Malloryho príbeh
Malloryho telo sa našlo na Evereste 75 rokov po tom, čo sa stratil

Stephen Venables

(S. Venables napísal tento článok v roku 1999 a bol po prvýkrát publikovaný v časopise High 200 7/1999.
Na uverejnenie nám dal svoj súhlas jednak Stephen a jednak redakcia časopisu.)

Prišiel máj – je to obdobie roka, keď je na vrchole sveta na Evereste veľmi rušno. Vtedy sa náhle každé noviny, časopis a televízne programy začínajú fanaticky zaujímať o horolezectvo, alebo skorej o bizarný cirkus na ľadovcoch Khumbu a Rongbuk.
George Mallory má v Británii podobný zvuk ako Kapitán Scott. Smutná, bolestivá, slávna story o mužoch, ktorí zahynuli na úplnom a samom konci sveta, obetujúc svoje životy pri heroickom zápase. Tento príbeh má niečo spoločné s mýtami a legendami – heroickom zlyhaní, ak ich výkony považujete za zlyhanie, čo ja nepovažujem. Ale teraz, mi kníhkupec z Colorada Mike Chessler oznámil, že Amerika objavila Everest. Vlastne Amerika objavila Everest pred 3 rokmi, keď tam začali v zlom počasí kapať ako muchy. A teraz v máji našli Malloryho.

Nechápte ma zle, mám skutočne medzi Amíkmi veľa dobrých kamarátov, ktorých mám veľmi rád. Som si vedomý aj toho, že je množstvo dobre informovaných Američanov, ktorí poznajú mená Finch, Norton, Odell, Mallory a Irvine, akoby sme mali my Angličania poznať, povedzme, že Houstona alebo Wiessnera. Obzvlásť jeden Amík, Tom Holzel, ktorý venoval Malloryho záhade celý život a bol to práve on, kto vyprovokoval prvú pátraciu expedíciu v roku 1986. Podľa mňa bola od začiatku odsúdená na neúspech, pretože sa uskutočnila v pomonzúnovom období, kedy je sever Everestu pokrytý záľahou snehu.
Avšak v tomto roku (1999) bol otcom myšlienky britský horolezec a producent BBC Graham Hoyland, ktorý aj sám vystúpil na Everest z Južného sedla, a ktorý je synovcom Howarda Somervella, toho horolezca, ktorý požičal Mallorymu v roku 1924 svoj foťák Kodak na záverečný útok na vrchol najvyššieho kopca sveta. Graham, ktorý zabezpečil transatlantickú spoluprácu so starým známym Davidom Breashearsom, musel potom bezmocne sledovať, ako sa jeho myšlienka zaradila do klasickej drámy rozzúreného ega.
Najprv, čo je tak  typické pre vrtkavý svet televízie, si BBC privlastnila jeho myšlienku a degradovala ho na menej významnú pozíciu v projekte. A neskoršie, na ľadovci East Rongbuk, mal slabší srdový záchvat a musel ísť domov, nechajúc Američanov, ktorých prizval na spoluprácu vylízať všetku smotanu z historického objavu dňa 2. mája 1999.
Nespokojní s tým, že boli  uverejnené len zvukové záznamy o mumifikovanom Malloryho tele. Američania videli svoju šancu predať túto informáciu ďalej a ponúkli fotky Mail on Sunday. V článku hlúpo oznámili, že fotky sú dôkazom toho, že Mallory spolu s Andrewom Irvinom bol na zostupe z vrchola, čiže vystúpili na Everest 29 rokov pred Hillarym a Tenzingom. Úplný a totálny nezmysel. Fotografie vôbec nič také nedokazujú. Vrátim sa k tomuto problému hneď, ale najprv rozoberiem etický problém predania obrázkov. Aby som bol férový k Mallory and Irivine Research Expedition, po nájdení tela po dokončení pátrania a obhliadky ho pochovali a prikryli skalami a nad jeho hrobom prečítali obradnú reč dodanú biskupom z Bristoulu na žiadosť Grahama Hoylanda. Požiadali vopred o povolenia vziať vzorku DNA a sľúbili, že všetky osobné veci znesú dolu, ako napríklad list v Malloryho vrecku pre jeho rodinu. Avšak nekonzultovali s Malloryho žijúcou dcérou, 84 ročnou Clare Millikan, ani s jeho synom Johnom, ani so žiadnym potomkom, že tie fotky môžu predať, čo rodina považuje za nedodržanie dobrých mravov a zneužitie súkromných vecí.
