Shivling - Shiva's Line

Text a foto: Thomas Huber
Preklad: Irena Lányiová

Bratia Alexander a Thomas Huberovci z nemeckého Berchtesgadenu patria k absolútnej špičke svetového lezenia. Od nevelehorských terénov až po Himaláje. Alex je známy svojimi športovými cestami v stupni 9a, Thomas má na svojom konte jednu z troch najťažších viacdĺžkových alpských ciest The End of Silence v stupni 11. Spolu i jednotlivo zažiarili voľnými prelezmi na El Cape v cestách Salathe, El Nino a posledne v Golden Gate. Skvelým výstupom je ich nová cesta na Latok v Himalájach. V roku 2000 sa Thomasovi spolu s Iwanom Wolfom zo Švajčiarska podarilo zdolať priamy severný pilier na Shivling, za čo boli ocenení Zlatým čakanom 2000.

22001sh1.jpg (38407 bytes)
Shivling, 6543 m.

Ak by som pokračoval v lezení, nevedel by som si už ďalej to riziko vykalkulovať. Stál som na úzkej rímse v strede previsnutej steny. Iwan stál vymrznutý desať metrov nižšie a istil. Na rozdiel od neho zo mňa tiekol pot. Nado mnou bol rozlámaný úsek, množstvo metrových snehových platní len zľahka priľnutých ku stene. Ešte aj celistvejšie vyzerajúce úseky zneli ako zvon, keď som ich poklepal kladivom. Strach sparalyzoval môj rozum. Nevedel som sa rozhodnúť. Špára kúsok nado mnou mizla v hmle. Do čerta, len dvadsať metrov a mali by sme to v rukáve, ale práve na týchto dvadsiatich metroch by ma pri páde neudržalo žiadne istenie. Mám napriek tomu riskovať a preliezť túto prevísajúcu kopu trieštivej skaly? A keby popri mne na nejakom úseku začali padať šutre, dokázal by som sa vrátiť? Alebo by ma zrazila dolu obrovská ľadová doska, ktorá by dopadla na Iwana ako gilotína? Aj keby sme prežili, boli sme vo vyše šesťtisícovej výške v horách, kde by nám nikto nebol schopný pomôcť. Bojoval som sám so sebou. Túžba ísť ďalej bola veľká, ale strašidelná predstava nebezpečia mi zatiaľ zväzovala ruky. Medzičasom začalo snežiť. Všetko bolo nanič – hora, cesta, naša neznesiteľná situácia. Ďalej som to už nevedel vydržať. Iwan súhlasil s mojim rozhodnutím, pretože na túto dĺžku mal ešte menšiu chuť ako ja. Okrem toho, bol celkom zmrznutý. Takže, zostup. Prezrel som si však opäť cestu nad nami. Boli sme tam kvôli stene, vliekli sme ťažké ruksaky hore komínom, čakali v základnom tábore na lepšie počasie, a teraz som na smrť vystrašený... Pre pár hlúpych metrov...

Shivling so svojimi 6543 metrami nie je práve najvyšší vrchol, ale predsa je len jedným z najkrajších himalájskych štítov. Hra svetla a tieňa vyznačuje vysnívanú trasu tam, kde sa severná stena delí na západnú a východnú polovicu. Túto čarovnú centrálnu líniu čiastočne vyliezol tirolský team Hansa Kammerlandera a Christopha Hainza v roku 1993. Vyštartovali o štvrtej ráno 31. mája z bivaku vo výške 5900 metrov a vyliezli 650 metrov s obtiažnosťou až do stupňa VII. Na vrchol dorazili o štvrtej popoludní v silnej snehovej búrke. Vo výške 6150 metrov na začiatku vrcholovej steny sa vybrali smerom doprava a vyliezli na vrchol Japonskou cestou vylezenou expedičným štýlom v roku 1980. Zlatý klinec programu, pilier vo vrcholovej stene, zostal nedotknutý. V roku 1998 a 1999 sa výpravy z Nemecka, Rakúska a Španielska pokúsili o tento priamy variant, ktorý sa stal jedným z najzaujímavejších problémov v Himalájach. Vyliezť túto cestu bolo aj mojím snom, hoci som ešte nevedel, kedy sa o to pokúsim.

