Rätikon

Miro Piala

Keď mi Vlado Linek minulý rok navrhol výjazd do Rätikonu niekde na švajčiarsko-rakúskych hraniciach, o ktorom som nikdy nepočul a kde je počasie asi tak nevyspytateľné ako v Dolomitoch na Marmolade, pretože ide o alpské pohorie, veľmi sa mi do toho nechcelo. Nakoniec zvíťazila túžba po poznaní, a tak sme s Vladom vyrazili. Bol to fantastický podnik. Počasie a príroda ako z katalógu a my sme vyliezli za tri dni štyri cesty, ktoré mali od 5 do 12 dĺžok. Medzi nimi bola aj Via Acacia, ktorú sme preliezli AF. Tento rok som sa do Rätikonu na jeseň vrátil a to už bol s Acaciou celkom iný príbeh.

Poďme si najskôr priblížiť túto oblasť v Alpách s názvom Rätikon poznaním histórie lezenia. Hrebeň pohoria tvorí švajčiarsko–rakúsku hranicu a je dlhý asi 15 km. Výška stien sa pohybuje od 300 do 600 m. Toto pohorie sa radí k najmohutnejším stenám vápencových Álp, preto i lezci, ktorí tu pôsobili v každom období, patrili k tým najlepším. Prvá zmienka o horolezeckom pokuse je z roku 1892, kedy sa o prvovýstup južnej steny Drusenfluh pokúsil pionier lezenia labských pieskovcov Oscar Schuster. Tento prvovýstup sa podarilo dokončiť až v roku 1921 ďalšiemu lezcovi Emanuelovi Strubichovi, ktorý sa preslávil svojimi sólovými výstupmi.

Z počiatkov lezenia v Rätikone treba spomenúť ďalšie tri cesty, ktoré sa podpísali na rozvoji oblasti. Cesta G. Henkeho a H. Uibriga, ktorá vedie na Kótu 2628. Otto Dietrich spolu s S. Maderom vyliezli v roku 1928 juhovýchodnou stenou na Klein Drusenturm a poslednou legendou je cesta vylezená v roku 1933 na Grossen Drusenturm prvovýstupcom Ernstom Burgerom v previsnutej časti na hranici 7 stupňa obtiažnosti. Potom až do roku 1946 nastala dlhá odmlka lezeckej aktivity spôsobená vojnou. Po nej do Rätikonu zavítali lezci z Viedne K. Neumann a W. Stanek. Vyliezli prvú cestu v kolmej južnej stene Grossen Sulzfluh za 5A0. Najaktívnejším povojnovým výrobcom ciest sa stal Toni Hiebeler, ktorý vyliezol množstvo prvovýstupov. Cesta od Toniho Unmittelbaren, 5+A0, vylezená v roku 1950 a mnohé iné sú po preistení dodnes najobľúbenejšie v oblasti. Šesťdesiate roky nepriniesli nič nového. Bolo dobré, že táto oblasť bola ušetrená "železného obdobia", kedy sa liezlo všetko pomocou skôb a expanzívnych nitov. Až na začiatku 70. rokov keď myšlienka RP lezenia prešla zo skál aj do hôr, sa posunula hranica možného a nemožného. Staré technické klasiky sa za krátku dobu popreliezali voľne a obtiažnosť sa začala približovať k ôsmemu stupňu. Boli to začiatky voľného lezenia v Rätikone. Opúšťali sa logické smery, kúty, špáry a komíny a lezci ako Eggenberger, Roffler, Bardill, Scherrer aj ich spolulezci z KCR (Kletterclub Rätikon) sa častejšie púšťali do platňového lezenia.

