Sezóna na juhu Zeme
text Rolando Garibotti
foto: Silvo Karo
preložil Vlado Linek

Masív Chalten, Cerro Torre a skupina Fitz Roy
Kompletný prehľad horolezeckej aktivity počas sezóny 1999-2000

Výstupy nie sú zoradené chronologicky, ale geograficky po kopcoch, začínajú od Cerro Solo, pokračujú na sever po Cerro Marconi a zase naspäť na juh od Aguja Guillaumet po Aguja De L’ S.

32000pt3.jpg (21365 bytes)
Pohľad z vrchola Punta Filip na západnú stenu Fitz Roy.

Cerro Solo, V stena
Las Lagrimas del Solo, Bruno Sourzac (FR) a Bruce Miller (USA), 9. 1. 2000.  Vo vrchnej časti vo V stene v čiernej skale sú dva ľadopády. Prvovýstupcovia využili zriedkavú príležitosť, kedy sa úplne vyľadnia a spravili novú cestu v ľavom ciagli. Ceste dali klasifikáciu WI 5+, 120 m.

Cerro Torre, Z stena
O Ferrariho cestu sa pokúšali tri tímy.
Všetky tri sa rozhodli zostúpiť nie ďaleko od vrchola. Siedmeho novembra Miyasaki Motohiko a Suizi Mikio (JAP) vyliezli z tábora Filo Rosso (Hielo Continental) až po útvar v stene nazvaný Prilba. Nasledujúci deň vystúpili tesne pod vrchol k snehovému hríbu, kde nevedeli preliezť veľkú trhlinu a tak sa vrátili do Prilby. Potom prišla silná búrka a nasledujúce 4 dni zostupovali bez spacákov a jedla. Japonskí horolezci zostúpili do Filo Rosso až 12. 11. 1999, ale kvôli obrovskému množstvu nového snehu neboli schopní nájsť vchod do snehovej jaskyne a boli prinútení tvrdo bivakovať ešte raz. Bol to podľa nich bivak smrti, pretože počas noci riadne omrzli na nohách aj rukách. Nasledujúce ráno sa konečne prekopali do jaskyne, kde sa zotavovali celý týždeň. Dvojica Jimmy Surette a Charlie Fowler (USA) vystúpila 13. 1. 2000 k úpätiu steny z doliny Cerro Torre. Vo Filo Rosso strávili noc. Nasledujúci deň doliezli kúsok na Sedlo nádeje (Col of Hope), kde zabivakovali po druhýkrát. Odtiaľto vyliezli až hore za jediný deň a bivakovali tesne pod vrcholom. Jedno z kľúčových miest Prilbu, preliezli Z stranou, čo je trochu ľahšie lezenie ako S stranou. Otočili sa 40 m pod vrcholovým hríbom. Mick Poynton a Leigh McGinley (UK) preliezli vo februári Z stenu z Circo de los Altares Leigh pri zostupe dostal snežnú slepotu, ale úplne zbytočne, pretože si myslel, že stratil okuliare, zatiaľ, čo boli v jeho batohu. Zostúpili 40 m pod vrcholom podobne ako dvojica z USA.
Kompresorová cesta
Túto sezónu sa uskutočnili dva priestupy: Nathan Martin a Tim O’Neill (USA) 19. 2. a Heinz Zak, Peter Janschek a Elmar Springer (Rakúsko) 21. 2.. Rakúšania nastúpili do steny niekoľko dní pred Američanmi, ale boli prinútení zostúpiť 50 m pod vrcholom, keď Janschek vytrhol nitík a coperhead v známej dĺžke od Bridwella. O’Neill a Martin stretli Rakúšanov v Nórskom kempe a zobrali si od nich nitovacie náradie, aby nahradili vytrhnuté istenie. V dĺžke osadili jednu medenú hlavu a dva nitíky (dĺžka je teraz v takom stave ako bola predtým, ďalší nitík vytrhol minulý rok Holliger.) Rakúšania sa vrátili do tejto dĺžky o deň neskoršie a cestu doliezli. Obidva tímy preliezli vrcholový hríb, čo zahŕňalo neodistiteľné lezenie v zlom ľade. O’Neill a Martin vyrazili z “Noruegos” skoro ráno a doliezli do sedla “La Spalla” o tri hodiny neskoršie, kde 3 hodiny varili. Pokračovali v lezení a za ďalších 12 hodín doliezli cestu až na vrchol aj s hríbom. Martin poznamenal, že prelezenie vrcholového hríbu bolo veľmi vzrušujúce. Nastúpili na západnej strane, pretraverzovali na juh, preliezli previsnutý ľadový komín. Potom traverzovali na sever a následne na východ na vrchol. Na spodku osadili jednu skrutku a ďalej už nič. Dole obidvaja zliezli. Počas noci zlaňovali. Po niekoľkohodinovom oddychu v sedle dosiahli poobede “Noruegos”.
Kompresorová cesta, nový variant, Anglicko-argentínska cesta z roku 1968
V októbri 1999 talianski horolezci Ermanno Salvaterra a Mauro Mabboni na začiatku 60 m traverzu po nitoch od Maestriho pokračovali priamo sledujúc slabinu v stene, o ktorú sa predtým pokúšali v roku 1968 Jose Luis Fonrouge (ARG), Pete Crew, Dougal Haston, Martin Boysen a Mick Burke (VB). Anglicko-argentínsky tím vyliezol z tohto miesta jeden a pol dĺžky. V druhej dĺžke padlo Hastonovi nitovacie nádobíčko, čo ich prinútilo zostúpiť. Salvaterra a Mabonni vyliezli 5 nových dĺžok a následne sa pripojili na pôvodnú cestu na začiatku tzv. Ľadových veží. Lezenie bolo klasifikácie A2 a krásne voľné lezenie na hrane piliera za 6a+. V stene strávili takmer sedem dní a museli zostúpiť neďaleko vrchola kvôli veľmi zlému počasiu. Liezli alpským štýlom za pomoci prenosných políc.
Pokus o Britskú cestu vo V stene
Tomkazu Nagaoka z Japonska sa pokúsil preliezť túto cestu sólo vo februári. Je nejasné do akej výšky doliezol, ale javí sa, že preliezol 5 dĺžok a zlanil.

