Kedy vrchol nie je vrcholom?

Stephen Venables
(z originálu When is a summit not a summit? preložil Vlado Linek)

Stephen Venables sa pýta, ako často sa vylezie na kopec, hoci sa samotný najvyšší vrchol vlastne nedosiahol.
„Samozrejme, preliezli sme celú stenu, ale nikto nechcel skončiť výstup tu. Vrchol bol na dosah.“ Tým, že sa rozhodli pokračovať štvrť míle ľadovým ostrým hrebeňom na vrchol, museli dvaja horolezci stráviť najvyšší a najchladnejší bivak v histórii horolezectva. Jeden z nich Doug Scott nemal dokonca ani spodnú bundu, ale spolu s partnerom Dougalom Hastonom po tom, čo spravili prvovýstup v JZ stene sa vrátili nezranení po noci strávenej blízko vrchola Mount Everestu. Scottova a Hastonova výpoveď o ich historickom výstupe zahŕňa v sebe prekvapenie - možno malé, ale predsa prekvapenie - že sa zaujímali tak veľmi o túto poslednú kvapku. Ostatní by považovali vrchol za nepodstatný. Alebo by sa netrápili s poslednými 50 metrami pretože by sa už stmievalo, alebo by boli zlé podmienky, bolo by to veľmi nebezpečné, alebo by sa jednalo o neprirodzene trčiaci kameň na vrchole. Argumentom je to, že kopec bol vylezený, a tak ten posledný kúsok nie je vôbec dôležitý.

Alebo že by bol? Ak uvažujeme, že horolezectvo je samo o sebe hlúpa a umelá snaha, kde obtiažnosť (a niekto by povedal nebezpečenstvo) sa hľadá pre seba samé, zdá sa mi, že potrebujeme celkom presne definovať kritériá. Koľko horolezcov sa vyštveralo na okraj krátera Kilimandžáro (možno že najmasochistickejší počin známy ľudstvu), ale rozhodli sa, že značnú vzdialenosť medzi okrajom a vlastným vrcholom Uhuru Peak nedolezú? A povedali, že vyliezli na Kilimandžáro? Alebo vystúpiť na predvrchol Mount Kenya - na Lenana a povedať, že boli na vrchole Mount Kenya? Alebo vystúpiť na predvrchol Broad Peaku a celkom pochopiteľne sa rozhodnúť nedokončiť posledný úsek na o niečo vyšší hlavný vrchol?
Čo sa týka Mount Kenya, Lenana je výrazne nižší ako hlavný vrchol a lezecké problémy sú vyššie. To už nie je Mount Kenya, podobne ako populárne lyžiarske miesto Malý Matterhorn nie je skutočným Matterhornom. Na Broad Peaku je rozdiel medzi predvrcholom a hlavným vrcholom malý, ale stále je tu rozdiel. Zoberme si vôbec prvý výstup na Broad Peak z roku 1957. Diemberger a Wintersteller dosiahli predvrchol neskoro večer a uvedomili si, že hlavný vrchol, aj keď nie oveľa vyšší, je vzdialený ešte aspoň hodinu lezenia. Príliš ďaleko, aby sa to počítalo. O týždeň neskoršie absolvovali celý výstup znovu tentokrát aj s Buhlom a Schmuckom. Výstup a zostup z predvrcholu na hlavný vrchol im trval dve hodiny. Súčasné tímy na Broad Peaku, ktoré nevystúpili na hlavný vrchol, dosiahli výšku 8000 m, ale vyhli sa značnému nebezpečenstvu a námahe, si výstup zjednodušili. A je tu ešte jeden neodškriepiteľný fakt, že hlavný vrchol je vyšší. Títo nevyliezli na Broad Peak. Tím Hermanna Buhla spravil úplne prvý legitímny výstup na vrchol. Dva roky predtým Joe Brown a George Band, sledovaný Noramanom Hardiem a Tonym Streatherom naschvál zastavili tesne pred vrcholom Kangchenjungy. Najvyšší snehový bod bol nad nimi len niekoľko metrov. Podmienky mali dobré, kyslíku dosť a technické problémy žiadne a za niekoľko sekúnd by dosiahli samotný vrchol, ale nechceli porušiť úctu k tradíciám v Sikkime nevystúpiť na svätú horu. Scott, Boardman a Tasker rešpektovali to isté pri treťom výstupe v roku 1979. Myslím si, že väčšina považuje ich výstup na Kangchenjungu za úspešný.
V ten istý rok Scott preliezol náročnú novú cestu v severnej strane Kusum Kanguru v Nepále. Vo svojej správe o výstupe spomína zastavenie sa na predvrchole a pohľad na záverečný krátky hrebeň s nebezpečnými prevejmi, ktoré nepochopiteľne vzdorovali gravitácii. Už si nepamätám, aké presné slová použil, ale bolo to niečo také, že rozhodli sme sa nepoškvrniť elegantnú dokonalosť záverečného hrebeňa. Čo znamenalo, že hrebeň bol veľmi nebezpečný a už sa skutočne stmievalo. Potešenie z výstupu nebolo také veľké ako na Evereste, tento kopec bol už predtým zlezený a Doug nemal vôbec žiadne problémy oznámiť svetu, že nevystúpil na vrchol. Na tento kopec som vystúpil z južnej strany a pozrel sa na hrebeň. Chápem jeho rozhodnutie.
