Pamírske dobrodružstvo

Martin Kmeťo

Pik Lenina s výškou 7134 metrov je jednou z najdostupnejších sedemtisícoviek. Patrí do tretieho najvyššieho pohoria a nachádza sa na hraniciach Kirgizstanu a Tadžikistanu. Na trase výstupu sa budujú zväčša tri postupové tábory pri prevýšení približne 3300 metrov. Nebezpečenstvom výstupu sú trhliny a počasie, ktoré je pod psa už tri roky. Napriek tomu sa v týchto končinách túla stále viac Čechov, Poliakov a verím, že po tejto reklame pribudnú aj Slováci.

Keď ideš prvýkrát do veľkých hôr máš rôzne predstavy. Niečo si počul, niečo prečítal a zbytok vysníval. Na mieste zistíš, že knihy neklamali, to čo vraveli známi sedí tiež - a predsa je to jedinečné a vždy inak. Takto to bolo v Pamíre 7. až 30. júla 2000. Všetky expedície začínajú rovnako, teda klopaním na dvere bohatých priaznivcov športu. To, aký majú názor na horolezectvo ľudia, ktorí ho neskúsili, viete sami. Je teda jasné, že tých kľučiek je treba chytiť veľa. Pri nemožnosti zohnať peniaze aspoň na letenky sa našlo pár priaznivcov, čo nám pomohli aspoň výstrojom, stravou a neodmysliteľným pivom. Za to im patrí naša vďaka.

Od prvej myšlienky po odchod ubehol jeden mesiac. Zišli sme sa deviati Slováci a traja Poliaci. Zloženie bolo pestré. Skupinu tvorili šiesti vojaci z povolania, kedže to bola vojenská expedícia, traja dobrovoľní členovia horskej služby, podnikatelia, spestrením bola Magduška a duševným blahom kňaz. Maniaci do lezenia sme boli všetci. Cestu a pobyt zabezpečovala cestovná kancelária EURO ASIA (nech je jej zem ľahká). Mali sme s ňou určité problémy.

Do lietadla sme nasadli 7. júla naobliekaní tak, že by sme cestu vydržali aj na krídle. Účel to splnilo, doláre sa ušetrili. Trasa cesty pod horu bola zvolená cestovkou zámerne tak zložito pre nižšiu cenu. Či sa to však naozaj oplatí, posúďte sami: Prvý let smeroval do St. Peterburgu, odkiaľ bol prípoj až o 20 hodín, takže bolo dosť času na prehliadku mesta a AURÓRY, ktorá to všetko spackala. Pokračovali sme letom do Alma Aty, hlavného mesta Kazachstanu. Prekvapením pre všetkých boli nemilosrdní colníci, ktorí nás chceli poslať späť rovnakým lietadlom. Neodleteli sme len vďaka našej tvrdohlavosti. To však situáciu nevyriešilo. Bez víz, o ktorých sme vedeli, že sú potrebné (cestovka naše upozornenia nebrala vážne a odvolávala sa na dôveryhodné info, že nič netreba) nám nechceli dovoliť ani transfer cez krajinu. Vyriešenie tohoto problému nás stálo dva dni a 500 dolárov kreditu na satelitnom telefóne. Pri odchode nás dobre poznal celý personál letiska. Cesta sa neprestávala komplikovať. Z Alma Aty sme pokračovali autokarom do hlavného mesta Kirgizstanu – Biškeku a odtiaľ vnútroštátnym letom do Ošu. Napriek sľubom vodiča, že to stihneme, nám lietadlo uletelo pred nosom. Noc strávená na ubytovni pre letušky vzrušujúca nebola. Ráno sme si na lietadlo radšej privstali a chvalabohu po 50-minútovom lete strávenom modlením bol naším dopravným prostriedkom až po základný tábor už len gruzovik. Auto bolo predsa len určitým bezpečím oproti staručkým túčkam s mávajúcimi krídlami a netesniacou kabínou. Po nákupe na bazáre a 8-hodinovej ceste nás po piatich dňoch privítal základný tábor.