Prvú cestu dosahujúcu 7. stupeň sa podarilo vyliezť v roku 1980 P. Mathisovi, H. Scheichelovi a P. Walserovi. Nazvali ju  Jäger Ged. Weg. Prvá polovica 80. rokov ponúkala už pestrý výber v podobe nových ciest do stupňa 8-. Od prvovýstupcov Amanna (Via Thombu, 7, 1980), Brunera (Atlantis, 7-, 1984), B. Kammerlandera (Vergissmeinnicht, 7+ A4, 1982), M. Graffa (Tagträumer, 8-, 1981). Senzácia prišla v roku 1984. Martin Scheel z Zürichu svojím prvovýstupom alpským štýlom cez hladké previsnuté bruchá pravdepodobne prvý dosiahol stupeň 9 (cesta Amarcord, 9-). Štýl, akým bola cesta vylezená, sa stal pravidlom pre ďalšie prvovýstupy a hlavne ukázal smer, akým sa bude uberať lezenie v Rätikone. Robenie ciest z dola bez nacvičovania a bez prezlaňovania steny. Žiadne osadzovanie nitov na dosah predchádzajúceho. V tomto štýle Scheel spravil mnoho ďalších prvovýstupov - Dohle Jonathan, 9-, 1986, Hannibals Albtraum, 9, 1986, Via Acacia 9, 1988.
Boli to cesty v tom období nepredstaviteľne ťažké vylezené štýlom AF a mnohé z nich majú dodnes iba málo RP prelezov. Ku koncu 80. rokov sa Scheel Norbert začal stále častejšie zaujímať o lietanie na padáku, a tak prevzal taktovku pokračovateľa extrémnych výstupov Beat Kammerlander. Nastúpil bravúrnym spôsobom. V roku 1988 vyliezol cestu New Age, 10- a o rok neskôr ju preliezol RP. Taktiež preliezol aj Scheelove cesty dovtedy zdolané iba štýlom AF. Klasifikácia Scheelových ciest RP prelezom výrazne vzrástla. V roku 1990 Kammerlander spravil prvovýstup Die unendliche Geschichte, 10+, na ktorom pracoval 2 roky a RP prišlo v jeho podaní o rok neskôr.

V tom istom období sa okolo Michaela Wysera vytvorila skupina lezcov z Zürichu a pri najväčšej skromnosti a tichosti vyliezla počas troch rokov krásne prvovýstupy od 8 do 9 stupňa (Intifada, 8, 1989, Schatila, 9, 1990, Sabra, 8, 1991). V roku 1993 Kammerlander opäť posunul hranice prelezom cesty Silbergeier, 10+ a o rok neskôr ju preliezol aj „erpé“. Ide asi o psychicky aj fyzicky najťažšie voľné lezenie v Alpách. Deväťdesiate roky priniesli mnohé voľné a hlavne RP prelezy ciest, ktoré sa dovtedy liezli len AF. Objavili sa noví vynikajúci lezci, no ako to už býva, aktivita prvovýstupcov utícha. Našťastie je tu B. Kammerlander, ktorý neúnavne posúva hranice v tejto oblasti smerom nahor a pridáva prvovýstup za prvovýstupom v tých najhornejších hraniciach obtiažnosti a ľudských možností.

Niektoré z týchto spomenutých slávnych ciest som liezol už vlani, no i tento rok, keď sme s Peťom Machajom dali Schatilu a Via Acaciu. Z tej poslednej cesty vám napíšem pár mojich zážitkov. Ako už býva dobrým zvykom, zohnať ľudí na lezenie je obrovský problém a to už nehovorím o lezení v horách. Po pretelefonovaní pár stoviek som sa narýchlo dohodol s Peťom Machajom z Kubína. Poznám ho veľmi dobre, veď so mnou bol na Qualide, keď som liezol Forse si, a bol tiež na Marmolade pri dolezení Fea. Skúsenosti má, tak žiadne strachy. Len to počasie.

Kazo mi narýchlo pred jeho odchodom na Madagaskar poslal tri nákresy ciest z Rätikonu, a tak sme mohli vyraziť. A môj cieľ? Via Acacia. Jedna z legiend rätikonského lezenia od Martina Scheela. Vyrážali sme zo Žiliny za dažďa. V duchu sa ma zmocňovali obavy, ako bude asi tam, keď tu prší. Veď sú to Alpy, do čerta, ale má prísť výš, tak kľud. Len, čo sme v Bratislave prešli hranice, zažili sme šok. Prestali svietiť na aute svetlá. Hodinu majstrovania, behania a bohovania s jediným naším odborným náčiním, vreckovým nožíkom okolo rozobratej palubnej dosky nás privádzalo do zúfalstva. Nakoniec ma napadlo spojiť svetlá priamo s batériou. Naskákali sme rýchlo do auta, kým si to zasa nerozmyslí a vyrazili na rakúsku hranicu, nech sa dostaneme, čo najďalej, kým to svieti, nedodržujúc šialené päťdesiatky v dedinkách. Akýmsi zázrakom svetlá vydržali svietiť celú noc a prežila to i autobatéria.