32000pt1.jpg (10399 bytes)
Punta Herron, provýstup Tobogan, v krúžku je Rolando Garibotti.

Punta Herron, Col dei Sogni, V stena
O ľadovo-snehový žliabok a komín vedúci do “Col dei Sogni” sa na začiatku roku 1994 pokúsili Ermanno Salvaterra (Tal.) a José “Pepe” Chaverri (Špan.). Dali pokus vľavo do cesty Motivaciones Mixtas, ale boli prinútení ustúpiť po 300 metroch, pretože Chaverriho zranil ľadový úlomok. Silvo Karo zo Slovinska a Rolando Garibotti z Argentíny doliezli túto líniu 28. 11. 1999. Po niekoľkých ľahších začiatočných dĺžkach nastúpili do prvej dĺžky línie vedúcej doľava. Lezenie zahŕňalo ťažké technické lezenie, po ktorom nasledoval dlhý a ťažký systém komínov v ľade a skale. Nad komínmi pokračovali v už ľahšom teréne. Lezenie bolo o niečo ťažšie ako predpokladali a po 15 hodinách doliezli do sedla Col dei Sogni. Ich pôvodným zámerom bolo pokračovať zo sedla cestou “Spigolo dei Bimbi”, ktorú preliezli E. Salvaterra, A. Cavallaro a F. Vidi v roku 1991. Ráno zistili, že cesta je neleziteľná pre veľké množstvo ľadu, ktorý pokrýval skalu a preto sa rozhodli zostúpiť. Svoju cestu dlhú 23 dĺžok nazvali Tobogan a dali jej klasifikáciu ED-, 900 m, prevýšenie 700 m, 85 stupňový ľad, M6, 5+ A2.

Cerro Standhardt, S stena
Severný hrebeň, prvovýstup
Nathan Martin a Tim O’Neill (USA), 16. 2. 2000, alpský štýl, voľná cesta, ED-, 5.11, WI5, 15 dĺžok. Vedie blízko SZ hreňa. Doliezli na falošný vrchol blízko vrcholového hríba, za ktorým zlanili 40 m do najsevernejšieho sedla vo vrcholovom hrebeni (vrchol komína, o ktorý sa v roku 1994 pokúsili Wywill, Campbell-Kelly, Bragg a Donini). Nasledujúce 2 dĺžky medzi sedlom a cestou Exocet boli najnebezpečnejšími klasifikácie 6a+ v rozlámanej skale. Na vrchol vystúpili o deviatej večer. Celú noc zlaňovali cestou Exocet a ráno o desiatej dosiahli Noruegos (hore - dolu im to trvalo 31 hodín). V ceste nepoužili ani jednu skobu, nit a štandy nie sú pripravené. Niekoľko dĺžok druholezec žumaroval.