22001sh2.jpg (52086 bytes)
Shivling: 1 – Kammerlander, Hainz, 2 – Japonská cesta, 3 – Shiva’s Line.

Na projekte sme sa s bratom Alexandrom dohodli iba tri mesiace pred jeho začiatkom. Po dvoch dňoch trmácania sa v indickom autobuse sme sa dostali na úpätie prvých štítov v Garhwal Himal, krajine posvätných hôr, riek a jazier. Vo výške 3000 metrov leží Gangotri, východisko pre náš dvojdňový trek do základného tábora Tapovan ešte o 1300 metrov vyššie, priamo na úpätí Shivlingu. Počasie nemohlo byť lepšie. Deň po príchode sme vyniesli dva ťažké ruksaky na miesto štartu. Čím skôr, tým lepšie: čím skôr budeme hotoví, tým skôr sa budem môcť vrátiť ku svojej Marion a nášmu synovi Eliasovi. Nášmu počiatočnému optimizmu sa trochu pokrivil úsmev, keď ďalší deň napadlo 15 centimetrov čerstvého snehu. Našťastie, po dvoch dňoch zlého počasia prišli švajčiarska a francúzska expedícia, ktoré tiež chceli zdolať Shivling, čo viedlo ku všeobecnému zlepšeniu nálady.

Zlé počasie nás na tri dni pripútalo k základnému táboru. Švajčiarska expedícia – Bruno Hasler, Iwan Wolf a Irma Wolf sa pripravovali na aklimatizáciu na Bhagirati II a Francúzi začali chystať vynášku pre klasickú cestu na Shivling, West Ridge. Hovoril som predtým s Hansom Kammerlanderom, povedal mi o dobrom bivaku niekde v blízkosti 6000 metrov. Chceli sme si tam s Alexandrom vybudovať tábor pre trojdňový pobyt v stene. Cesta, ktorú sme chceli vyliezť, začína v komíne vo výške 5100 metrov. Mali sme v pláne uložiť výstroj a bivak pri veľkom balvane vo výške 5000 metrov. O 400 metrov vyššie malo byť miesto chránené pred padaním skál, kde si môžeme postaviť stan. Odtiaľ vedie šesťdesiat stupňový ľad až po začiatok samotného lezenia. Desať dĺžok voľného a mixového lezenia nás privedie do výšky 5900 metroch, na miesto, kde by sme mali postaviť stan, o ktorom hovoril Kammerlander. Päť dĺžok, vrátane komplikovaného hľadania cesty okolo niekoľkých vežičiek, je najlepšie táborisko na celej ceste, v tzv. „Uzle“, kde sa Kammerlanderova a Japonská cesta stretávajú. Po ďalších siedmich dĺžkach sa dostaneme na začiatok vrcholovej steny vo výške 6150 metrov. Odtiaľto Japonská a Kammerlanderova cesta vedie doprava na vrchol.

Pred východom slnka 10. mája sme s ťažkými ruksakmi vyliezli cez kuloár na dobré bivakovacie miesto chránené pred padaním skál na pravej hrane kuloáru, iba 200 metrov pod začiatkom piliera. Nasledujúci deň sme sa znova dostali do pozície martýrov, kým sme všetok matroš - stany, varič, spacáky, laná a lezecká výstroj, nedostali na plošinu. 12. mája, na úsvite, sme došli na začiatok piliera. Kvôli predchádzajúcemu sneženiu všetko vyzeralo ako v zime, platne a kúty boli ešte stále pokryté čerstvým snehom. Vyzeralo to chladivo, nebezpečne a náročne. Alexander sa okamžite rozhodol vyliezť prvú dĺžku. Pozdĺž roztrhaných zbytkov lán z predošlých expedícií liezol hore naprieč zasneženými platňami. Zasekával svoje zbrane do uzučkých puklín, vyliezol pozdĺž snehom zasypanej štrbiny a pomocou mačiek sa škriabal hore po milimetrových výstupkoch štýlom, ktorý pripomínal zmes moderného drytoolingu, voľného lezenia a klasického mixu. Ten istý deň sme vyliezli 4 dĺžky približne rovnakej obtiažnosti a zafixovali sme laná až do výšky 5700. Nasledujúci deň sme mali v pláne dôjsť na náš predpokladaný bivak medzi 5900 a 6000 metrami, čo bol náročný cieľ, ale nie natoľko, aby sme ho nemohli dosiahnuť.

