Well, Wales
Igor Koller

Keď sa hovorí o tradicionalistickom lezení, mal by sa ľuďom znalým veci predstaviť Wales. Cesty zaistené len čokmi, hororové historky o prelezoch smrteľných práskov, pády, ktoré sa len zázrakom prežili, polomŕtvy Paul Pritchard rozbitý na skalách Atlantického oceánu, silné zážitky. Nuž Wales. British Mountaineering Council tu pravidelne organizuje medzinárodné stretnutia a z toho posledného v máji 2000 je táto reportáž.

Naša spolupráca s BMC je na veľmi dobrej úrovni a vždy sa nám darí v rámci takýchto akcií vybaviť niečo navyše. Pozvanie na 7. – 13. mája bolo pre dve osoby a jeden človek sa mohol zúčastniť seminára o tréningu pre špičkové lezenie. Dohodol som s Andym MacNae účasť štyroch lezcov zo Slovenska, aj sa viac rozložia náklady na cestu, aj sa viac ľudí môže zoznámiť s niečím novým, získať skúsenosti i nové kontakty. Nakoniec bolo všetko trochu zložitejšie. V komisii alpinizmu sme nie celkom dobre odhadli, že takáto akcia, aj keď veľmi zaujímavá, nemá také priame športové výkonnostné ciele, aby si ju lezci boli ochotní sami financovať. Tak sme vyrazili s nie celkom doriešeným finacovaním v zostave Igor Koller a Fero Piaček za komisiu alpinizmu a Miro Piala a Marek Repčík za našich špičkových lezcov, pre ktorých predovšetkým bol míting určený. Nebudem sa veľmi venovať vyšše 2000 kilometrov dlhej ceste autom do Plas Y Brenin, nie je to veľká zábava. Priam šoky nám spôsobila cena trajektu do Doveru, ktorá sa za posledné roky strojnásobila a moje informácie o možnosti kúpenia lacnejšieho lístka priamo v prístave sa neukázali ako pravdivé. Popri tom nám šoférovanie po ľavej strane v Anglicku ani nepripadalo také hrozné.

Našim prvým vyslancom na mítingu vo Walese bol v roku 1996 Kazo Linek s Maťom Heugerom a Dinom Kuráňom. Kazo vtedy napísal do Jamesáka 5/96 obšírny článok o lezení v okolí Plas Y Brenin, o histórii, o cestách a tiež stručné sprievodcovské informácie. Aj my sme ich využili a samozrejme hlavne priame Vladove rady. Inak v lezeckom centre BMC je možné si požičať nielen veľmi dobrý lezecký materiál, ale aj sprievodcov. Pri podobných akciách si vás však navyše zoberie na starosť niekto z domácich lezcov, aby ste sa niekde nestratili.

Oproti mojim skúsenostiam z podobného mítingu v zime v Škótsku aj chlapcov spred štyroch rokov, bolo teraz trochu menej pohody a kontaktov s domácimi lezcami. Akcia sa totiž rozrástla do veľmi veľkých rozmerov, stovka účastníkov sa ťažšie kočíruje, k tomu účastníci semináru a posledné tri dni ešte aj účastníci Councilu UIAA, kde bol aj Zolo Demján, to bolo trochu moc. Sprievodcov nám robili aj ľudia, ktorí v danej oblasti predtým neliezli. Aj dvojky sme vytvárali väčšinou spolu navzájom prípadne spolu s Radekom „Zobanom“ Lienerthom, ktorý s Alenou Čepelkovou prišiel z Čiech. Obrovským kladom stretnutia bolo počasie. Pravdepodobnosť, že budete liezť vo Walese päť dní, a že ani raz výrazne nezaprší, je veľmi malá, ale my sme to šťastie mali.

V pondelok išli chlapci liezť do Llanberis Pass, typickej tradicionalistickej oblasti v blízkom okolí. Skala žiaden zázrak, istenie podobné, návrat so zmiešanými pocitmi. Zatiaľ čo Miro bol veľmi spokojný, Marek už menej. Ja som sa rozhodol oddýchnuť si po dlhej ceste na seminári, ale bol som dosť sklamaný. Teoretické prednášky o veciach dávno známych, antropometrické výskumy zaujímavé len pre vedcov. Len Guido Kostermayer z Nemecka povedal čosi viac k praxi. Robil výskum tréningu silovej vytrvalosti, kde zistil, že cielené cvičenia na umelej stene vedú k lepším výsledkom ako voľné lezenie prirodzených ciest. Druhá vec je, že aj testy sa robili na umelej naklápacej stene. Tešil som sa na prednášku Stieva Hastona, kde som dúfal v niečo praktické pre prípravu na mixové lezenie, ale tento britský exot žijúci v Chamonix jednoducho neprišiel, lebo na prednášku pri lezení zabudol. Vynahradil to aspoň večernými diákmi, kde sme sa čosi dozvedeli aj o jeho predstavách budúcnosti alpinizmu. Po týchto skúsenostiach sme dospeli k záveru, že zo seminárov nám budú stačiť večerné diaprednášky a ďalší deň som aj ja vyrazil liezť.