Na druhý deň sme dorazili za totálneho dažďa do Rätikonu. Celú cestu som si v duchu opakoval, má prísť výš, tak kde je? Lezeckú formu mám dobrú, cítil som ju už pri manínskom maratóne. Mám na to tri dni, veď nemôže pršať tri dni v kuse..., ale v Alpách môže. V polovici cesty Via Acacia sú dve jaskyne. Ak to bude také strašné s počasím, jeden deň dolezieme do jaskyne, prespíme a druhý deň dolezieme na vrchol. Stačí, ak každý deň nebude pršať päť hodín. No veci sa vyriešili večerným vyjasnením oblohy a tým sa vyjasnili aj naše ďalšie plány na druhý deň. Ráno bolo fantastické. Prvý šok som zažil, keď som zbadal z chodníka, ako sa po suťovisku rovno k Acacii tmolia dvaja lezci. Kým tam prídeme, budú v prvej dĺžke a tým pádom je po mojom rýchlom RP lezení. Hneď som si spomenul, ako to bolo v 1991, keď som liezol s Beckom Rybu na Marmolade a mali sme tú smolu, že nás na nástupe predbehli dvaja Angličania. To bola zdržiavačka, motačka...

V duchu sa pýtam, kto to je, že by šiel liezť túto cestu. Sme jediné dve dvojky v celom 15-kilometrovom skalnom páse a my sa stretneme v tej istej ceste? Fuj, ale mi odľahlo, keď prešli okolo nástupu a smerovali ďalej. Našťastie si vybrali cestu 50 m vľavo od nás. Do steny sme nastúpili o 8.40. Dohoda bola jasná: ja poleziem všetko prvý a Peťo za mnou bude zberať materiál, niesť batoh so všetkým tým potrebným haraburdím do stien. V prvej dĺžke, ktorá je za 7+ a má 40 m, som sa veru ťažko rozliezal. Peťo ku mne dobojoval s batohom na chrbte a ja som mohol pokračovať. Druhá dĺžka je za 9/9+ a má 35 m. Minulý rok som ju vyliezol OS a dosť som sa v nej narobil. Som zvedavý, ako to so mnou zacvičí.

Bolo to ťažké, išlo to však. lebo som si pamätal chyty z minulého roku. Podľa Peťa som sa v tom celkom prešiel. No nebolo to zadarmo. Pri pohľade zhora na Peťa mi ho bolo ľúto, ako skáče po expresoch, šplhá v previse bez žumaru po lane, aby chytil ďalší expres. A ten veľký batoh na chrbte. Tretia dĺžka je "krátka". Má len 20 m a je za 9-. Nič zvláštne. Kúsok od štandu boulder na trenie, vysoko chyt a žiadne nohy. Proste rätikonský rajbas. Štvrtá dĺžka 55 m za 8-. Krásne dlhé lezenie. Po tejto dĺžke je super polica a aj dve jaskyne, útočisko pred búrkou. Veľké, krásne ako hotelová izba. S Peťom sme si dali obedňajšiu prestávku a ja som po pol hodine pokračoval ďalej. Piata dĺžka, do ktorej som vyrazil, je 30 m dlhá a za 9. Najskôr krásnou platňou do previsu, kde sú poulamované chyty, postupne sa bouldruje do previsnutej platničky. Tu som prvýkrat padol. Previs som zobral príliš zľava, a tak som musel ísť späť k Peťovi na štand a dĺžku liezť znova. Reparát mi vyšiel, aj keď to nebolo zadarmo.