22001sh3.jpg (20778 bytes)
Sadhu mních Baba sa v tichosti modlí pred svätou horou.

Namiesto lezenia nás však ďalší deň zastihol v BC, s dobrou kávou a plackami, zatiaľ čo posledné snehové oblaky mizli v diali. Po bezproblémovej aklimatizácii sa Švajčiari podvečer úspešne vrátili z Baghirathi II. Iwan a Bruno dúfali, že sa im podarí preliezť Japonskú cestu v severnej stene Shivlingu. Ich plánovaný výstup tiež začínal komínom a pokračoval medzi 6000 a 6200 metrami našou trasou. Odtiaľ chceli liezť napravo cez nezvyčajný systém plošín tesne pod vrcholom steny. Ocenili sme ich zámer, pretože keby niekto potreboval pomoc, mohli sme si ju navzájom poskytnúť. Počasie však bolo príliš nepredvídateľné na to, aby sa celá trasa dala prejsť na jeden záťah a výškomer neukazoval žiadne potenciálne zlepšenie.

Napriek zlej predpovedi počasia, sme s Alexandrom chceli stále vyliezť za jeden deň na miesto, o ktorom mi hovoril Kammerlander a upevniť tam ďalšie laná. Takže, 17. mája sme štyria liezli hore komínom. Iwan a Bruno si chceli nechať ruksaky v našom tábore v 5400 metrovej výške a potom zostúpiť do základného tábora, aby boli pripravení na výstup na vrchol v alpskom štýle. Avšak jediným, kto v to ráno zostúpil do základného tábora, som bol ja. Môj „motor“ nechcel naštartovať, preťažoval som sa, až kým som sa nepozvracal. Teraz som ležal na karimatke úplne vyčerpaný, s prázdnym žalúdkom a horúčkou a s ďalekohľadom v ruke, aby som mohol sledovať dianie na pilieri. Poobede, kvôli búrke boli Alexander, Iwan a Bruno nútení zliezť zo steny, do tej doby sa im však podarilo vyliezť a upevniť päť ďalších dĺžok. Mysleli sme si, že odtiaľ by sa dal za tri dni dosiahnuť vrchol. Nasledujúci deň som sa cítil trochu lepšie a neustále vrtkavé počasie mi poskytlo dostatok času úplne sa vystrábiť z pokazeného žalúdka. Medzičasom francúzska skupina odvolala svoju výpravu. Tlak vzduchu stúpal. Dobré znamenie, zajtra by sme mohli vyštartovať.

22001sh4.jpg (9760 bytes)
Skorý nástup s Iwanom z BC. Je polnoc a my dúfame, že sa úspešne vrátime za niekoľko dní.

21. mája. Štyria z nás opustili o polnoci základný tábor. Iwan a Bruno mávali na rozlúčku v žiari svojich čeloviek, zatiaľ čo my sme si balili stany do ruksakov v tábore vo výške 5400 m. Zakrátko na to sme zaťažili fixné laná ťažkými bremenami, šplhajúc dĺžku po dĺžke. Na konci fixných lán nás jedna ľahšia dĺžka priviedla k miestu, o ktorom sa zmienil Kammerlander. V ten deň to bol Alexander, ktorý sa začal cítiť slabo, prekročil svoj limit. Za takých podmienok sme nemali žiadnu šancu dosiahnuť vrchol. Búrkové mrákavy prichádzajúce zo západu nám uľahčili rozhodovanie. Rýchlo sme uložili našu lezeckú aj bivakovaciu výstroj za skalu a začali zlaňovať. Bruno s Iwanom pokračovali v ceste dosiahnúc Uzol vo výške 6000 metrov ešte v ten deň.