Pamätám si na Jima Currana z roku 1986 opisujúc návštevu uznávaných novín, ktoré publikovali jeho príbeh a fotografie o tragédii na K2 v tom roku. Po povrchnom prezretí fotografií sa grafik neokrôchane (tupo) spýtal: „Máte nejaké mŕtvolky?“ Curran bol z toho zjavne vyvedený z miery. Teraz sa situácia zdanlivo zmenila, mŕtvolky patria k férovej hre.
Môj názor je taký, že táto ojedinelá fotografia, je skutočne neobyčajne bolestivá a fascinujúca pre každého, kto sa zaujíma o históriu Everestu. Ako súčasť budúcej knihy alebo správy spolu s ostatnými nájdenými vecami a dôkazmi, s povolením rodiny má svoje miesto, ale zhon v akom bola uverejnená ukazuje na nežiadúci senzacionalizmus a túžba rýchlo zarobiť nejaké bubáky. Eric Simonson, vedúci expedície, hovorí na svoju obranu, že fotky boli dodané agentúre a nie predané priamo a že on a jeho tím cíti, že telo na obrázku pripomínajúce mramor nenarušilo nikoho vkus. Takisto pripomína, že podľa návrhu Malloryho vnuka, všetky výťažky pôjdu na himalájske charity.
Vedľa potvrdenia, že sa zvyšuje ľudský záujem o Everest, čo sme sa vlastne nového dozvedeli? Mallory, navzdory všetkým mojim očakávaniam, sa našiel, na konci veľmi suchej zimy nepokrytý snehom a my teraz máme možnosť zistiť ako zomrel.
Jednoducho nezomrel v sede čakajúc vyčerpaný od únavy na smrť. Nepadol dole stenou Kangshung, ale sa zrútil tou severnou, ďaleko, preďaleko od vrchola Mount Everestu, z miesta, čo som bol schopný zistiť zo správy niekde v blízkosti prvého výšvihu pravdepodobne v spádnici kde v roku 1933 Wyn Harris našiel jeho čakan. Zdá sa, že boli spolu Irvinom naviazaní na lane, spadli a lano sa roztrhlo. Mallory sa zastavil na polici so škarede zlomenou nohou a tí, čo ho našli veria, že po páde ešte žil.
Veľa ľudí by rado našlo dôkaz, že Mallory zostupoval z vrchola a je celkom možné, že sa z neho vracal. Avšak zdá sa, že zástancovia tejto teórie sledujú tézy, ktoré stanovil Tom Holzel vo fantastickom a geniálnom článku publikovanom v Mountain Magazine pred 28 rokmi.
Holzelovo predsvedčenie, že Mallory vystúpil na vrchol vychádzalo z dvoch neistých predpokladov. Prvým je fakt, že Malloryho a Irvineho videl Noel Odell na vrchole Druhého výšvihu o 12:50 8. 6. 1924. Tu je problém v tom, že Odell ako poukazuje Audrey Salkeld, nie je celkom dobrým svedkom a kto vo výške 8000 metrov je? Postoj Odella sa časom trochu zmenil. Stále tvrdí, že to čo videl boli dvaja horolezci a nie balvany, ako navrhovali ďalšie expedície, ale už si vôbec nie je istý výškou, v ktorej ich videl.
Čo sa týka toho, či ich videl alebo nevidel zo vzdialenosti 3000 m Audrey Salkeld poukazuje, že v tomto by nemal byť problém. V roku 1986, horolezci na Severnom hrebeni informovali, že videli bez ďalekohľadu postavy na vzdialenosť 2 míle (viacej ako 3 km).