Viem, že každé opakovanie ťažkej dĺžky je kopanie si hrobu, do ktorého by sa uložil RP prelez. Strašne pri tom trpia prsty. Skala je ostrá a síl tiež ubúda, dĺžky sú dlhé. Takže pozor. Šiesta má hodnotu 9/9+ a bola Scheelom pôvodne oklasifikovaná 9-. Šialené, no pochopiteľné pri AF lezení. Má 30 metrov. Ako Peťo doliezal na štand, pri jeho prekračovaní som si skopol lezečku a moja najlepšia triopácka zbraň genuska zletela do doliny. To hádam ani nie je možné. Z batohu vyťahujem náhradné lezečky, ktoré sú veľké, do ľahších dĺžok, aby netrpeli nohy. To bude boj na minilištách. A ako sa ukázalo neskôr, aj bol.

Vyrážam teda do šiestej dĺžky, v ktorej som minulý rok prvýkrát spadol a viem, že je ťažká. Na počudovanie to všetko ide na prvýkrát. Dvadsaťpäť metrov ťažkého lezenia je za mnou. Je tu 26. meter a miesto, kde som lietal. Dynamický boulder, kde treba stáť na ničom, z toho ničoho sa odtlačiť čo najvyššie a chytiť najskôr mizerný stisk a potom priskočiť pravou rukou na odtlačenie. Lezečky sa pretáčajú a ja sa snažím, vymýšľam šialené pohyby, len aby som to preliezol. Nezadržateľne sa rútim do doliny, dnes už druhý ráz. Dva prešahy pod oddychovým miestom, keď som mal 25 m ťažkého deviatkového lezenia za sebou!

Nastala tvrdá realita. To isté, čo minulý rok: pretáčajúce sa lezečky. Nie je mi dobre, keď si predstavím, že to celé musím liezť znova. Kašlem na to. Kašlem na celé RP lezenie..., ale iba na 5 minút. Spúšťam sa k Peťovi, sťahujem lano a znova. Prsty ma strašne štípu. Dostávam sa do kritického miesta, odkiaľ som pred malou chvíľou zletel. Zase som na spadnutie. To nie je možné, zaber ty šulín, veď tretíkrát to už určite neprelezieš! Tvrdo som zariskoval povzbudený Peťovým mrmlaním a boulder ostal za sebou. Dolezenie k štandu bolo už v pohode.

Siedma dĺžka za 8 a 40 metrov. Krásne lezenie ako z veľkej knihy. Položená platnička, v jednom mieste cez previs a práve tam je vylomený chyt. Preto podrástla klasifikácia. Dosť to teraz vyhadzuje. Mal som čo robiť, aby som zase nedrisol. Ďalších 35 metrov je opäť za 8. Od štandu doprava, zo začiatku nie veľmi pekné lezenie po trocha šupinatej skale. Ale potom sa to zlepší. Treba mať pevné nervy, lebo istenia sú trochu ďalej od seba. Hurá, ďalšia dĺžka, ďalší štand. O krôčik bližšie k vytúženému RP prelezu tejto cesty. No a sme tu. Že kde? V deviatej dĺžke tejto prekrásnej cesty. V deviatej a najťažšej, ktorá rozhoduje o tom, či tie útrapy, snaženie sa, serinkanie sa s RP prelezom boli na niečo dobré. Tá dĺžka má 40 metrov a obtiažnosť 9+/10-. Proste poctivých francúzskych 8a. Minulý rok som potreboval dosť času, aby som ju preriešil, no je taká zložitá, že mi nepomohlo zapamätať si niektoré chyty. Vedel som, do čoho idem, a tak som s malou dušičkou naliezol. Dostal som sa až do prvého kľúčového miesta a bol som v koncoch. Ako sa pohnem ďalej? Rozmýšľal som, premýšľal, ako som to liezol pred rokom. Ani ťuk, hladká, kolmá platňa, mikroskopické chyty ďaleko od seba, nohy na trenie, krížové prešahy. Riadna pieskarčina. Kazo vie, o čom je reč.