Nasledujúci deň, zároveň so zlepšením počasia, narástli aj moje obavy a sklamanie, že sme minuli našu šancu. Bola to však šanca iba teoretická, pretože Alexandrovi chýbali sily. Shivling nemožno zdolať s 38 stupňovou horúčkou a zápalom mandlí (taká bola Alexandrova diagnóza podľa doktora z francúzskej výpravy). Šance na jeho uzdravenie a tým aj na úspech našej výpravy boli čoraz menšie a nepravdepodobné. Od Švajčiarov sme sa cez vysielačku dozvedeli, že búrkový vietor na hrebeni s rýchlosťou 100 km/h ich priklincoval k táboru. Keď sme videli kilometre dlhé snehové metelice prichádzajúce zo Shivlingu a okolitých štítov, boli sme celkom šťastní, že sme sa búrke vyhli. Aspoň sme tam hore o nič neprišli, povedal som si a dúfal v malý zázrak. Iwan a Bruno uviazli. Hoci na oblohe neboli skoro žiadne oblaky, víchrica na nich útočila hryzúcou zimou ešte dva dni. Bolo to absurdné, počasie sa ustálilo a vyjasnilo, ale vietor ich stále takmer išiel sfúknuť z hory. Medzitým sa Alexandrov stav zlepšil a začal si myslieť, že infekcia je zlikvidovaná. Opäť sme boli na našej ceste. Chceli sme preliezť celú trasu až po vrchol, počasie bolo stále perfektné a víchrica, ako sa zdalo, ustala. Iwan a Bruno, ktorí posunuli tábor o stopäťdesiat metrov vyššie, sa už pomaly chystali vyliezť na vrchol.

22001sh5.jpg (29359 bytes)
Prvú ťažkú dĺžku preliezol Alexander, nasledujem ho so žumarmi s veľmi ťažkým batohom.

25. mája o šiestej ráno som bol na začiatku fixných lán a čakal som na Alexandra. Dorazil na štand asi o hodinu, bez akejkoľvek zvyšnej energie. Bol to preňho koniec našej expedície. Spravil, čo mohol, ale infekcia šíriaca sa v jeho tele, ho príliš oslabila. Bol zároveň sklamaný, smutný a nahnevaný, ale obaja sme vedeli, že zostáva jediné východisko. So zvesenou hlavou zliezol dolu slnkom zaliatym komínom, zatiaľ čo ja som pokračoval pozdĺž fixných lán, aby som pozbieral náš výstroj. Po príchode do tábora som sa vysielačkou spojil so Švajčiarmi.

“Thomas volá Iwana, si blízko vrcholu? Prepínam.”
“Iwan volá Thomasa, nie, príšerne tu mrzne, už si necítim prsty na nohách. Sme pod vrcholovou stenou a stále tu veľmi fúka. Nemáme šancu, zlaňujeme. Thomas, kde si? Prepínam.”
“Thomas volá Iwana, Alexander zostúpil do BC, je chorý, ja som v našom tábore na 5900 metroch, zbieram výstroj, rušíme expedíciu. Prepínam.”
“Iwan volá Thomasa, prosím, počkajte ešte so zostupom, zlaníme po vašom pilieri a o tri hodiny sme u vás, potom sa uvidí. Prepínam.”
“Thomas volá Iwana, OK, počkám. Končím.”

Určite to chceli...? Neodvážil som sa nechať preniknúť tú myšlienku hlbšie. O pár hodín neskôr boli pri mne, unavení, ale šťastní a pevne rozhodnutí podporovať ma po zvyšok expedície, ale až po niekoľkých dňoch relaxu v BC. Alexander bol rád, že naša výprava má ešte vždy šancu vyliezť narovnanie piliera. Na druhý deň opustil tábor. Diskutovali sme o postupe a o vytvorení tímu. Švajčiari sa rozhodli, že Irma a Iwan sa pokúsia zdolať vrchol cez West Ridge a Bruno vylezie so mnou severný pilier. Krátko nato si Bruno poranil prst a bolo pre neho takmer nemožné istiť ma. Po malom, ale vážnom Brunovom zranení, Švajčiari zmenili svoj tím ešte raz. Mal som vyliezť severný pilier s Iwanom a Irma s Brunom mali vyliezť West Ridge. Večer 28. mája sme si ešte raz prebrali našu taktiku. Iwan a Bruno našli dobré miesto pre stany vo výške 6000 metrov na Uzle. Mali sme vyraziť krátko po polnoci, vyšplhať po fixoch a pokračovať až na toto miesto a postaviť stany. Na druhý deň sme chceli liezť a zafixovať dĺžku vo vrcholovej stene, zatiaľ čo na tretí sme mali vyliezť až na vrchol... Ak všetko dobre pôjde, počasie zostane nezmenené a vystačia nám sily. Je to naša posledná šanca zdolať vrchol, lebo nosiči mali prísť 4. júna. Dnešná noc bude krátka.

