. Nielen na fantastickej chate Maison Paroissiale de Freissinieres, ale asi aj v ľadoch. Bolo.

Hneď v utorok, po 1200 kilometrovej ceste, nie priam veľmi skoro ráno, vyrážame do záveru doliny Freissinieres, kde sú najznámejšie ľadové prásky v širokom alpskom okolí. Pravdaže je preľudnené. Len starý harcovník Feri to ihneď zhodnotil a s Dinom sa vracajú nižšie, kde si výborne zaliezli v ceste Les Visiteurs. Stupeň III/5+ podľa mňa nie celkom vystihoval obtiažnosť týchto 200 metrov jemných ciagľov. Zaliezli si parádne. My sa zatiaľ moceme v pravej časti sektora École, kde sú dva ľady Shimshal a Chantriaux ohodnotené za 6. Lepší pravý je obsadený, tak s Doskym ideme do ľavého, kde je dosť mokro vyzerajúci voľne visiaci ciageľ. Už nenápadné snehové a ľadové výšvihy a previsky ma trochu preverujú, ale až na slabšie istenie je to s poltrubkami na Woodpeckeroch z CAMP-u v pohode. Ciageľ vyzerá dosť odpudivo, vŕtam niekoľko titaniek a idem do toho. Drží to prekvapujúco dobre, Black Daimond s kľučkou tu ide do ľadu ako do masla a už míňam vodorovnú vrcholovú prasklinu, bŕŕ, tú nebolo zdola vidieť...

Štandujem v položenom teréne a môžem vychutnávať Šumovu prácu vpravo od nás. Hneď vidím, že tento podľa martinských zdrojov doteraz málo medializovaný lezec nie je žiaden chachar, ale prirodzený talent. Nijaký zbrklý pohyb, rozvaha, opatrnosť, všetko to, čo je v ľade veľmi dôležité. A to vraj nemá za sebou viac ako desať ľadopádov! Erikovi to za Šumom ide tiež celkom dobre. Aj Dosky dolieza ku mne: "Ten ľad je strašne lámavý, na prvom konci by som sa bol riadne vybál."

Jáj, treba nosiť poltrubky. Že ich Dosky nemá a že to bude veľmi dôležité aj pre mňa, ma presviedčajú najbližšie chvíle. Stojím v kanonáde padajúcich ľadov ako na fronte. Našťastie ich trochu tlmí sneh predo mnou. Lenže teraz letí ľadový granát vzduchom priamo na mňa a ja nemám šancu sa uhnúť! Rana ako z dela od boku do pravého kolena, nohy mi odlietajú do luftu, revem od bolesti. Zdá sa mi, že mám nohu zlomenú. To sa mi sníva skončiť takto hneď prvý deň výjazdu! Po chvíli zisťujem, že to zrejme prežijem a že dokonca môžem krívajúc doliezť ľahšiu druhú dĺžku. Zlanujeme, krívam dolu na chodník, snáď to nejak rozchodím.

Bilancia prvého dňa večer na chate je dosť divoká. Maťo urval asi metrový ciageľ hneď na nástupe, našťastie sa mu nič nestalo. "Šumovi si zlomil prilbu," hovorí Dosky, zrejme aby utešil moje boľavé koleno. "Preboha ja?!" Veď o ničom neviem. V prvej dĺžke som zhodil veľký kus ľadu, počkal som, až sa všetci spodo mňa zdekujú. Šumo však už naliezol a skryl sa pod ľadovú stienku. Ľad ho však našiel a trafil zozadu do prilby, ktorú prirazilo o stenu a prilba praskla... Otrasený zliezol, ani nenadával. Pekne začíname. Kým takto debatujeme a kŕmime sa, moja noha parádne zapuchla a ani nemôžem vstať od stola. Takže to asi nerozchodím. Nasadzujeme všetky prostriedky na moje liečenie, masti, elastické obväzy, Salonka posiela za mnou dokonca zdravotnú sestričku zo svojho tímu.