El Mocho, East Pillar
Cestu Voie des Benitiers vyliezli 13. 1. 2000. Laurence Monnoyeur - Bruno Sourzac (FR) a 17. 1. 2000 Mario Rodriguez (ARG) - Luca Campagna (Tal).

Aguja Medialuna
Cestu Via Rubio y Azul vyliezli v januári tohto roku tímy Roberta Nuńez (Brazília), Julieta Becette a Sebastián Bortolín (ARG); Silvestro Stucchi a Fausto Tovo (Tal), a Elena Davila (Špan.) a nakoniec americkí lezci Kent Mc. Clannan - Bruce Miller.
Miesto prelezenia význačného kúta na začiatku cestu, ktorý je zväčša mokrý a zasnežený, sa javí lepším variantom liezť ostrohou vľavo, 4 dĺžky, 6a A0, ktorú po prvýkrát preliezli Taliani Venzo a Malgarotto počas neúspešného pokusu zdolať túto vežu v roku 1987.

32000pt4.jpg (15681 bytes)
Vľavo Fitz Roy, 1 – Punta Herron, V stena, prvovýstup Tobogan, Silvo Karo a Rolando Garibotti, 28. 11. 1999, 2 – Punta Filip, V stena, prvovýstup Amigos Perdidos, Silvo Karo a Rolando Garibotti, 22. 11. 1999.

Punta Filip, SZ vrchol Aguja Bifida, V stena
Na konci roku 1996 talianski horolezci P. Cavagnetto, R. Giovanetto, M. Motto, G. Predan a C. Ravaschietto sa pokúsili vyliezť na túto vežu zo západu, ale zostúpili 20 metrov pod vrcholom na význačnom predvrchole, keď sa rozhodli, že ďalší výstup by vyžadoval nadmerné nitovanie. Cestu nazvali Su Patagunia.
22. 11. 1999 Silvo Karo (SLO) a Rolando Garibotti (ARG) dokončili prvý výstup po prelezení novej cesty vo V stene. Vyliezli líniu, kde bolo v spodnej časti 5 mixových a v hornom pilieri 7 skalných dĺžok. Sledovali sériu rámp a kútov vedúcu do sedla medzi Punta Filip a najjužnejším vrcholom Triologia Inca. Rozhodli sa, že vystúpia na vrchol. Najprv sa spustili 25 m na S stranu a následne vyliezli exponovanú platňu bez nitov. Cestu nazvali Amigos Perdidos na počesť Aischana Ruppa a Janeza Jegliča, ich blízkych priateľov, ktorí tragicky zahynuli v horách a tiež ako humornú zmienku, že stratili ďalších dvoch “friendov” v ceste. Vežu nazvali Punta Filip podľa Janezovho syna, ktorý sa narodil niekoľko mesiacov po tom, čo jeho otec zmizol na Nupce koncom októbra roku 1997.

Triologia Inca, Inti
Toto je najmenší a najsevernejší z troch vrcholov tejto skupiny, ktorý bol zdolaný po prvýkrát Tommym Bonapacem a Geroldom Dunserom 14. 3. 1992 ako súčasť 22 dĺžok dlhého traverzu. Bruno Sourzac a Laurence Monnoyeur (FR) vyliezli vo V stene 14. 1. 2000 prvovýstup. Šesť dĺžok sledovali jasnú líniu vo V stene tejto veže, vedúcu do sedla južne od vrchola. Dúfali, že sa im podarí spraviť kompletný traverz Triologia Inca, ale vzhľadom na neskorú dennú hodinu a únavu z predchádzajúceho lezenia sa rozhodli zostúpiť po dosiahnutí vrchola Inti. V ceste objavili fixné laná a je zatiaľ nejasné, kto sa pred nimi pokúšal preliezť túto cestu.