Druhým neistým faktom je to, že Mallory a Irvine používali pri vrcholovom útoku kyslíkové bomby, čím mali veľkú výhodu v tom, že im kyslík mohol pomôcť pri prelezení druhého výšvihu a jednak pri výstupe na vrchol aj pre bezpečný zostup. Podľa Holzela sa dvojica rozdelila. Mallory mal byť tým tigrom, ktorý by použil posledný kyslík a využil posledný zúfalý pokus sám vystúpiť na vrchol a Irvine mal zostúpiť. Obidvaja horolezci následne klesli od vyčerpania alebo padli a v noci zomreli. To, že by prežili noc bez kyslíka odmietal, tvrdiac, že keď sa vrátil Edward Norton štyri dni predtým z výšky nad 8400 m, bolo to preto, lebo dosiahol fyziologickú hranicu.

Ja si to vysvetľujem tak, že Norton napriek veľkému vyčerpaniu, mohol ísť ešte vyššie, ale nechcel riskovať prípadný bivak v takej výške. Je jasné, že spolu so Somervellom dosiahli svoj limit, ale Holzel v roku 1971 trval na tom, že vo výškach nad 8400 m je na postup vyššie použitie kyslíka nevyhutné. Potom uvádza: „Nepopieram, že niekedy v budúcnosti riadne nabúšený atlét bude ťahaný po Evereste, aby dokázal, že na Everest sa bude dať vystúpiť aj bez kyslíka.“
Hovoriac ako nenabúšený neatlét, ktorý nebol po Evereste ťahaný a predsa na neho vystúpil, musím skonštatovať, že sa Holzel trošku zmýlil. Vieme, že Mallory a Irvine chceli na výstup použit kyslík. Avšak, Odellova nejasná správa o dýchacom zariadení, vrátane nosnej konštrukcie roztrúsenej okolo stanu v tábore VI naznačuje, že mohli mať problémy s prístrojom. Aj keď Irvine bol skúseným v tejto oblasti, zdá sa byť pravdepodobné, že v ten deň nefungovali správne. Možno, že mohli zobrať len jedno dýchacie zariadenie a aj to sa mohlo skoro pokaziť. Koniec-koncov, Mallory sa sťažoval Noelovi, že hmotnosť kyslíkových prístrojov zabraňuje postupu.
Simonsonova expedícia našla bomby z roku 1924 práve pod prvým výšvihom. Bude určite zaujímavé dozvedieť sa presné detaily. Napríklad, sú to definitívne bomby Malloryho a Irvineho a koľko ich je? Avšak, kombinácia Odellovej správy a tento nález bômb nie ďaleko od tábora VI poukazuje na to, že títo dvaja horolezci nepoužívali celú cestu na vrchol kyslíkové prístroje. Nemôžeme si byť istí, že Mallory a Irvine vôbec použili prístroje, ani nevieme, či dosiahli hrebeň ako mali v pláne a či prekonali druhý výšvih.
V týchto časoch expedície využívajú na prekonanie druhého výšvihu rebrík, ktorý tam osadila čínska expedícia na jeho severnej strane. Avšak 17. mája 1999 Conrad Anker, muž, ktorý našiel Malloryho telo, 15 dní predtým vyliezol voľne druhý výšvih. Preliezť širočinu vľavo od rebríka zakliňovaním kolena mu trvalo okolo hodiny. Práve na konci špáry podľahol pokušeniu a postavil sa na vrchnú priečku rebríka, ktorá bola práve na mieste, kde potreboval položiť nohu. Bez ohľadu na tento moment slabosti, je to skutočne pozoruhodný lezecký výkon vo výške 8500 metrov.
To, čo by sme si mali uvedomiť je to, že Anker je jeden z najvšestrannejších horolezcov sveta a mohol si špáru odistiť obrovským friendom. Skala bola rozbitá a desivá a nad výšvihom nie je možnosť na prirodzený štand. Fakt by som sa čudoval, keby Mallory, aj keď bol podľa správ dobrým, ale nie výborným lezcom, preliezol v roku 1924 druhý výšvih aj pri použití kyslíka. Anker preliezol tento úsek bez použitia kyslíka, ale použil ho na iných úsekoch výstupu. Oveľa pravdepodobnejšie je to, že Mallory a Irvine spočiatku sledovali hrebeň až k prvému výšvihu, kde ich mohol vidieť Odell neskoršie ako očakával, pretože sa babrali s kyslíkovými prístrojmi v tábore. Potom, ako niekoľko následných expedícií, obišli tento výšvih a dostali sa k druhému odspodu.