Ak by bol Kusum Kunguru v roku 1979 stále nezlezený, boli by sa Scott a Bettembourg ochudobnili o tento posledný úsek? Alebo by stále nemali o to záujem? Prvovýstup je špeciálna vec a niekoľko nedávnych prvovýstupov bolo ozaj kontroverzných. Zoberme si napríklad Shipton Spire, fantastickú vežu v Karakorame. Je to vysnená veža, pre ktorú sa oplatí zomrieť. Fantastická stena a dlhý, ostrý hrebeň vedúci na úzky vrchol. V roku 1992 Chuck Boyd, Greg Foweraker a Greg Child vyliezli veľmi dlhú, ťažkú a nebezpečnú cestu, ktorá skončila 10 m pod vrcholom. Nevystúpili naň kvôli nepevnému snehu na záverečnom hrebeni. Svoj výstup považujú za prvovýstup. Po návrate do USA sa Michael Kennedy a Christian Beckwith pýtali, či je to ozaj platný výstup. Potom v roku 1997 Jared Ogden, Mark Synott vyliezli novú cestu na túto vežu. Keď spomínam novú cestu, myslím dlhú, predlhú cestu s mnohými dĺžkami, stráviac desiatky dní v stene s obtiažnosťou 8 A2 s ľadovým lezením WI 6 bivakujúc na portal ledgi. To považujem za ozaj ťažké. Posledný deň liezli v náročnom mixovom teréne. Na vrchol sa im podarilo vystúpiť až za tmy a podľa slov Marka Synotta: „Posledný úsek bol taký ostrý, že som sa bál, že s previsnutým prevejom prepadnem. V tme som cítil, že keby som sa postavil mal by som závrate, a tak som sa len šúchal po kolenách. Po 60 sekundách na vrchole som zliezol a dal možnosť vystúpiť na vrchol aj Jaredovi.“
Synott sa šlachetne vyjadril, že ich výstup nepovažuje za vlastne prvý výstup práve kvôli predchádzajúcemu výkonu z roku 1992, ktorý skončil 10 metrov pod vrcholom. Z jeho správy je jasné, že posledný úsek bol po celodennom lezení veľmi náročný. Synott potom navrhuje, že kto iný by mal lepšie zvážiť samotné okolnosti výstupu ak nie sám lezec? Tieto argumenty nie sú skutočne nič viac než sémantika.
Sú ozaj? Kedy vrchol prestáva byť vlastne vrcholom? Tridsať metrov pod vrcholom? A čo neslávny záverečný hríb na Cerro Torre, ktorý aj Synott sám odmietol preliezť. (Nechápte ma zle, Synott je veľmi talentovaný lezec, nepolemizujem o jeho lezeckých schopnostiach, ale len s jeho argumentami). Tento patagónsky hríb na vrchole bol príčinou niektorých polemík. Argumenty hovoria, že extrémne vrcholy v Patagónii sú vlastne často sa meniace superštruktúry, ktoré nesúvisia priamo z kopcom. Takéto názory sa zdajú byť celkom prijateľné. Ale len dovtedy kým si uvedomíme, že aj napriek tomu, že tieto hríby sa pravidelne menia, sú tam stále v nejakej forme a obyčajne sú veľké a ťažko leziteľné.
Cesare Maestri sa roku 1971 rozhodol nevystúpiť na vrchol Cerro Torre, ale stále tvrdí, že naň vystúpil počas jeho diskutabilnom prvovýstupu v roku 1959. Na blízkom Cerro Standhardt v roku 1977, o čom sa zmieňuje Mountain, Brian Hall a John Whittle, dvaja vynikajúci britskí horolezci z tých časov, spravili prvovýstup. Mountain nespomína, že horolezci neprekonali záverečný hríb, ale John Whittle vo svojom článku v Crag o tom jasne píše. Veľa horolezcov by povedalo, že skutočný prvovýstup spravil až v roku 1988 Jim Bridwell.