Každý rok je BC postavený na Lukovej poľane vo výške 3800 metrov. Niektorý z nás príchod do tejto výšky pocítili v hlave, ale na druhý deň bolo všetko v poriadku. Úvodné dni nám počasie prialo, tak sme sa po prvej aklimatizačnej túre ponáhľali do jednotky. Prevýšenie bolo len 500 metrov, ale štreka riadna. Trasa najprv viedla do sedla Puteševstveľnikov vo výške 4180 metrov, odtiaľ šikmým suťoviskom na ľadovec. A po ľadovci ešte dva kilometre. Tento úsek bol relatívne bezpečný. Pri pomyslení na návraty cez sedlo sme od začiatku hľadali novú cestu na ľadovec. Aklimatizovali sme sa v dvoch skupinách po šesť ľudí. Po aklimatizačke do 5300 metrov sme všeci zišli do jednotky a BC, kde sa vybrali 3 skupiny po 4 ľuďoch. Pri návrate z dvojky do jednotky si jednu trhlinu pozrel z vnútra náš doktor. Našťastie sa pád skončil iba šokom a škrabancami, keď doktora po ôsmich metroch zastavilo telo v zúžení trhliny.

Po jednodňovom oddychu vyrazila prvá útočná skupina. Aby náhodou Murphyho zákony neklamali, začalo sa kaziť počasie. Snežilo, fujačilo a nad horou sa preháňali husté mraky. To nám ale nemohlo pokaziť náladu. Všeci sme verili, že všetko bude nakoniec O. K.

V jednotke nás vítala večne usmiata Magda, ktorá vždy chutne navarila. Zatiaľ sme boli Erik, Viki, Laco a ja v pohode. Bodaj by nie, keď ako zákusok bola oravská slanina a dobré slovenské pivko. Druhý deň sa išlo o tábor vyššie. Viki a Laco si pribalili lyže. Chceli z vrcholu zlyžovať. V dvojke to nevyzeralo dobre. Padnuté lavíny, veľa nového snehu a viditeľnosť na dva metre.

Druhé družstvo teda mení plány z pôvodného náročnejšieho Lipkina, kde neustále padajú lavíny, na normálku. Ďalší deň sa teda posúvame obidve družstvá o tábor vyššie okrem Laca, ktorý čaká na druhú skupinu v dvojke. Nás čaká ešte na vrchole Razdelnej (začiatok vrcholového hrebeňa vo výške 6215 metrov) prekvapenie: Sedí tam bezmocne jeden Poliak. Dozvedáme sa, že zafúkalo chodník a pri nulovej viditeľnosti nevie, kadiaľ ďalej. Riadne fučí, tak si obliekame teplejšie veci a hľadáme cestu. Keď sme našli konečne trojku, Erik sa prepadá priamo na hrebeni tri metre od poľského stanu do trhliny. Pri páde stihol roztiahnuť ruky, a tak si poradil sám.

Vietor tu besnie, tak sa hneď schovávame do nášho namakaného stanu od Hannahu. To ešte nevieme, že to bude na dve dlhé noci. Večer spokojne varíme lahodné rýchle šálky a vegetujeme. Erik nemá spacák, tak noc trochu preklepe v pérovom komplete. Ráno je beznádejné, počasie sa mení, bohužial asi k horšiemu. Von vychádzame iba na potrebu a pre sneh. Za celý deň v stane sme prebrali pizduchy a cecane komplet od anatomických výčnelkov až po najzvodnejšie oblečenie. Po vyčerpaní témy ženy a sex sa ujalo žrádlo na všetky spôsoby ála Novotný.