Pri pohľade z blízka na túto strašnú a exponovanú prekážku, je možné, že sa rozhodli namiesto prelezenia druhého výšvihu trochu zostúpiť a traverzovať v nepríjemných, ale leziteľných platniach v severnej stene, podobne ako to urobil Wyn Harris o 9 rokov neskoršie. S kyslíkom alebo bez neho mohli Mallory a Irvine dosiahnuť Nortonove najvyššie miesto v Great Couloir.
Ak však predpokladáme, že ich Odell videl o 12:50 blízko prvého výšvihu, muselo byť už neskoršie popoludnie a museli sa prebíjať búrkou, ktorú popisuje Odell. Pravdepodobne do búrky, ktorá začala okolo štvrtej, teda 3 hodiny pred zotmením, nestihli dôjsť do Veľkého kuloáru. Napriek tomu, s dávkou šťastia a hnaný ambíciou viacej zapálený Mallory ako Irvine, mohol vystúpiť na vrchol bez kyslíka alebo s ním, bez Irvineho alebo bez neho.
Dva dni predtým Norton postupoval bez Somervella; deväť rokov neskoršie si Eric Shipton, zatiaľ, čo Frank Smythe si sadol postupoval sám ďalej. Opustenie partnera teda nebolo ničím neznámym. Záhada roztrhnutého lana okolo Malloryho pásu poukazuje na to, že ak aj išiel čas cesty sám, musel sa pred nehodou spojiť s Irvinom. Je tu predpoklad od expertov horolezectva z Mail on Sunday, že pád sa odohral až pri zostupe neskoro večer, pretože Mallory si dal dole horolezecké okuliare. Ak je moja alternatívna domienka správna, mohli sa vracať z vrchola až neskoro v noci, alebo nasledujúci deň po tvrdom bivaku. Ich teória je vysoko nepravdepodobná kvôli náročnému terénu a tá moja zase so šatami z roku 1924 neprežiteľná.

Otázka času

Predpokladajme, že boli na vrchole niekedy poobede, povedzme, že okolo tretej, preliezli druhý výšvih a postupovali SV hrebeňom ako navrhuje Holzel. Aj keď by mali na zostup ešte 4 hodiny do tmy, ako mohli zostúpiť druhým výšvihom, keď na jeho vrchole sa nedá spraviť pevné stanovište? A ako neskoro bolo, keď zišli k prvému výšvihu a spod neho sa zrútili? Deväť? Desať hodín večer, alebo polnoc? Alebo, či vôbec dosiahli hrebeň? Videl ich Odell smerujúc proti pôvodným plánom pozdĺž Nortonovho traverzu? V akom príprade mohli postupovať tak rýchlo, že vrchol dosiahli skoro po poludní? Možno, ak na rozdiel od dôkazov, kyslík pracoval bez poruchy celú cestu na vrchol Everestu. Možno?
Množstvo kombinácií je nekonečné a určite nájdené okuliare nič nevysvetľujú. Zdá sa skorej, že títo dvaja horolezci sa v prichádzajúcej búrke otočili späť, krátko po tom, čo ich Odell videl, dlho pred nocou, niekde v blízkosti vrchola. Čo sa týka vyhlásenia Mail on Sunday ohľadne tých okuliarov, viem si veľmi ľahko predstaviť, že v búrke neďaleko vrchola jednoducho zamrzli a Mallory sa rozhodol v strede dňa riskovať snežnú slepotu, lebo to bola jediná možnosť ako vidieť kam idú. Fakt, že sa jeho okuliare našli vo vrecku v žiadnom prípade nedokazujú, že nehoda nastala na konci dňa. Vlastne, ak dáme za pravdu cynikom a Odell o 12:50 nevidel týchto dvoch horolezcov, pád mohol nastať doobeda pri postupe na vrchol, predtým ako do steny udrie slnko a prinútil by ich nasadiť si okuliare. Tento dôkaz skutočne nehovorí nič viac o tom, či Mallory a Irvine dosiahli vrchol v roku 1924.