Cerro Domo Blanco, S stena
Bruno Sourzac a Laurence Monnoyeur (FR) sa v dňoch 4. - 5. 12. 1999 pokúsili o skalnú ostrohu západne od visutého seraku. Po 150 m to vzdali, kvôli náročnému lezeniu v zaľadnených špárach 6a A2.

Cerro Piergiorgio, Z stena
David Autheman a Michel Bordet (FR) vyliezli 30. 11. 1999 cestu All you need is love. Línia vedie vpravo od nádhernej cesty “Greenpeace” dvoma význačnými útvarmi. Spodná časť sa lezie kompaktnými platňami, ktorá vyžaduje veľa (príliš veľa?) vŕtania (bathooky, rivety a nity na piatich dĺžkach). Vrchná časť sleduje markantný kút. Lezci zafixovali cestu lanami až k ľahšiemu terénu 80 m pod sedlom vo vrcholovom hrebeni, neďaleko samotného vrchola, odkiaľ zostúpili. Cestu oklasifikovali ED+, 700 m, A3, 5+. Pomenovali ju podľa pesničky od skupiny Beatles.

Cerro Pollone, Z pilier
Jim Donini a Greg Crouch (USA) vyliezli v dňoch . 28. - 30. 11. 1999 novú cestu. Ich prvovýstup začína v ľavej časti od piliera v Z stene a po 4 dĺžkach traverzuje doľava do SZ steny, sledujúc systém špár tesne vľavo od hrebeňa piliera. Cestu preliezli alpským štýlom. Bivakovali dvakrát, na štande siedmej dĺžky smerom hore aj pri zostupe. Ich cesta končí na vrchole piliera a nepokračuje na vrchol. Klasifikácia je ED-, 650 m, 6b, A1. Podľa prvovýstupcov by mala ísť voľne za 7a. Cesta sa volá A Fine Piece. Túto líniu už skúšali Michel Piola a Daniel Anker zo Švajčiarska. Doliezli 100 m pod vrchol, ale kvôli zlému počasiu a podmienkam sa museli vzdať.

Torrecita Tito Carrasco
Je to veľmi pekná a význačná veža nachádzajúca sa medzi hlavným vrcholom Cerro Pollone a Gran Gendarme del Pollone. Je nazvaná podľa Tita Carrasca z Bolívie, blízkeho priateľa Doniniho ženy Angely, ktorý tragicky zahynul v jej náručí po zranení spôsobenom padajúcim kamením v El Potrero Cico v Mexiku.
Jim Donini a Greg Crouch (USA) spravili 22. 11. 1999 na Z ostrohe prvovýstup. Preliezli 400 m v technickom teréne 40 stupňový ľad a 6b v skale. V zhoršujúcom sa počasí vystúpili na vrchol, ktorý je veľmi úzky. Prvovýstup uskutočnili za jeden deň po opustení základného tábora na ľadovci Marconi.

Cerro Marconi, Z stena
Laurence Monnoyeur a Bruno Sourzac sa 31. 10. 1999 pokúsili o novú cestu v Z stene. Ich pokus viedol vo výraznom kuloári smerujúcom doprava do sedla tesne pod vrcholom. Pred dosiahnutím sedla odbočili doľava a po prelezení dvoch ľahších dĺžok, 85 stupňový ľad, sa dostali do zlého a nebezpečného terénu. Objektívne nebezpečenstvo bolo veľmi vysoké, pretože do steny začalo svietiť slnko, a tak sa rozhodli zostúpiť. Skoro ráno pri zostupe zasiahla Sourzaca kamenná lavína a vylomili sa mu dva zuby.

Filo del Hombre Sentado, Punta Lelia, 2150 m
Giovanni Ongaro, Pascal a spol. z Talianska spravili v decembri 1999 tretí výstup na túto malú vežu, na ktorú po prvýkrát vystúpil sólo Cesare Maestri z Talianska v roku 1958. Toto je vyššia z dvoch veží v hrebeni. Tím, ktorý spravil druhý výstup nazval vežu Punta Mujer, ale toto meno sa neujalo.