V utorok bol na programe Gogarth, asi najpôsobivejšia oblasť priamo nad morom. Tu si človek naplno uvedomí, čo je to liezť len s čokmi, frendami a slučakmi, keď musí nielen vyliezť celú dĺžku s vlastným istením, ale potom takto aj zaštandovať, doberať a istiť prvolezca, ktorému sa trasú nohy niekde nad vo vetre povievajúcom istení. Ešteže more pod vami dáva istotu, že ak sa pri páde až dole hneď nazabijete, tak sa apoň utopíte. No nie je to až také hrozné, ale fakt je, že hladina adrenalínu zďaleka nesúvisí len so stupňom obtiažnosti. Po turistike z parkoviska ma zaujalo hneď niekoľko vecí. Nenápadné britské dievčatá vyvádzali bez problémov cesty za E3, 5c, čo niekde v horách znamená úplne špičkové alpské lezenie. Ďalšou vecou je nádherná kvetena pri zostupe k moru a čajky hniezdiace priamo na chodníku, takže ich musíte vrieskajúce prekračovať. Majú strašne dlhé a ostré zobáky, bol som rád, že neútočili.

S Ferom sme si vybrali trojhviezdičkovú klasiku Gogarth za E1, 5b. Lenže trojhviezdičkové cesty bývajú obsadené a bola aj táto. Hneď vpravo bola iná cesta s podobnou obtiažnosťou, len hviezdičiek menej. Ukázalo sa to ako dosť dôležité. Už cestou na štand v dvojkovom teréne som bol rád, že mám prilbu, lebo zo štandovej plošinky zaútočili čajky na moju hlavu tak prudko, že som sa cítil ako protagonista Hitchkockovho filmu Vtáci. Ponad hniezdo som opatrne nastúpil do previsnutej škáry a hneď mi bolo jasné, že cesta sa málo lezie. Rozbitá skala, čoky vačšinou do duniacich skál, ešteže tých istení bolo dosť. Natiahol som dlhú dĺžku vysoko nad more a dobral Feriho. Ďalšie lezenie malo byť o stupeň ťažšie, no nestarnúci jednonásobný dedo sa nedal odradiť a vyrazil do neznáma. Len tie previsy už nie sú také vhodné pre nás starších, a tak ho vytlačili do susedných troch hviezdičiek. Ani to nebolo zadarmo, hlavne keď si človek začne dávať istenie v strede kľúčového fleku. Poznáte to. Fero sa tam krútil ako had, vraj že za chvíľu pôjde, ruky evidentne odchádzali a čok nedržal. Predstava pádu takmer stokilového chlapa ma netešila a ani Bajova humorná poviedka o princípe kladky vtedy mojich šesťdesiat kíl nerozveselila. Fero odsadol, čok dosadol a… Držal! Fuj, to ale bolo krásne! Aj na druhom konci som si dobre zabojoval. Po zostupe a občerstvení som si vybral krásnu platňu s pevnou skalou s podivnou klasifikáciou E1, 6a. Technický stupeň 6a býva väčšinou spojený s oveľa vyšším celkovým hodnotením, ako je E1. Najťažší flek na konci je vraj dobre zaistený. Bol zaistený naozaj úžasne, najväčší čok bol jednotka, potom už len RP-čka. Keby som ich mal aspoň čím doklepnúť, aby pri mykaní lanom nemali tendenciu vypadávať von. Bol to ozajstný psychický pôrod preliezť toto miesto, ale podarilo sa a prežil som. O to väčšia radosť z OS cesty zhruba za 8 zaistenú malými čokmi. Chlapcom sa celkom darilo. Najskôr dali trojdĺžkový bigwall za E4, 6a, potom ďalšie cesty, OS The Strike, E3, 6a a nakoniec výborne zabojoval Miro, keď sa mu Flash podaril The Strike direct vysokého stupňa E6, 6c!