Čo sa mňa týka, keď porovnávam ako dlho to trvá terajším horolezcom z posledného výškového tábora, ktorí začínajú výstup veľmi skoro ráno a naviac využívajú množstvo fixných lán, váha dôkazov ukazuje na to, že títo dvaja pravdepodobne nevystúpili na vrchol. Avšak, racionálne dôkazy sa pri ľudskej snahe dosiahnuť nemožné nepočítajú. Toľkokrát spomínaná lezecká nespôsobilosť Irvineho nemusela byť vôbec prekážkou. Koniec-koncov pozrime sa na Geoffreyho Bruceho, evidentného začiatočníka, ktorý dva roky predtým spravil s Georgom Finchom nový výškový rekord. Skutočne nevieme, čo si dovolili títo dvaja tam hore risknúť. Možno raz získame nové dôkazy. Možno vo fotoaparáte, ktorý sa nájde ako ihla v kope sena, bude neporušený film. Ale nateraz záhada zostáva záhadou, aj keď s pár novými skutočnosťami. Bez ohľadu na celý príbeh a čokoľvek si myslíme o tejto bolestnej udalosti, posledné slovo by mala mať Malloryho rodina. Ich spoločné nedávne prehlásenie je nasledovné: "Spolu s množstvom horolezcov a historikov sme náchylní si myslieť, že Mallory a Irvine vystúpili na vrchol, ale toto iba málo, ak vôbec v nejakom ohľade má vôbec vplyv na to, že ich obdivujeme pre ich dobrodružného ducha."

(Stephen Venables - Stephen pochádza z lyžiarskej rodiny s oxfordským vzdelením. S horolezectvom začal v 70. rokoch. Stretol som ho po prvýkrát priamo v Chamonix v roku 1975 a následne sme spolu vyliezli niekoľko letných a zimných alpských výstupov. Potom prišla naša prvá expedícia do Himalájí. Stephen je šlachetný a priateľský, veľmi rád pomáha iným a je vždý excelentným parťákom. Od začiatku mal prirodzený horolezecký talent a bol neuveriteľne fit, ale čo je prekvapujúce od horolezca, ktorý sa stal neskoršie prvým britským lezcom, ktorý vystúpil na Everest bez kyslíka, sólo a novou cestou, mal problémy s aklimatizáciou. Počas nasledujúcich expedícií v 80. rokoch na Khunyang Kish, Peru, Kishtwar (prvovýstup na Kishtwar Shivling), rozličné technické výstupy v Karakorame, skoro vylezený prvovýstup na Šišapangmu, všetko alpským štýlom, podobne ako dobré víno postupne dozrieval vekom a zlepšoval sa. Stephen rozvíjal aj svoj spisovateľský talent, ktorý ho vo svete preslávil. Získal prestížnu cenu Boardman-Tasker. Teraz je úspešným žurnalistom a spisovateľom. Úspech na Evereste ho mohol zviesť k zbieraniu osemtisícoviek, ale Stephen radšej zostal verný svojmu progresívnemu štýlu. Podarilo sa mu spraviť ťažký prvovýstup na Kusum Kangru a následne na Panchuli, ktorý opísal vo svojej poslednej knihe A Slender Thread, kde skoro prišiel o život. Krátko po tom bol vystavení zatiaľ svojej najväčšej skúške, keď najstaršiemu synovi diagnostikovali, že je autista a následne leukémiu. Pre tých, ktorí poznajú Stephena, nie je žiadnym prekvapením, že staranie sa o syna je pre neho dôležitejšie ako samotné lezenie. Napriek tomu, je stále v silnom kontakte s horolezectvom a jeho prednášky sú žiadúce. Nedávno sa stal predsedom poroty, ktorá udeľuje Polartec Challenge Award. - Lindsay Griffin, redaktor časopisu High)