Aguja Guillaumet
Cesta Amy route, V stena, obdržala niekoľko priestupov. 17. 1. 2000 ju preliezol sólo Bruno Sourzac a o niekoľko dní neskoršie ju takisto sólo zdolal Belgičan Frank Herreghewe.
Fonrouge-Comesańa, cesta SZ hrebeňom
Zlatko Koren a Klemen Mali (SLO) spravili veľmi rýchly priestup tejto cesty 16. 2. 2000 za 3.5 hodiny.
SV pilier
Dvojica Kent Mc. Clannan - Bruce Miller (USA) vyliezli v januári pravdepodobne prvý voľný priestup tejto krásnej cesty klasifikácie TD-, 350 m, 6c+. Cestu preliezli aj Julieta Becette a Sebastián Bortolín (ARG) 12. 2. 2000. Prvovýstup pochádza od Eduarda Brennera a Eduarda Moschionho (ARG) zo začiatku roku 1981. Je to výnimočná cesta vo fantastickej skale a v posledných rokoch bola veľakrát prelezená.

Aguja Mermoz
Pilar Rojo - Vela y Viento,V stena
John Brewer a Dave Anderson (USA) spravili 14. 1. 2000 štvrtý a vo februári Nico Benedetti a Leonardo (ARG) piaty priestup.
V Z stene vyliezli Slovinci Klemen Mali and Zlatko Koren 12. 2. 2000 prvovýstup Barriga Patagonica. Je to veľmi pekná cesta s niekoľkými širočinami. Po zafixovaní prvých 120 m, preliezli cestu na jeden záťah za 18 hodín. Zostúpili po dosiahnutí vrcholového hrebeňa asi 50 metrov pod vrcholom. Klasifikácia cesty je TD+, 600 m, 6a+, A1, 16 dĺžok. Zostúpili cestou a 9. dĺžku museli spätne pretraverzovať. Prvý pokus dali v roku 1985 Švajčiari V. Banderet a P. Maillefer 26. - 28. 11. 1985. Zostúpili po 9 dĺžkach, keď narazili na previsnutú širočinu, ktorú nemali čím odistiť.

Cerro Fitz Roy
Kalifornská cesta
Joe Reichert a Sue Nott (USA) v dňoch 29. 11 – 1. 12. 1999 preliezli najťažšie úseky cesty na koniec problémov cesty, ale silný vietor ich prinútil pretraverzovať do zostupovky Francúzsko-argentínskej cesty, bez toho, aby vystúpili na vrchol. V stene dali dva bivaky, cestou hore na La Brecha a na hrebeni Supercanalety.
Francúzsko-argentínska cesta
Túto cestu 13. 1. 2000 preliezli dve dvojice a to Kurt Albert a Bernd Arnold z Nemecka a Franz Baumgartner a Mario Rubin zo Švajčiarska a vo februári Nicolas Benedetti a Leonardo (ARG).
V stena
V decembri Joe Reichert a Sue Nott (USA) sa pokúsili o novú cestu vľavo od Ferrariho cesty, vyliezli 9 dĺžok. Zafixovali 60 metrov a postavili si portal ledge, kde strávili 15 nocí. Prvých 5 dĺžok sú platne za 5.9 A2 a zvyšné 4, ktoré preliezli za A3 –A4.
Royal Flush
Carlos Garcia a Carlos Suarez (Spain) v čase od 2. 12. 1999 do februára 2000. Zafixovali prvých 23 dĺžok do miesta, kde sa táto cesta napája na El Corazon, 300 m pod vrcholom. Je to štvrtý priestup cesty, ktorá bola dolezená až na vrchol len raz a to 11. 2. 1998 tímom Rainer Treppte, Günter Gälbe a Michael Schafroth z Nemecka. Gälbe je zatiaľ jediným lezcom, ktorý preliezol Royal Flush štýlom RP. Dvadsiateho decembra, keď ošetrovali množstvo fixných lán, spadol Carlos Garcia 30 m, keď prefičal pri zlanovaní cez konce lán. Mal obrovské šťastie, že pristál na úpätí cesty, 3 dĺžky nad trhlinou. Vliekol so sebou niekoľko lán, z ktorých ho jedno zachytilo a zastavilo jeho pád. Utrpel niekoľko menších zranení.
Goretta Pillar, Casarotto Route
Brady Robinson a Ben Gilmore (USA) spravili v dňoch 18. - 20. 2. 2000 nový variant tejto cesty Diedro Directo. Je to dvanásťdĺžkový variant a celková klasifikácia je teraz 5.10, A3, 32 dĺžok. Použili fixné laná na prvých 500 metroch cesty. Cesta vedie veľkým kútom, ktorý rozdeľuje S pilier medzi cestami Casarotto a poľským Devil's Dihedral. Prvých 6 dĺžok je ľahké voľné lezenie, ale boli zasnežené a ľadové, a tak postupovali veľmi pomaly. Nad najvyšším, pôvodne dosiahnutým miestom, sa lezenie sťažilo až na klasifikáciu A3. 19. februára sa napojili na cestu Casarotto. V ten deň liezli až do polnoci a dosiahli Severný pilier, kde zabivakovali. Vyjadrili sa, že táto cesta má mnoho širočín. Nasledujúci deň zlanili do zárezu a vyliezli na vrchol, ktorý dosiahli o 18:00 hod, čím sa stali šiestymi, ktorí vystúpili na Fitz Roy zo sedla medzi Goretta Pillar a vrcholovou stenou (Casarotto, Kearney-Knight, Poliaci, Donahue-Harvey, Lindblade-Whimp). Zostúpili Francúzsko-argentínskou cestou, čím spravili traverz vrchola.
NW Pillar, French route
Josexto Rodriguez a Fernando Peralta zo Španielska dali v decembri a januári pokus v tejto ceste. Po dvoch dĺžkach sa kvôli zlému počasiu vrátili.

