Puncak Jaya
(alebo expedícia v štýle Indianu Jonesa)

Napísala a vyfotografovala: Martina Braunerová

12001pu1.jpg (22412 bytes)
JZ Stena s hlavným vrcholom, stena meria cca 910 m, vyznačená Harrerova cesta.

Desiateho novembra minulého roku sme poprvýkrát v histórii slovenského a československého horolezectva vystúpili na najvyšší vrchol Austrálie a Oceánie – Puncak Jaya (punčak džaja), niekedy uvádzaný aj ako Carstensz Pyramid vysoký 5030 m. Nachádza sa v jednej z najneprístupnejších oblastí na svete, v západnej časti ostrova Nová Guinea Irian Jaya (dnes i West Papua). Na vrchol vystúpili: Peter Hámor, Martina Braunerová, Miro Čermák a vedúci expedície Rudo Švaříček z Brna.

Potom, čo preletíme 15 000 km a niekoľko tisíc rokov vývoja ľudskej civilizácie, 25. októbra pristávame v Jayapure, hlavnom meste provincie Irian Jaya. Rudo nás už čaká na letisku. V prvej hodine nášho pobytu na Novej Guinei nám líči beznádejnosť našej expedície. Povolenie na výstup je zatiaľ v nedohľadne. Slovenské veľvyslanectvo nás varuje pred nepokojmi, český veľvyslanec nám natvrdo odkazuje, že nemáme žiadnu šancu. I potom, čo Rudo sám čelí lukom a šípom miestnych bojovníkov, v dôsledku infekcie nepočuje na jedno ucho, pokúša sa vyriešiť dva fatálne problémy – vybaviť povolenie na výstup a zabezpečiť dopravu pod kopec. Získať permit na Puncak Jaya je náročnejšie ako na Everest. Nie je možné to vybaviť na diaľku z Európy a ani úspech v Indonézii nie je v žiadnom prípade zaručený. Aj tento rok sa tu otočilo na opätku niekoľko expedícií. Problém povolenia riešime za pomoci miestneho papuánskeho bossa.

12001pu2.jpg (13419 bytes)
Na hrebeni sa paradoxne vyskytovali najobtiažnešie úseky lezenia.

Zverujeme mu naše pasy a značný obnos peňazí a dúfame, že ho ešte niekedy uvidíme. Vybavenie povolenia trvá niekoľko dní. Čas čakania si krátime na pobreží. Náš papuánsky spojenec prilieta v stanovený čas z Jakarty i s povolením. Máme radosť. Po detailnejšej prehliadke zisťujeme, že doklad pravdepodobne nie je falošný a my sme o čosi bližšie k nášmu cieľu.
Druhým vážnym problémom je doprava. Do centrálnej oblasti sa dá dostať iba letecky. Na ostrove je niekoľko misijných spoločnosti, ktoré vlastnia malé niekoľkomiestne lietadielka. S nimi sa pokúšame dohodnúť na preprave. Mimochodom, za posledný týždeň havarovali tri lietadlá, jedno z nich leží na letisku v Ilage... Náš odlet sa podarí naplánovať do Beogy medzi lety kňazov a materiálu na jednom z mála lietadiel schopných letu.

Beoga

K lietadlu nás príde privítať celá dedina. Mladí, starí, muži i ženy. Každé lietadlo je udalosť. Letisko je len niekoľko sto metrov dlhá lúka uprostred dediny. Najzvedavejšie sú deti. Pristupuje k nám zlovestne vyzerajúci muž v tielku a v trenírkach, s puškou na pleci snáď z druhej svetovej vojny. Pýta sa nás, či máme povolenie. Ak nie, tak nás rovno „zašije“. Sme v zakázanej oblasti a tento muž je miestny policajt. Rudo sa snaží nadviazať kontakt so starostom. S domácimi komunikuje po indonézsky. Strávime tu dva dni v domčeku po misionároch, čakajúc na našu batožinu, ktorá sa nevošla s nami do lietadla. Jarda Köpl už od príletu trpí akútnym zápalom zuba. Dávame mu silné analgetiká. Po dvoch dňoch so slzami v očiach letí z Beogy domov.
S miestnymi znalcami diskutujeme o ceste do základného tábora. Zdá sa, že dvaja muži trasu poznajú. Keďže žiadne mapové podklady v primeranej mierke neexistujú, sme úplne odkázaní na nich. Spomedzi miestnych lovcov a roľníkov najímame deväť nosičov.

