Puncak Jaya
(alebo expedícia v štýle Indianu Jonesa)
Napísala a vyfotografovala: Martina
Braunerová

JZ Stena s hlavným vrcholom, stena meria cca 910 m,
vyznačená Harrerova cesta. |
Desiateho novembra minulého roku sme poprvýkrát v
histórii slovenského a československého horolezectva vystúpili
na najvyšší vrchol Austrálie a Oceánie – Puncak Jaya (punčak
džaja), niekedy uvádzaný aj ako Carstensz Pyramid vysoký 5030 m.
Nachádza sa v jednej z najneprístupnejších oblastí na svete, v
západnej časti ostrova Nová Guinea Irian Jaya (dnes i West
Papua). Na vrchol vystúpili: Peter Hámor, Martina Braunerová,
Miro Čermák a vedúci expedície Rudo Švaříček z Brna.
Potom, čo preletíme 15 000 km a niekoľko tisíc rokov vývoja
ľudskej civilizácie, 25. októbra pristávame v Jayapure, hlavnom
meste provincie Irian Jaya. Rudo nás už čaká na letisku. V prvej
hodine nášho pobytu na Novej Guinei nám líči beznádejnosť našej
expedície. Povolenie na výstup je zatiaľ v nedohľadne. Slovenské
veľvyslanectvo nás varuje pred nepokojmi, český veľvyslanec nám
natvrdo odkazuje, že nemáme žiadnu šancu. I potom, čo Rudo sám
čelí lukom a šípom miestnych bojovníkov, v dôsledku infekcie
nepočuje na jedno ucho, pokúša sa vyriešiť dva fatálne problémy
– vybaviť povolenie na výstup a zabezpečiť dopravu pod kopec.
Získať permit na Puncak Jaya je náročnejšie ako na Everest. Nie
je možné to vybaviť na diaľku z Európy a ani úspech v Indonézii
nie je v žiadnom prípade zaručený. Aj tento rok sa tu otočilo na
opätku niekoľko expedícií. Problém povolenia riešime za pomoci
miestneho papuánskeho bossa.

Na hrebeni sa paradoxne vyskytovali najobtiažnešie úseky
lezenia. |
Zverujeme mu naše pasy a značný obnos peňazí a dúfame, že ho
ešte niekedy uvidíme. Vybavenie povolenia trvá niekoľko dní. Čas
čakania si krátime na pobreží. Náš papuánsky spojenec prilieta v
stanovený čas z Jakarty i s povolením. Máme radosť. Po
detailnejšej prehliadke zisťujeme, že doklad pravdepodobne nie
je falošný a my sme o čosi bližšie k nášmu cieľu.
Druhým vážnym problémom je doprava. Do centrálnej oblasti sa dá
dostať iba letecky. Na ostrove je niekoľko misijných
spoločnosti, ktoré vlastnia malé niekoľkomiestne lietadielka. S
nimi sa pokúšame dohodnúť na preprave. Mimochodom, za posledný
týždeň havarovali tri lietadlá, jedno z nich leží na letisku v
Ilage... Náš odlet sa podarí naplánovať do Beogy medzi lety
kňazov a materiálu na jednom z mála lietadiel schopných letu.
Beoga
K lietadlu nás príde privítať celá dedina. Mladí, starí, muži
i ženy. Každé lietadlo je udalosť. Letisko je len niekoľko sto
metrov dlhá lúka uprostred dediny. Najzvedavejšie sú deti.
Pristupuje k nám zlovestne vyzerajúci muž v tielku a v
trenírkach, s puškou na pleci snáď z druhej svetovej vojny. Pýta
sa nás, či máme povolenie. Ak nie, tak nás rovno „zašije“. Sme v
zakázanej oblasti a tento muž je miestny policajt. Rudo sa snaží
nadviazať kontakt so starostom. S domácimi komunikuje po
indonézsky. Strávime tu dva dni v domčeku po misionároch,
čakajúc na našu batožinu, ktorá sa nevošla s nami do lietadla.
Jarda Köpl už od príletu trpí akútnym zápalom zuba. Dávame mu
silné analgetiká. Po dvoch dňoch so slzami v očiach letí z Beogy
domov.
S miestnymi znalcami diskutujeme o ceste do základného tábora.
Zdá sa, že dvaja muži trasu poznajú. Keďže žiadne mapové
podklady v primeranej mierke neexistujú, sme úplne odkázaní na
nich. Spomedzi miestnych lovcov a roľníkov najímame deväť
nosičov.