V stredu sme vyrazili do hôr. Ani sme to po Alenkinej lakonickej informácii o hodinke šliapania celkom nevedeli. Bola to dobrá hodina a pol, čo sme v šlapkách na Waleských skalkách nečakali. Išli sme však na Cloggwyn Duwr Ardu, stručne Cloggy, čo je vlastne viacdĺžková stena na severnej strane najvyššieho kopca vo Walese, ktorý sa volá Snowdon, 1085 m. Cestu nám „spríjemňovala“ zubačka s parným rušňom stará okolo 100 rokov, ktorá sa ako húsenica obsadená turistami šplhala na jeho vrchol. Skala na Cloggy je celkom kompaktná s rôznymi kyzmi a škrabkami, ale napriek mnohým dňom bez dažďa má človek stále pocit, že je vlhká a šmykľavá. S Ferom sme dali dve klasiky asi za E2, 5a a 5b. Feri sa tu prekonával, onsajtoval také dĺžky, kde som mal problémy aj ako druhý. Miro sa chcel pustiť do niečoho naozaj vážneho a zaútočil na platňu za E7. Bol to dosť veľký horor a pri vlhkej skale naozaj nebezpečný, tak sme boli všetci radi, keď sa Mirovi podarilo vytraverzovať do bezpečia. Vyliezli si potom s Marekom štýlom OS krásnu Great Wall za E4, 6a a satisfakciou pre Mira bol FLASH cesty Midnight summer dream, E5, 6a, ktorú priam prebehol. Horolezci boli spokojní, Marek naopak po troch dňoch alpinistovania dosť znechutený. Pomer obtiažnosti k nachodeným metrom bol pre neho príšerný.

Aj preto sme vo štvrtok vyrazili až do Llandudna do oblasti Penn Trwyn s vynitovanými cestami. Skalky známe tým, že poobede pri prílive zmiznú ich prvé metre pod oceánom. Naozaj to tak ráno nevyzeralo. S Ferom a Zobanom sme si vyliezli pár celkom normálnych ciest, zatiaľ čo Marek a Miro sa po rozcvičení pustili do previsnutého a nepríjemného 8a+. Nepríjemného preto, lebo najťažšie miesto bolo na konci za veľmi neisté spodné chyty. No skončiť dvakrát za posledným istením, ako sa to darilo Marekovi, fakt nie je príjemné. Marek to lakonicky komentoval, že pri tejto obtiažnosti aj tak o nič nejde. Miro padal ešte trochu nižšie. Náladu to nejak výrazne nezlepšilo. Najväčším zážitkom bol príliv, ktorý poobede skutočne vlnami bičoval skaly, kde sme pred pár hodinami liezli. A druhé veľkolepé divadlo nám predviedol Zoban, keď sa odvážne pustil do veľkého previsu zaisteného len malými RP-čkami a potom zúfalo bojoval v previsnutej škáre pri zakladaní istení a pri svojej záchrane. Kam sa hrabú filmy z nejakých elegantných prelezov 9-áčok popri takomto nefalšovanom a nádherným komentárom okorenenom rozklepanom drásaní sa hore skalou!

Ani posledný lezecký deň nezapršalo a my sme sa išli doraziť do Tremadogu. Mne sa skala veľmi páčila, no veď sa podobala na Kalamárku, Kazo neklamal. S Ferom sme si vyliezli nejaké klasiky tak do 5a, ja som dal OS celkom zaujímavú cestu Meschach, E2, 5c a za Zobanom sme vyliezli krásnu cestu The Cream, E4, 6a. Zoban i Miro ju dali OS. Tesne vľavo vedie v tejto jemne previsnutej a na pohľad hrozne hladkej platni známa cesta Strawberries, E7, 6c od legendárneho Rona Fawcetta. Miro s Marekom si tam hodili lano, pozakladali čoky, ale nešlo to vkuse ani top rop. Bolo príliš teplo a prsty už boli po piatich dňoch lezenia príliš zodraté. Aj tak je neuveriteľné, že pred viacerými rokmi dal tejto ceste dosiaľ jediné OS Stefan Glowacz. No musel byť vo veľmi dobrej forme, veď 9+ a zaisťovanie čokmi, to je naozaj vážna kombinácia.

Nuž taký bol Wales 2000. S novými skúsenosťami nielen z lezenia, ale aj z organizácie takýchto výjazdov. Veľmi inšpirujúci pre Mira, o dosť menej pre na moderné skalné lezenie zameraného Mareka. Zaujímavý pre mňa aj Fera s obnovenými starými kontaktami a s mnohými novými. A s ďalšími životnými skúsenosťami, lebo človek sa učí celý život, aj keby žil tisíc rokov.