Keď som sa po hodinke zúfalých pokusov doplazil na koniec tejto dĺžky, bol som v koncoch s totálne zničenými prstami a lezečkami pretočenými o 90 stupňov. Chytá ma zúfalstvo. Asi štvrťhodinu sedím na štande a bojujem sám so sebou. Zlaniť a povyberať istenia? Tých 40 metrov v živote nemôžem preliezť v kuse. Veď sa v tom neviem súvisle ani pohnúť. Padám pri každom druhom prešahu. Sadám do lana a pomaly klesám k predposlednej expreske. Zrušiť, nezrušiť? Zdravý rozum mi vraví zruš, no ubolené roztrhané a štípajúce prsty sa pýtaju: bolo to všetko zbytočné? Nie, to vám nespravím. Spúšťam sa rýchlo na štand, aby som nešpekuloval. Dám ešte jeden pokus.

Na štande pri Peťovi som úplne odkväcol. Zaspal som v kolmej stene zavesený do štandu v sedačke totálne vyčerpaný z predošlého lezenia. Dvadsať minút som vôbec nevedel o svete. Peťo sedel tíško a ako sám neskôr povedal, veľmi neveril, že to preleziem taký dobojovaný, s veľkými lezečkami a so zničenými prstami. Zobudil som sa prekvapený, kde som. Pár slov, naťahujem lezečky a vyrážam. Som rozhodnutý nechať v tejto dĺžke všetko. Nechty, prsty - dobrovoľne sa nevzdám. Bouldrový odlez zo štandu mám za sebou celkom dobre, a potom ďalší, ďalší a ďalší, Pri každom nasledujúcom kroku a prešahu čakám, kedy padnem. Všetko leziem na hranici pádu a od psychického vypätia kričím. Ja som snáď sám seba vykričal cez všetky najťažšie miesta tejto dĺžky. Odrazu som si uvedomil, že už by som nemal padnúť a ani som nespadol. Od radosti som reval do doliny, až som potom nemohol rozprávať a Peťo reval so mnou. Bolo okolo 17.00 hod. a ja som mal asi 3. RP za sebou. Osem hodín, deväť dĺžok, z toho tri som musel liezť dvakrát.

Fantastický pocit. Doprial som si ako bombónik desiatu štvorkovú dĺžku úplne na vrchol, kde sme si s Peťom podali ruky. Peťo, ďakujem, bez tvojej ochoty a driny za mnou v ceste by to nešlo. Zlaňovanie bolo rýchle a v našom základnom tábore sme si večer spravili oheň a otvorili šampus, ktorý som vyhral na manínskom maratóne a ktorý som si odložil na túto príležitosť. Oslavy začali. Na druhý deň sme si s Peťom vymenili úlohy. On liezol všetko na prvom konci a ja som robil čističa. Na nič iné som sa nezmohol. Prsty som mal podliate krvou a kde nebola krv, tak tam boli vodové pľuzgieriky. Nevedel som sa ani poriadne obuť a hlavne Peťovi som sa chcel

revanšovať za jeho útrapy z predošlého dňa. Rozhodnutie padlo už doma. Peťo pôjde Schatilu - 8 lezeckých dĺžok hodnotených za 9. Všetky sú 8 až 8+ a jedna je za 9. Peťo dal všetko OS, akurát v deviatkovej dĺžke si pri konci sadol. Po krátkom skúšaní to preliezol - je to pán lezec. Schatila je krásna cesta v totálne pevnej skale.

Tretí deň sme dali na striedačku ešte jednu 8-dĺžkovú cestu za 8+. Mali sme to vylezené za 4 hodiny a to bolo šťastie, lebo dažďu viseli nohy z oblohy už od rána. Rýchle obehnutie hrebeňa nás časovo zachránilo a balili sme sa už v daždi. Keď sme nastúpili do auta, zasypali nás krúpy, sneh a dážď. Mal som fantastický pocit, veď zasa raz dvaja Slováci ukázali, ako sa u nás lezie. Bohovia Rätikonu stáli pri nás. Tak ďakujeme, ave Rätikon o rok. Dúfam, že pri ďalšom preleze niektorej zo slávnych ciest.