Naša expedícia z roku 1990 oznámila prvovýstup na Mount Kling v South Georgii, ktorý bol spomenutý aj v kronike American Alpine Journal. Avšak v našom Alpine Journale sme tento prvovýstup opísali tak, že lezci sa rozhodli neprekonať záverečných 5 metrov ostrého a lámavého ľadu, ktorý prevísal do SV steny. Lindsay Griffin poukázal na to, že vražedný prevej nebol stálou súčasťou steny a v Patagónii je dosť podobných precedentných útvarov, ktoré neboli zlezené na úplnom konci cesty. Podobne v AAJ 1980 bolo zverejnené, že na vrchol Uzun Brakk (fantastický kopec blízko Ogre) vystúpili Tony Saunders a Will Tapsfield. Podľa slov samotného Saundersa v AAJ: „Hrebeň sa dvíhal pred nami už len 50 metrov na vrchol, bol odpudivo zaľadnený a každú chvíľu hrozilo, že sa z neho niečo odvalí. Okrem toho asi 20 metrov od nás bola kývajúca sa snehová veža vysoká 5 poschodí. Koniec-koncov nie sme úplní šialenci.“
Pokiaľ ide Mount Kling a Uzun Brakk, niektoré kroniky sa zaoberali týmito výstupmi podrobnejšie. Bez toho, aby som chcel očierniť mojich priateľov, navrhoval by som, že Saunders a Tapsfield nevyliezli na Uzun Brakk, hoci ich výstup v alpskom štýle bol skvelý. Ale predsa len boli 50 metrov pod vrcholom, čo je značná časť kopca. Pri výstupe Lindsay Griffina a Julian Freeman-Attwooda mám tendenciu si myslieť (bez toho, že by som chcel niekomu nadŕžať), že kopec bol vylezený. Koniec-koncov by ľad mohli pravdepodobne odrúbať a potom by už nikto nemohol pochybovať, že boli na vrchole.
Jeden z najnedobytnejších vrcholov v himalájskej horolezeckej histórii je Gasherbrum IV. Bonatti a Mauri si na ňom užili asi dovtedy najviac lezeckých ťažkostí v Himalájach. V roku 1985 Kurtyka a Schauer vyliezli Z stenu, ktorá by mohla byť meradlom extrémneho výškového výkonu alpským štýlom, ale boli natoľko vyčerpaní, že neboli schopní pretraverzovať doprava na hlavný vrchol. Rozhodli sa pre urýchlený zostup cez Severný vrchol dole SZ hrebeňom. O rok neskrošie, keď bol tento hrebeň zlezený po prvýkrát, americko-austrálsky tím dosiahol Severný vrchol. Greg Child, Tim Macartney-Snape a Tom Hargis na ňom bivakovali a následne celý deň liezli na hlavný vrchol a vrátili sa späť, čím spravili dlho očakávaný druhý výstup na vrchol.
V roku 1997 tím z Kórey vyliezol alarmujúco sa rozpadajúcu centrálnu ostrohu v Z stene – líniu, o ktorú sa neúspešne pokúšalo v 80. rokoch veľa vynikajúcich horolezcov. Na vrchu steny Kórejci traverzovali doprava na hlavný vrchol. Takto Jae-Hag Jung opisoval záverečný úsek výstupu v AAJ. „Nad nami bola tri metre vysoká skala pokrytá 2 metovým prevejom. Jae-Hag si uvedomil, že by sme to mohli (vyliezť – chýba slovo), ak by sme prevej odstránili. Ale vyzeralo príliš nebezpečné sa do toho pustiť.“
Nebezpečenstvo hroziace z uvoľnenia nemalo zmysel podstúpiť. Zostúpili dole a počas zostupu stratili batoh v ktorom bol film nafotený z vrcholových častí. Po návrate Jung smutne konštatoval, že boli so Sung-Dae kritizovaní, lebo nevystúpili na samotný vrchol kopca. Keďže sa kontraverzie stupňovali, niektorí ľudia zabúdali nato, že preliezli celú stenu.
„Keby sme boli iba čisto zberači, mohli by sme vystúpiť na osemtisícovky oveľa ľahšie. Priorita vystúpiť na úplný vrchol stále hraje prím nad čistým alpinizmom v kórejskej horolezeckej komunite. Chceli sme byť iní a urobili sme úplne inú vec. Sme zvedaví, či toto je príčina silných reakcií na náš úspech.“
To bol pre kórejský tím pekný podraz. Najmä, keď čestne priznali, že sa otočili tak blízko vrchola. Či boli alebo neboli tretí na vrchole Gasherbrum IV (ktorého výzor sa podľa informácii vždy zmenil), bol to vynikajúci výkon a svoj výstup opísali úplne jasne. Boli by pochválení americkým horolezcom Dave Braggom. Ten v roku 1976 spravil prvovýstup na Torre Egger – podľa mňa jeden z najväčších výkonov v 70. rokoch. Nasledujúci rok preliezol Ferrariho cestu, zdolal aj vrcholový hríb a vystúpil na Cerro Torre. Nedávno v Climbingu, kde bol celý problém Cerro Torre podrobne rozobraný, kritizoval, že sa rozoberá, čo je vrchol a čo nie. Svoj článok uzatvára: „Je to možno preto, lebo posledných pár metrov takýchto kopcov je neuveriteľne ťažkých. Akákoľvek je príčina týchto debát, jedno je jasné, že definícia vrchola je jednoznačná. Buď si naň vystúpil, alebo nie.“