Papuánsky lovec momentálne nosičom. |
Cesta
Tretieho novembra vyrážame. Prvá noc je chladná. Nosiči spia
pod širákom. Sú takmer úplne nahí a bosí. Ráno klepú kosu a sú
namrzení. Väčšina z nich to chce zabaliť, podmienky sú náročné
aj pre nich. Naši „kotekáči“ (koteka – ochrana na penis
používaná v celej papuánskej oblasti) nie sú zvyknutí nosiť taký
ťažký náklad a hlavne vedia, čo ich na ceste čaká. Nosičská mzda
už na druhý deň stúpa na 2,5-násobok. Bez nich nemôžeme ďalej.
Druhý deň vstupujeme do lesa. Do vlhkej blatistej tropickej
džungle.
Jeden z nosičov mačetou presekáva cestu. Napriek tomu, že je
teplo, obliekame si dlhé nohavice. Lesný porast je nepríjemný –
ostrý a pichľavý. Proti všadeprítomnému blatu nám poslúžia
návleky proti snehu. Prales je mimoriadne hustý, cesta niekedy
vedie po spadnutých kmeňoch stromov. Kmene sú často spráchnivelé,
ale vždy mokré a šmykľavé. V prvých dňoch cesty sú pády časté,
dokonca i jeden z nosičov zhučal dole stráňou. Pri páde si
zlomil koteku, ktorá sa stala problémom dňa. Odreninám a
škrabancom sa nevieme vyhnúť. Sme stále mokrí a špinaví a rany
zanesené blatom sa takmer nehoja. Poprvýkrát v živote vidím
pijavicu: Bužíruje si na mojom predlaktí. Počas pochodu niekoľko
razy prekračujeme rieku – po lianových mostoch alebo po kmeňoch
stromov. Náklad prepravujeme pomocou provizórnej lanovky z lana.
Druhú a tretiu noc trávime v lese. My štyria v stanoch, nosiči v
rákosových loveckých chatrčiach. Uprostred chatrče kúria. Večer
varíme jedlo a čaj, vodu používame takú, aká je. Z rieky, potoka
aj mláky. Niekedy má farbu, akoby v nej stál dva mesiace
bicykel. S tým nič nenarobíš. Po niekoľkých dňoch zisťujeme, že
sa dá piť aj neprevarená. Vnútornú dezinfekciu cesnakom a horcom
samozrejme nezanedbávame. Poobede každý deň prší. Štvrtý deň
vystupujeme nad 3000 m n.m. na obrovské náhorné plató Kemabu.
Planina je pokrytá akousi palmovo-papraďovou vegetáciou
pripomínajúcou druhohory. Chýbajú tu už len dinosaury. So
stúpajúcou nadmorskou výškou sú noci stále chladnejšie. Teplota
klesá blízko k nule. Aby nosiči prežili noc, požičiavame im naše
vlastné oblečenie – gore-texové a flysové bundy, nohavice,
topánky. Nocujú ako sa dá – v jaskyni alebo pod skalným previsom.
Nosia so sebou aj luky a šípy. Počas pochodu batohy šmaria do
kríkov a vyrážajú na lov. Inak sú milí. Nechce sa nám veriť, že
sú to bývalí kanibali. Netrúfame sa ich opýtať, koľkí z nich
ochutnali ľudské mäsko.
Postup trvá ďalšie tri dni. Na siedmy deň ráno konečne vidíme
Puncak – masívnu vápencovú stenu sčasti pokrytú snehom. Masív je
skutočne nádherný.
 |
V stene
Základný tábor je takmer pod stenou vo výške 4200 m. V noci
sneží. O tretej ráno skúmame počasie. Mrholí a je hmlisto.
Odchod odkladáme o hodinu. O 4.00 je jasno. Vyrážame. Vystúpiť
na vrchol plánujeme Harrerovou cestou. Vystupujeme v dvoch
dvojkách – Peter s Rudom a Miro so mnou.
Harrerova cesta vedie kútom v 910-metrovej stene na hrebeň a
potom hrebeňom na vrchol. Cesta je z väčšej časti zaistená
fixami a štandami. Jej obtiažnosť je väčšinou IV-V, miestami VI+
UIAA. Kvôli čo najrýchlejšiemu postupu istíme iba na štandoch.
Peter s Rudom sú na vrchole okolo 11.30, my dvaja s Mirom asi o
30 minút neskôr. Za nezvyčajne pekného počasia sa nám podarí
zostúpiť rovnakou cestou do 16.00 až pod stenu.
Juhozápadná stena ponúka veľké možnosti horolezeckého podnikania
v nespočetných špárach, kútoch a platniach. Tvorí ju pevný,
mimoriadne ostrý vápenec. Radi by sme na vrchol vystúpili aj
inou cestou, bohužiaľ už nemáme dosť času. Okrem nás sú v BC
dvaja Argentínčania a Američan. Poobede dorazila skupina
Rakúšanov. Práve o nich sa domnievame, že prišli vážne podnikať.
Nevydržali tu však ani 24 hodín.