12001pu3.jpg (12485 bytes)
Papuánsky lovec momentálne nosičom.

Cesta

Tretieho novembra vyrážame. Prvá noc je chladná. Nosiči spia pod širákom. Sú takmer úplne nahí a bosí. Ráno klepú kosu a sú namrzení. Väčšina z nich to chce zabaliť, podmienky sú náročné aj pre nich. Naši „kotekáči“ (koteka – ochrana na penis používaná v celej papuánskej oblasti) nie sú zvyknutí nosiť taký ťažký náklad a hlavne vedia, čo ich na ceste čaká. Nosičská mzda už na druhý deň stúpa na 2,5-násobok. Bez nich nemôžeme ďalej. Druhý deň vstupujeme do lesa. Do vlhkej blatistej tropickej džungle.

Jeden z nosičov mačetou presekáva cestu. Napriek tomu, že je teplo, obliekame si dlhé nohavice. Lesný porast je nepríjemný – ostrý a pichľavý. Proti všadeprítomnému blatu nám poslúžia návleky proti snehu. Prales je mimoriadne hustý, cesta niekedy vedie po spadnutých kmeňoch stromov. Kmene sú často spráchnivelé, ale vždy mokré a šmykľavé. V prvých dňoch cesty sú pády časté, dokonca i jeden z nosičov zhučal dole stráňou. Pri páde si zlomil koteku, ktorá sa stala problémom dňa. Odreninám a škrabancom sa nevieme vyhnúť. Sme stále mokrí a špinaví a rany zanesené blatom sa takmer nehoja. Poprvýkrát v živote vidím pijavicu: Bužíruje si na mojom predlaktí. Počas pochodu niekoľko razy prekračujeme rieku – po lianových mostoch alebo po kmeňoch stromov. Náklad prepravujeme pomocou provizórnej lanovky z lana. Druhú a tretiu noc trávime v lese. My štyria v stanoch, nosiči v rákosových loveckých chatrčiach. Uprostred chatrče kúria. Večer varíme jedlo a čaj, vodu používame takú, aká je. Z rieky, potoka aj mláky. Niekedy má farbu, akoby v nej stál dva mesiace bicykel. S tým nič nenarobíš. Po niekoľkých dňoch zisťujeme, že sa dá piť aj neprevarená. Vnútornú dezinfekciu cesnakom a horcom samozrejme nezanedbávame. Poobede každý deň prší. Štvrtý deň vystupujeme nad 3000 m n.m. na obrovské náhorné plató Kemabu. Planina je pokrytá akousi palmovo-papraďovou vegetáciou pripomínajúcou druhohory. Chýbajú tu už len dinosaury. So stúpajúcou nadmorskou výškou sú noci stále chladnejšie. Teplota klesá blízko k nule. Aby nosiči prežili noc, požičiavame im naše vlastné oblečenie – gore-texové a flysové bundy, nohavice, topánky. Nocujú ako sa dá – v jaskyni alebo pod skalným previsom. Nosia so sebou aj luky a šípy. Počas pochodu batohy šmaria do kríkov a vyrážajú na lov. Inak sú milí. Nechce sa nám veriť, že sú to bývalí kanibali. Netrúfame sa ich opýtať, koľkí z nich ochutnali ľudské mäsko.
Postup trvá ďalšie tri dni. Na siedmy deň ráno konečne vidíme Puncak – masívnu vápencovú stenu sčasti pokrytú snehom. Masív je skutočne nádherný.

12001pu4.jpg (32463 bytes)

V stene

Základný tábor je takmer pod stenou vo výške 4200 m. V noci sneží. O tretej ráno skúmame počasie. Mrholí a je hmlisto. Odchod odkladáme o hodinu. O 4.00 je jasno. Vyrážame. Vystúpiť na vrchol plánujeme Harrerovou cestou. Vystupujeme v dvoch dvojkách – Peter s Rudom a Miro so mnou.
Harrerova cesta vedie kútom v 910-metrovej stene na hrebeň a potom hrebeňom na vrchol. Cesta je z väčšej časti zaistená fixami a štandami. Jej obtiažnosť je väčšinou IV-V, miestami VI+ UIAA. Kvôli čo najrýchlejšiemu postupu istíme iba na štandoch. Peter s Rudom sú na vrchole okolo 11.30, my dvaja s Mirom asi o 30 minút neskôr. Za nezvyčajne pekného počasia sa nám podarí zostúpiť rovnakou cestou do 16.00 až pod stenu.
Juhozápadná stena ponúka veľké možnosti horolezeckého podnikania v nespočetných špárach, kútoch a platniach. Tvorí ju pevný, mimoriadne ostrý vápenec. Radi by sme na vrchol vystúpili aj inou cestou, bohužiaľ už nemáme dosť času. Okrem nás sú v BC dvaja Argentínčania a Američan. Poobede dorazila skupina Rakúšanov. Práve o nich sa domnievame, že prišli vážne podnikať. Nevydržali tu však ani 24 hodín.