Napriek tomu nemôžem ráno urobiť ani krok a aj tie dva na záchod sú na pokraji mojich možností. Všetci odchádzajú liezť, je perfektné počasie, ešte lepšie podmienky. Ostávam na chate sám a chytá ma poriadna depresia. Zima je asi vybavená, možno mám v kolene doničené nejaké šľachy, do kelu, prečo mám takúto smolu. A bol som taký nažhavený na lezenie. Posledné roky ma ľady riadne chytili a aj keď som celú jeseň takmer nič nerobil, hlavne moja kondička je úplne mizerná, stále som myslel na Gramusat. Stena s ľadmi, ktoré patria k najťažším v Alpách, je super vytečená, možno už takto nikdy nebude. V hlave mi neustále máta náš platonický pokus v Gramusate direct, keď nás stena vyprevadila už z prvej ľahšej dĺžky. Strašne by som chcel vyliezť nejaký naozaj dobrý ľad. Teraz však ležím v posteli, dokonca sa v duchu lúčim aj s februárovým Chamonix. Chatár Pierre je tiež dojemne starostlivý, nasadzuje mi dlahu, dáva barly a ukazuje práve operované koleno, rugby... Je to tu partia! Slabá útecha pre moju dušu.

Chlapci sa medzitým činia. Vo Fourneli pekne zabojovali, Maťo Heuger a Ivan Štefanský dali päťdĺžkový Delicates, IV+/5+. To je naozaj miestny ľad snov. Dino Kuráň s Ferom Piačekom zabojovali v ďalšom známom ľade Clair de Lunulle, tiež za IV+/5+ s nádherným píšťalovým záverečným ciagľom. Systematicky to smerujú k najťažším cestám v Gramusate. Ďalším krokom Maťa a Ivana je prelezenie populárnej Cigary de Viollins, III/6, ktorá je tak dobre vytečená, že je o ňu stále veľký záujem, krásny kus ľadu, plné tri dĺžky. Ďalší chalani udierajú do ľavej časti Gramusatu, kde sú dlhé cesty a ich stupeň vážnosti je V, čo je už riadne vysoko. Ivan Doskočil a Peter Matura dali cestu Au-Dela des Ombres, V/5 a Dino Kuráň s Ferom Piačekom cestu Directe des Ombres, tiež v stupni V/5. Fero sa skutočne prekonáva.

V tretí deň odpočinku to už nevydržím, beriem si foťák, pre istotu aj zbrane a mačky a idem stopom hore do doliny. Aspoň vyfotím chalanov. Noha urobila významné pokroky k lepšiemu, aj keď kulhám krajšie ako gróf Peyrac. V sektore École lezie Salonova partia, skúšam pár krokov s horným lanom, celkom to ide, oveľa lepšie ako chodenie. Ešte fotografovanie so Stanom v sprchovacom ciagli s Gramusatom v pozadí a krívam späť na cestu.

Večer na chate mi už poriadne vŕta červík v hlave. Predsa by som len mohol skúsiť nejakú dĺžku v Gramusate. Maťo a Ivan idú do Blind Faith, ja nahováram na Gramusat direct Doskyho. Ten je však unavený, zo desať dnešných dĺžok cítiť v tele. Tak potom Šumo. Je dosť prekvapený. "Ako by som ja mohol liezť taký ťažký ľad?", pýta sa ma. "Normálne, videl som ťa prvý deň. O nič nejde, žiadne silenie. Musíme byť za tmy prví pod stenou. Ak by bol problém, môžeme sa kedykoľvek vrátiť, zlanovať vieme. Jednoducho skúsime, uvidíme."