29. máj. Po troch hodinách driemot, spánku a bláznivých snov ma náš kuchár vyduril zo spacáka s dobrosrdečným dobrým ránom. Čo je to zač, že to voláte ránom? Bola polnoc, tma ako v rohu a nikde ani hviezdičky, hoci tlak vzduchu na výškomeri nebol najhorší, takže poďme. Dve šálky kávy na povzbudenie krvného obehu a vyrážame. Potkýňali sme sa vo svetle čeloviek hore morénou, ktorá vedie na začiatok komína.

22001sh6.jpg (16269 bytes)
Napojili sme sa na Japonskú cestu vo výške 6100 m, nad nami vidieť šialený previs vo vrcholovej stene.

“To zvládneme,” povedal Iwan. Je to optimista. Telo si pomaly zvyklo na pravidelný pohyb. Nádych, jeden krok, výdych, jeden krok – nič nezmení tento rytmus počas nasledujúcich dvoch hodín. Vyliezli sme do komína, pred nami 50° stúpanie, pred očami vysnívaný obraz, ktorý udržiaval naše zmysly v trvalej pohotovosti. O piatej sme sa dostali k našim fixným lanám. Časovo sme na tom boli dobre a zdalo sa, že aj počasie sa viac umúdrilo. “Možno máš s tým tvojím “to zvládneme” pravdu, Iwan.” Jeho prefíkaný úsmev mi povedal všetko. Pripevnil som svoje žumary a vyšplhal prvých tristo metrov trasy. O deviatej sme dosiahli náš úkryt vo výške 5900 metrov a vytriedili si náš výstroj, stan, dva spacáky, varič, benzín a zásoby na tri dni, friendy, stopery, kladivo, štemovák a päť nitov pre strýčka Náhodu, keby všetko zlyhalo, veľa skôb, zobákov a hlavy na tie najmenšie špáry. Počasie bolo zmenené na nepoznanie. Nad nami modrá obloha a nikde žiaden náznak búrky alebo vetra. Za takých podmienok sme mali vynikajúcu šancu postaviť si tábor na Uzle o sto metrov vyššie.

Chceli sme ľahko a rýchlo doliezť na Uzol a zafixovať tri laná, aby sme potom poobede mohli vyvliecť bivakovaciu výstroj. Iwan ma nechal ísť na čele. Po krátkej dĺžke sa pilier stal kolmým. Krátka strašná platňa, ktorá sa dala ťažko odistiť, si vyžiadala všetky moje lezecké schopnosti a potreboval som viacero pokusov, aby som mohol pokračovať ďalej. Padnúť na tomto mieste by rozhodne nebol dobrý nápad. Po štyroch metroch ukľudnil moje nervy poriadny friend a cesta nahor sa trochu uľahčila. Obtiažnosť klesla, ale hľadanie cesty medzi vežičkami sa stalo zložitejším. Stále sme však napredovali rýchlo. O jednej poobede sme dorazili na exponovanú plošinu. Bláznivé miesto, tak akurát na náš stan. O štyri hodiny neskôr sme tam sedeli, unavení a vysilení z nosenia. Topenie snehu, jedenie, pitie, všetko sa dialo so zvyčajnou rutinou. To bolo možné povedať aj o počasí. Pred pár hodinami bolo slnečno a teplo, a teraz fúkal mrazivý vietor, snežilo a náš stan pohltili tmavé mračná. Keď začalo ešte aj hrmieť, hneď nám stúpla hladina adrenalínu. Hrom na horách, na našom exponovanom tábore! Boli sme uväznení v malej klietke a mohli sme len dúfať a čakať.

22001sh7.jpg (17161 bytes)
Najťažšia dĺžka je za nami, ale lezenie je stále veľmi delikátne, tretia dĺžka, veľmi tenká špára na špeciálne istiace pomôcky a háčiky, trochu rozlámaná, previsnutá, tvrdých A3 a voľne za 7.