32000pt2.jpg (15360 bytes)
Slovenská cesta na Fitz Roy,
lezie Rolando Garibotti.

JZ stena, Slovenská cesta (cesta sa pôvodne nesprávne nazývala Českou).
Piateho a šiesteho decembra 1999 Silvo Karo (SLO) a Rolando Garibotti (ARG) preliezli Slovenskú cestu v JZ stene Cerro Fitz Roy alpským štýlom. Slovenskú cestu spravili v januári 1983 slovenskí horolezci Michal Orolín, Vladimír Petrík a Robert Gálfy. Už rok predtým sa o ňu pokúsili z ľadovca Torre, ale neboli úspešní. Nasledujúci rok boli napokon úspešní, tým, že obišli spodných 800 m steny a liezli stenu až z hrebeňa Hombre Sentado Ridge. Použili veľké množstvo fixných lán, až po miesto, kde sa ich cesta spojila s Kalifornskou 400 m pod vrcholom. Cesta začína z ľadovca Torre Glacier a skúšalo ju veľa tímov: napríklad Rab Carrington a Alan Rouse (VB) v roku 1977, Jack Tackle a Joe Josephson (USA) v decembri 1997, a Mark Synott (USA) a Kevin Thaw (VB) vo februári 1998. Karo a Garibotti nastúpili z Poľského tábora na Torre Glacier ráno 4:15 a na úpätí steny vysokej 2300 m boli o 45 minút neskoršie. Spodných 800 m boli ľahšie snehové rampy a zložité mixové lezenie, z čoho polovicu liezli s lanom. Na začiatok výrazného kúta doliezli o 10 doobeda. Toto je najťažšie miesto cesty a naviac aj najnebezpečnejšie pre množstvo voľnej skaly. O šiestej večer táto dvojica doliezla do Kalifornskej cesty, kde mali problémy nájsť správny smer výstupu (kvôli únave?) Pred 22:00 sa dostali na hrebeň “Supercanaleta”, kde sa rozhodli zabivakovať. Cestu chceli preliezť na jeden záťah, a tak nemali so sebou ani spacáky a ani varič. Po studenej noci o šiestej ráno už boli na hrebeni a následne hodinu pred poludním dosiahli vrchol Fitz Roy. Po povinnom fotografovaní a ďalších vrcholových rituáloch zostúpili Francúzsko-argentínskou cestou na Rio Blanco. Keďže nemali bivakovacie prostriedky a celý deň už nejedli rozhodli sa pokračovať až do tábora “De Agostini”, kde mali svoj basecamp. Tieto tri hodiny chôdze boli najvzrušujúcimi momentami celého výstupu, pretože sa im do cesty postavila puma. Zvyšok cesty sa stále obracali, z čoho ich bolel veľmi krk a neustále pozorovali nechceného návštevníka Fitz Roy. O druhej po polnoci dorazili do tábora “De Agostini”, kde sa pustili hneď do varenia obrovského hrnca špagiet a následne zrútili do spacieho vaku. S obdivom hľadeli na vynikajúci výkon slovenských horolezcov z roku 1983, pretože museli byť veľmi odvážni, keď sa tak dlho pohybovali v takom nebezpečnom teréne. Cesta má prevýšenie 2300 m, prvých 1000 m sa môže považovať za ako prístup pre ľahký terén. Na niektorých miestach je zlá skala, ale celkovo je lezenie veľmi ľahké, málokedy ťažšie ako 5+. Klasifikácia je ED-, 2300 m, 6b/A0, 65 stupňový ľad. Okrem 4 dĺžok, ktoré druholezec žumaroval, Karo a Garibotti liezli celú cestu. V januári sa o Slovenskú cestu pokúsili Taliani Elio Orlandi a Livio Rigotti, ale zlé počasie ich zahnalo dole už pod význačným kútom. O mesiac neskoršie, vo februári britskí horolezci Alan Mullin a Kevin Thaw sa taktiež pokúsili preliezť túto cestu, ale boli prinútení sa vrátiť 250 m pod vrcholom, blízko druhej veže na hrebeni Gendarme v Supercanalete. Do tohto miesta liezli celú cestu voľne za 6c. Malo by sa asi spomenúť, že Slováci pri jednom z pokusov doliezli až do Kalifornskej cesty a pri ďalšom až do miesta ako Briti, ale v obidvoch prípadoch sa vrátili do cesty, lebo ju považovali za nedolezenú.
Mullin a Thaw mali v pláne preliezť priamo z konca význačného kúta na JZ hrebeň, ale sa tohto úmyslu vzdali a pokračovali Slovenskou cestou. Z ľadovca Torre doliezli pod kút za 11 hodín, kde bivakovali. Nasledujúci deň, noc liezli non stop a na najvyššie dosiahnuté miesto sa dostali za 24 hodín, kde sa rozhodli zostúpiť. Zlanili Kalifornskou cestou a do svojho tábora sa dostali cez kuloár Poincenot.