Skoro ráno nás Dosky hodí do doliny. Maťo a Ivan budú liezť za nami, lebo prvé dve dĺžky sú spoločné. Chalani mi berú skoro všetky veci, aj tak za nimi nestačím. Pravú nohu ťahám za sebou a keď je na chodníku konár, prekladám ju rukami. Za svitania sme na nástupe. Nikto pred nami. Necítim takmer žiaden psychický tlak, hoci stena nad nami je rovnako hrozivá, ako pred rokom. Veď ideme len skúsiť. Prvú dĺžku leziem rýchlo, aj keď nie je veľmi príjemná, plno karfiolov, voštín, vežičiek. Útvary, na ktoré nie sme zvyknutí. Štandujem pod riadnym krpálom, druhá dĺžka patrí k dvom najťažším v ceste. Bežne býva na začiatku voľne visiaci ciageľ, dnes je však našťastie súvislo pretečená. Šumo dolieza, s celkom neskrývaným strachom pozerá hore a konštatuje:
- Ideš ty.
- Prečo? Rad je na tebe.
- Však je to previsnuté, to v živote nevyleziem!
- Pohoda. Previsnutých je prvých desať metrov, potom sa to pokladá a máš vyhrané. A po troch metroch je plošinka, oddýchneš, zavŕtaš, to zvládneš.

Viem sa vžiť do Šumových pocitov, všetci ich poznáme. Čudný pocit okolo žalúdka, trochu zovreté hrdlo, neistota z neznámeho, ktoré isto nie je práve bezpečné... Ale o tom je lezenie, zážitok, dobrodružstvo, alpinizmus. Šumo lezie perfektne, pomaly, na istotu, napätie trochu opadáva. Za horizontom mizne z dohľadu, lano sa posúva pravidelne, ale podľa jeho rýchlosti tam nie je choďák. Ako druhý som dosť prekvapený, strašne dlhá dĺžka, horná "položená" časť úplne kolmá a samé lámavé voštiny, náročné na psychiku. Dobre tu mladý zabojoval. Aj Ivan Štefanský, ktorý nás po chvíli nasleduje si pochvaľuje, vážna lezba. Na druhom štande sa stretávame s miestnym horským vodcom, ktorý prefičal direkt variantom a doberá naraz dvoch svojich spolulezcov. Ja štartujem do nepríjemného traverzu doprava, za ktorým ma čaká celá dĺžka kolmého ľadu. Pre zmenu lámavé píšťalky, poltrubky prelietajú do dutín, kyvocú sa, nohy v previsnutých stienkach. Konečne po desiatich metroch lepší ľad, aj keď pekne strmý. Dobieha ma horský vodca, ktorý to zobral viac po uhlopriečke a chvíľu dávame paralelné preteky meter od seba. Preteky končia pri vŕtaní skrutiek, on s kľučkou ju tam má za sekundu, mne to s titankou trvá dlhšie. Teraz mi lezie rovno nad hlavou, radšej čakám a odkláňam sa spod hrotov jeho mačiek. Za chvíľu sme obidvaja na štande. Šumo lezie komplikovanú dĺžku trochu dlhšie a keď sa objaví spoza kolmého horizontu, len hlesne: "Ako ešte môžeš vládať zaťať zbraň do ľadu?" Aj Maťo s Ivanom lezú za nami, v Blind Faith tečie veľa vody.

Medzitým horský vodca prebehol ďalší traverz a odbočil doľava pod poslednú ťažkú dĺžku Blind Faithu. Na tejto úrovni totiž tečie voda pre zmenu v Gramusate direct. Vyzerá to príšerne. Previsnutá rozbitá sviečka a v nej seká malá postavička. Desiatky kilogramov ľadu padajú priamo do traverzu, takže musíme čakať, cez túto ostreľovanú líniu neprenikne ani ľadová myš. Konečne Šumo lezie na ďalší štand a doberá ma. Tesne pred koncom je malé rebierko, z ktorého mám výborný výhľad na vodcovho spolulezca. Celkom sa mi zasekáva dych, hompáľa sa tam v previsnutých ľadoch, je mi z toho zle. Pozerám, nič nehovorím, rad je jasne na mne a nemám veľmi na vybratie. V duchu zvádzam tuhý boj.