12001pu5.jpg (13193 bytes)
Kotekáči v akcii. Nosič vpravo mal so sebou i psa. Niekedy sme ho nevideli aj dva dni. Potom sa zrazu objavil a my sme sa čudovali, že ešte žije.

Návrat

Po niekoľkých dňoch v základnom tábore musíme pomýšľať na návrat. Nosiči sú už dávno preč. Rozhodneme sa, že sa na cestu vydáme sami. Ako prví vyrazíme my s Mirom. Do dvoch batohov si zabalíme všetky veci, ktoré nám cestou tam niesli štyria nosiči. Sme aklimatizovaní a cítime sa dobre. Za päť dní chceme sami zvládnuť to, čo s nosičmi za sedem. Bez mapy, po pamäti sa vydávame do Beogy. Po dvoch dňoch večer nás odpočívajúc v rákosovej chatrči našiel jeden z nosičov. Z jeho príchodu máme radosť. V lese nám pomôže s batožinou. Pochodom od rána do zotmenia postupujeme rýchlo. Nocujeme v rákosových chatrčiach. Piaty deň popoludní za dažďa prichádzame do dediny. Po peripetiách na ďalší deň odlietame do Jayapury. Rudovi a Petrovi sa podaril návrat cez letisko v Timike.

Resumé

Úspech našej expedície je výsledkom zhody viacerých okolností. V prvom rade veľkého úsilia všetkých zúčastnených, predovšetkým vedúceho expedície Ruda Švaříčka. Vďaka jeho cestovateľským skúsenostiam a mimoriadnemu organizačného talentu sa nám podarilo do základného tábora vôbec dostať, čo je samo o sebe úspech. A nakoniec sme mali aj kus šťastia. Obišli nás tropické nemoci a vážnejšie úrazy, nezablúdili sme (a to sa tam dá veľmi rýchlo a kvalitne) a ani vážnejšia smola sa nám nelepila na päty. Najviac nás mrzí, že sa nepodarilo vyliezť pre krátkosť času viac ciest a nejaký ten prvovýstup. Išli sme do oblasti, o ktorej sme boli schopní zistiť len minimum informácií. Na Papui sa čokoľvek len veľmi ťažko plánuje. Možno nabudúce.

12001pu6.jpg (9013 bytes)
Vrcholové foto.

Stručný sprievodca (v krajine kanibalov)

Nová Guinea sa nachádza v Tichom oceáne. Roku 1963 bola umelo administratívne rozdelená 141. poludníkom na Papuu Novú Guineu, ktorá je samostatným štátom a na provinciu Irian Jaya, patriacu Indonézskej republike. Ostrov sa nachádza v rovníkovom pásme, čomu odpovedajú klimatické podmienky a typy vegetácie. Centrálnou oblasťou sa tiahne pohorie vystupujúce nad 5 000 m, ktorého súčasťou je i Puncak Jaya. Na severe v povodí rieky Mamberamo sa rozprestiera nížinný tropický dažďový prales. Úpätie centrálneho pohoria do výšky 3000m pokrýva horský tropický dažďový prales. Nad 3000 m sa rozprestiera obrovské náhorné plató s krovinatou a sukulentnou vegetáciou. Samotný Puncak Jaya tvoria mohutné vápencové bloky a sčasti je pokrytý vrstvou ľadovca.
Irian obývajú prevažne etnickí Papuánci, žijúci v stovkách kmeňov. Z nich najpočetnejší sú Daniovia. V horských oblastiach žijú izolované kmene, často bez akýchkoľvek kontaktov s civilizáciou.
Na Novej Guinei sa zastavil čas. Zhruba na 8000 tisíc rokov. Podnikať horolezeckú expedíciu v podmienkach tropického neolitu je náročné. A bolo.

 
Horolezectvo | Umelé steny | Ski alpinizmus | Ľadové lezenie
Galéria | Story | Sprievodca | Svet | English version

© 2001 Vladimír Linek & Ján Krempaský