Nasledujúci deň po tom všetkom nezostalo ani stopy, počasie sa zase celkom znormalizovalo. Počkali sme, až lúče slnka dosiahnu náš tábor, vtedy Iwan začal prvú dĺžku na hrebeni. Nanešťastie, slnko nemalo takú hrejivú silu ako predchádzajúci deň a okolo hrebeňa fúkal ostrý studený vietor. Pokračovali sme v lezení. Iwan dosiahol úpätie vrcholovej steny. Staré rozkladajúce sa fixné laná Japoncov viedli doprava. Nad nami bolo veľké neznámo, dobrodružstvo a špárové systémy Magic Line. Roztriedil som si náradie na postroji a liezol hore ponad štand cez prečnievajúcu štrbinu.Takto sa dostávame na začiatok tohto príbehu.

“...Iwan, počkaj chvíľu...”
Nemohol som sa takto vzdať, bez toho, že by som to bol skúsil. Stále by ma to prenasledovalo. Musím túto story nejako ukončiť, aj keby som mal o desať metrov vyššie zistiť, že je to pre mňa nemožné.
“Iwan, ja to skúsim. Dávaj pozor a uhni sa, keby niečo padalo.” Odvtedy som už nemal pochybnosti. Mohol som a chcel som zažiť toto dobrodružstvo tu a teraz.
Bol som opatrný, preklepával som každý meter skaly kladivom, skúmajúc každučký kúsok, pomaly som liezol hore. Nič z môjho náradia by nevydržalo pád, pretože všetko držala len tenká vrstva. S pomocou háčikov a zmesi technického a voľného lezenia som prekonal tri metre po šupine v blahej nádeji, že v špáre naľavo nájdem kompaktnejšiu skalu. Moje pohyby boli pomalé, bol som veľmi opatrný vo všetkom, čo som robil. Presviedčal som sám seba o istote, ktorú som už dávno nemal. Všetko bolo v mojich rukách.
“Teraz dôveruj iba tomu, čo robíš, nie nejakému isteniu, ktoré by ti mohlo zachrániť život, keby si padol.”

Kvalita skaly sa nezlepšila, bola stále nanič, ako naľavo, tak aj napravo. Bolo to odporné. Našmátral som a vybral dva kamienky zo špáry tak na šírku prsta a opatrne som tam vklinil nulku TCU. Vyzeralo to, že vydrží – alebo lepšie povedané, musí vydržať. Pomaly som presúval svoju váhu na TCU a pozoroval ho aj pri najmenších pohyboch, stále pripravený zareagovať, zliezť do háčiku pod tým. Nepohol sa ani o milimeter.
“Dôveruj iba tomu, čo robíš,” vravel som si. Riziko, že závisím len od jedného údajne dobrého TCU, bolo priveľké. Ešte dva metre a nestabilná skala mohla ležať za mnou. Vložil som všetku svoju energiu a koncentráciu do posledných metrov. Pomaly som zatĺkal lištovú skobu do rozpadávajúcej sa skaly a presúval váhu. Vydržalo to...dokelu, nie... Skoba sa posunula o dva centimetre nižšie, potom sa znova zaklinila, takmer som...do riti, bolo mi zle.
“Iwan, dávaj pozor, tá skoba nedrží, musím sa vrátiť...” Zostaň kľudný, inak nebudeš mať na výber. Ešte raz som dotĺkol skobu do skaly a pokúsil sa pomaly preniesť váhu na inkriminovaný bod.

22001sh8.jpg (20921 bytes)
Štvrtá dĺžka vo vrcholovej stene, je veľmi ťažké nájsť cestu kolmou žulou bez nitov – je to veľké dobrodružstvo. Ešte jednu dĺžku a dostaneme sa na vrcholové ľadové pole...

Hlboko som dýchal, musel som sa vyvarovať hocijakých prudkých pohybov a zabiť ďalšiu skobu o meter vyššie. Nebolo to dobré, vkĺzla dnu so zneisťujúcou ľahkosťou. Ďalšie účko však preniklo do kompaktnej špáry so spievajúcim zvukom. Bola to moja hymna víťazstva. Zmákli sme to! O desať minút som na štande. Za mnou ležalo štyridsať metrov psychothrilleru, aký som ešte nezažil. Napätie pomaly opadlo a rozpoznal som znovu svoje okolie. Bol som na Shivlingu, vo výške 6250 metrov v našej ceste. Snežilo a bolo chladno. Iwan najprv došplhal ku mne a potom technicky a voľne vyliezol dvadsaťpäť metrov ďalšej dĺžky. Vo vetre sme zlanili späť do nášho tábora a laná sme nechali v stene. Vietor nadobudol silu hurikánu a pochytili nás pochybnosti. Búrka s dokonalými bleskami robila našu situáciu čoraz dramatickejšou.