"Igor, čo ti je?", preberá ma Šumov hlas. "Poď sem, odtiaľto to vyzerá lepšie. Pohoda. Skúsiš, uvidíš, zavŕtaš, je tam plošinka." Do čerta, to som už tuším dnes počul, ale z mojich úst. Zo štandu to naozaj vyzerá lepšie. Komínik, rozpor, kolmý úsek, previsnutý úsek a za horizontom sa to určite pokladá. Poznáme. Rozdýcham to a leziem. V rozpore zavŕtam a čakám, kým tí zhora zlanujú vzduchom poza mňa. Na ľade sú veľké krvavé škvrny, to nevyzerá na rozbitý nos, vraj tu bol pred pár dňami nejaký úraz. Vhodne to dopĺňa celkovú atmosféru. Pokračujem po ľadovej kolmici, nie je to taká tragédia. Vŕtam trochu menej ako náš predchodca a prepracuvávam sa do previsnutej časti. Maťo stojí na rebierku a s chuťou, ale tuším aj s trochou strachu a rešpektu si ma vychutnáva cez objektív svojho Nikonu.

"Len cvakajte, viac už do takéhoto ľadu nevleziem!", volám dole, aj tým si dodávam odvahy. No na prekvapenie ruky slúžia dobre a ja sa krútim ako had okolo previsnutej hrany, za ktorou cítim záchranu. Prechod do kolmého ľadu je nádherný, zdá sa to úplne položené. Až pri zlanovaní som si všimol, že laná viseli  v tých miestach voľne vzduchom. Preväzujem prírodné ľadové hodiny a krásnou rovnou stienkou pádim hore. Žiadne krútenie okolo ciagľov, už nedám ani skrutku na istenie. Už len dve tempá a som na štande. No vtom cítim, ako mi brnia ruky, prsty sa otvárajú, nie som schopný urobiť ďalší krok. Hrôza, prišlo to tak nečakane, vôbec som necítil únavu. Chytám zbrane za hlavice, vyklepávam ruky a sám sa celý klepem. Asi po piatich minútach sa mi darí zavŕtať titanku a na dva údery som na štande. Cvakám sľučku v hodinách, zasekávam zbrane a až po chvíli ohlasujem dolu to dlho očakávané: "Štááánd!!"

Ruky si vôbec necítim, vidím ich, poslúchajú ma, ale cit žiaden, len brnenie. To nie je vysilením, to je úplne odkrvenie rúk po dlhom ťažkom lezení! Dokonca ešte aj po tvári akoby mi chodili mravce. Tak toto som ešte nezažil. Doberám Šuma a som rád, že sa pomerne rýchlo objavil na štande. Skrutky nevyberal  a nechal ich Maťovi. Asi to prežijeme. Zlanujem ako druhý, až keď doliezol Maťo. Konečne sa mi vracia cit do rúk. No nemôžeme si vydýchnuť, lebo zlanovanie v noci neznámou previsnutou stenou je silným zážitkom. Šumo by mohol rozprávať. Za najhlbšej tmy sa konečne dostávame z týchto ľadových pazúrov a aby sa nám príroda odvďačila za trápenie, pripravila nám jeden z najdlhších snehových tobogánov, aké som kedy zažil. Môjmu boľavému kolenu, na ktoré som si v stene ani nepomyslel, to naozaj bodlo.

Až dole na ceste pri Doskyho Toyote si môžeme definitívne podať ruky. Vnútro mi napĺňa spokojnosť a ako najväčšie vyznamenanie prijímam Šumovo konštatovanie: "Igor, vždy som ťa poznal len ako nejakého imaginárneho lezca na stránkach Jamesáka, ale ty vieš aj v skutočnosti celkom dobre liezť."

Díky za mazácku pochvalu i za výbornú spoločnosť v ríši extrémnych ľadov.