Druhá noc v trojke bola chladnejšia, preto spal Erik medzi nami, aby bol pod oboma spacákmi. Ráno sa počasie na krátko zlepšuje, tak chceme zísť dolu. Skupina Čechov a jeden Francúz mieria na vrchol. Počasie je nestabilné, veľké šance im nedávame. Problém je zísť aj dolu. Svah z Razdeľnoj po návale nového snehu je lavinózny. Zasa blúdime v hmle. Hrebeň je široký a neprehľadný. Po príchode do dvojky vyráža druhá skupina v zložení Juro, Vlado a dvaja Lacovia do trojky na pokus o vrchol. Želáme im lepšie počasie. Laco V. sa vracia ešte v ten istý deň po zlyžovaní z Razdelnoj do dvojky a Laco D. to otáča pre omŕzajúce nohy v 6000 metroch. Ja s Erikom pokračujeme do jednotky. Viki a Laco zostávajú ako podpora v dvojke.

Vlado s Janom nás informujú, že Francúz bol na vrchole, ale je úplne grogy, tak ho dávajú dohromady. Pokúšal sa o zlyžovanie z vrcholu. Chalani na ďalší deň vyrážajú na vrchol v rovnako zlých podmienkach. Po päťhodinovom výstupe sú na vrchole. Pre veľmi zlé počasie hneď schádzajú dolu. Za pár dní sa stretneme všetci v základnom tábore. V posledný deň ešte veľký bazár. Večer sa pije hriatô a spievajú inter songy, pričom hitom sa stáva Na kráľovej holi... Ráno prichádza Kamaz a my sa celkom radi vraciame do civilizácie.

SPONZORI : M+M Nitra, HANNAH, ALPINUS.

KIRGIZSTAN

Krajina s obyvateľmi, rozlohou oveľa väčšou ako Slovensko, bez priemyslu a rovnakým kurzom meny (SUM) voči doláru ako koruna. Hlavným mestom je Biškek (Frunze). Štátna zástava je ako u všetkých krajín bývalého Sovietskeho zväzu červená v strede s charkteristickou črtou krajiny jurtou (pastiersky stan s drevenou konštrukciou pokrytý kožou). Asfaltových ciest je tu len málo, predovšetkým vo veľkých mestách. O to jednoduchšia je ich údržba – postačí bager. Dorozumiete sa bez problémov po rusky. Inak sa používa kirgiština a s deťmi sa dá pekne spíkovať. Žijú tu z chovu dobytka a poľnohospodárstva. Obchod funguje na rovnakom princípe ako v celej Ázii, teda v každom meste je bazár.
Na cestovanie je najvhodnejšie auto. Je aj pár leteckých liniek, ale nelieta sa podľa poriadku. Keď sa naplní lietadlo, tak letí. To môže trvať celý deň. Pozor – majú svoj pohľad na dobré lietadlo. Na druhej strane aj keď to boli vraky, vždy nás spoľahlivo dopravili na zem. V mestách sa jazdí autami, na dedinách sú v prevahe kone a osly.
Prekvapujúci je vzťah Kirgizov k bývalému Sovietskemu zväzu. Neostal v nich odpor k spoločnému obdobiu, ale spomínajú na tie roky v dobrom. Vďaka Rusku vraj existuje Kirgistan. Pred VOSR a vznikom Ruska bol tento región stále napádaný a rabovaný rôznymi kmeňmi. Rusko stabilizovalo situáciu a zároveň nebránilo rozvoju národnej kultúry, ktorá má hlboké korene. Pri cestovaní krajinou máte pocit, že polovica ľudí sú policajti a polovica obchodníci. Vždy sú nápomocní, s dobrým úmyslom však väčšinou narobia viac šarapaty ako úžitku. Kirgizi žijú celé leto aj s deťmi na pastvinách v jurtách, kde pasú dobytok. Na zimu sa vracajú do dedín. Deti chodia povinne do školy. Napriek tomu, že väčšina obyvateľstva žije len v hlinených domoch, vedomostná úroveň je dosť vysoká (stretol som 12-ročného chlapca, ktorý sa učí po anglicky už 7 rokov). Základnou potravinovou surovinou je mlieko a výrobky z neho vo všetkých podobách. Majú výborný syr a maslo. Chlieb v klasickej podobe sa síce zohnať dá, ale určite vám zachutí aj campa porovnateľná s našimi chlebovými osúchmi.