Finále. Obaja sme boli skeptickí, či nám 31. máj prinesie úspech. Ustavične nás pohlcovali tmavé oblaky, snežilo a fúkal nepríjemný studený vietor. Napriek tomu sme však pokračovali. Bola to zrejme naša posledná šanca zdolať vrchol a chceli sme ju využiť aj napriek nehostinnému počasiu. Dokončil som Iwanovu dĺžku z predošlého dňa a spravil štand. Iwan šplhal za mnou a čistil dĺžku. Stena nado mnou prevísala tak, že som nevidel, čo bude ďalej. Vytiahol som súpravu nitov z ruksaku, ale keď som ju šiel presunúť z jednej strany sedačky na druhú, zletela dolu. Naša jediná šanca na záchranu v prípade, že by nás mala zastaviť kompaktná žula, bola nenávratne preč. Ale v ten deň som mal šťastie. Vždy na poslednú chvíľu sa mi podarilo nájsť spôsob, ako umiestniť skobu, zatĺcť zobák alebo založiť istenie za šupinu.

22001sh9.jpg (32132 bytes)
Thomas Huber a Iwan Wolf zo Švajčiarska.

Boli štyri hodiny popoludní a už sme museli prekonať iba dvadsaťpäť metrov prevísajúcej skaly, potom sme mali dosiahnuť vrcholové snehové polia. Ešte stále sme sa hýbali dopredu. Naša dvestometrová vrcholová stena končila malou strechou. Nad ňou viedlo k vrcholu ďalších dvesto metrov ľadu, ale zdolať strechu, to bol ďalší lieskový oriešok. Všetky svoje nádeje som vložil do camalotu, ktorý držal viac v ľade ako v skale. Šťastie bolo opäť na mojej strane.
„Iwan, zvládli sme to!“
Znovu som si vychutnal výhľad z tejto strmej steny. Potom som ešte zatĺkol dve skoby na okraji ľadu a upevnil som lano pre Iwana. O desať minút neskôr už stál vedľa mňa. O šiestej popoludní sme sa vyštverali na najsamvyšší bodík Shivlingu, a zase nás zhltla hmla. Na vrchole nás čakala zasnežená plošina. Potriasli sme si ruky, zagratulovali k úspechu a po krátkom oddychu začali so zostupom.

Nebolo priveľa času na emócie. Pocit z dosiahnutého cieľa utláčala myšlienka na zostup za tmy cez previsnutú vrcholovú stenu. Okolo jedenástej večer sme dorazili do horného tábora, totálne vyčerpaní a konečne sme sa zahrabali do našich kvalitne navlhnutých spacákov. Boli sme príliš unavení na to, aby sme si mohli uvedomiť úspech, naopak, po pár minútach sme upadli do hlbokého spánku. Nasledujúci deň nás zobudilo slnko vychádzajúce na Garhwalskú oblohu. Zdevastované a napuchnuté prsty nám potichúčky vyčítali predchádzajúce dobrodružstvo. Až teraz sme si uvedomili náš výkon, ktorý sme deň predtým kvôli vyčerpaniu vnímali len automaticky. Preliezli sme túto fascinujúcu cestu v kuse až po vrchol a nazvali sme ju Shiva’s Line. Pri svojej obtiažnosti 7, A4, M6 a dĺžke lezenia skoro 1500 metrov, je to jedna z najťažších ciest, ktoré som kedy vyliezol. Cez vysielačku sme sa dozvedeli, že Irma a Bruno dosiahli vrchol v extrémnom počasí už deň predtým. Perfektné!

 
Horolezectvo | Umelé steny | Ski alpinizmus | Ľadové lezenie
Galéria | Story | Sprievodca | Svet | English version

© 2001 Vladimír Linek & Ján Krempaský