Kotekáči v akcii. Nosič vpravo mal so sebou i psa. Niekedy
sme ho nevideli aj dva dni. Potom sa zrazu objavil a my sme
sa čudovali, že ešte žije. |
Návrat
Po niekoľkých dňoch v základnom tábore musíme pomýšľať na
návrat. Nosiči sú už dávno preč. Rozhodneme sa, že sa na cestu
vydáme sami. Ako prví vyrazíme my s Mirom. Do dvoch batohov si
zabalíme všetky veci, ktoré nám cestou tam niesli štyria nosiči.
Sme aklimatizovaní a cítime sa dobre. Za päť dní chceme sami
zvládnuť to, čo s nosičmi za sedem. Bez mapy, po pamäti sa
vydávame do Beogy. Po dvoch dňoch večer nás odpočívajúc v
rákosovej chatrči našiel jeden z nosičov. Z jeho príchodu máme
radosť. V lese nám pomôže s batožinou. Pochodom od rána do
zotmenia postupujeme rýchlo. Nocujeme v rákosových chatrčiach.
Piaty deň popoludní za dažďa prichádzame do dediny. Po
peripetiách na ďalší deň odlietame do Jayapury. Rudovi a Petrovi
sa podaril návrat cez letisko v Timike.
Resumé
Úspech našej expedície je výsledkom zhody viacerých
okolností. V prvom rade veľkého úsilia všetkých zúčastnených,
predovšetkým vedúceho expedície Ruda Švaříčka. Vďaka jeho
cestovateľským skúsenostiam a mimoriadnemu organizačného talentu
sa nám podarilo do základného tábora vôbec dostať, čo je samo o
sebe úspech. A nakoniec sme mali aj kus šťastia. Obišli nás
tropické nemoci a vážnejšie úrazy, nezablúdili sme (a to sa tam
dá veľmi rýchlo a kvalitne) a ani vážnejšia smola sa nám
nelepila na päty. Najviac nás mrzí, že sa nepodarilo vyliezť pre
krátkosť času viac ciest a nejaký ten prvovýstup. Išli sme do
oblasti, o ktorej sme boli schopní zistiť len minimum
informácií. Na Papui sa čokoľvek len veľmi ťažko plánuje. Možno
nabudúce.

Vrcholové foto. |
Stručný sprievodca (v krajine kanibalov)
Nová Guinea sa nachádza v Tichom oceáne. Roku 1963 bola umelo
administratívne rozdelená 141. poludníkom na Papuu Novú Guineu,
ktorá je samostatným štátom a na provinciu Irian Jaya, patriacu
Indonézskej republike. Ostrov sa nachádza v rovníkovom pásme,
čomu odpovedajú klimatické podmienky a typy vegetácie.
Centrálnou oblasťou sa tiahne pohorie vystupujúce nad 5 000 m,
ktorého súčasťou je i Puncak Jaya. Na severe v povodí rieky
Mamberamo sa rozprestiera nížinný tropický dažďový prales.
Úpätie centrálneho pohoria do výšky 3000m pokrýva horský
tropický dažďový prales. Nad 3000 m sa rozprestiera obrovské
náhorné plató s krovinatou a sukulentnou vegetáciou. Samotný
Puncak Jaya tvoria mohutné vápencové bloky a sčasti je pokrytý
vrstvou ľadovca.
Irian obývajú prevažne etnickí Papuánci, žijúci v stovkách
kmeňov. Z nich najpočetnejší sú Daniovia. V horských oblastiach
žijú izolované kmene, často bez akýchkoľvek kontaktov s
civilizáciou.
Na Novej Guinei sa zastavil čas. Zhruba na 8000 tisíc rokov.
Podnikať horolezeckú expedíciu v podmienkach tropického neolitu
je náročné. A bolo. |