Aguja De La Silla, Z stena
Tommy Bonapace a Christian Zenz z Rakúska sa v januári pokúsili o tento výstup. Liezli alpským štýlom a v stene boli 6 dní. Ustúpili 300 m pod vrcholom. Bonapace sa už o túto cestu pokúšal s ďalším Rakúšanom Toni Ponholzerom v roku 1995. Vtedy sa vrátili po 23 dĺžkach, 450 m pod vrcholom.

Aguja Poincenot, V stena a J ostroha
Cestu Whillans – Cochrane preliezli 12. 1. 2000 John Brewer a Dave Anderson (USA) a 17. 1. 2000. Stephanie Davies a Dean Potter taktiež z USA. Pre nedostatok sneženia, bola ľadová rampa tejto klasiky veľmi tenká a poskytovala niekoľko úsekov mixového lezenia. Nástup do tejto rampy je stále viacej a viacej exponovaný, keďže seraky na jej začiatku sú stále menšie a menšie, čo môže spôsobiť v blízkej budúcnosti prístupové problémy do tejto cesty.
Patagonicos Desesperados, V stena
Dvaja Taliani spravili druhý priestup tejto veľmi peknej línie v dňoch 16. - 17. 1. 2000. Bivakovali na polici v polovici steny.

Aguja Saint Exupery, S stena
Cestu Kearney-Harrington preliezli tri tímy, 11. 1. 2000 Laurence Monnoyeur - Bruno Sourzac (FR), Dean Potter - Stephanie Davies (USA) a 12. 1. 2000 Bruce Miller - Kent Mc. Clannan (USA). Na SZ ostrohe preliezli vo februári Ramiro Calvo a Nicolas Benedetti (ARG) cestu Chiaro Di Luna.
Petit Prince, J stena
Etienne Fine a Philippe Driel (FR) spravili tretí priestup tejto cesty v dňoch 12. a 25. 1. 2000. V spodnej časti fixovali laná a následne cestu doliezli alpským štýlom. Od 14. dĺžky, namiesto lezenia doľava do sedla medzi dvoma vrcholmi, kde sa pripája na Rakúsku cestu J pilierom, spravili 4 dĺžkový narovnávajúci variant klasifikácie A3 priamo na vrchol. Cesta je perfektná a dobre chránená pred silnými vetrami.
Pokus v J stene
Marcelo Galghuera a Horacio Gratton (ARG) začiatkom roku 2000 za pomoci Jorge Garcia a Fernanda Garmendia sa pokúsili o líniu vľavo od Petit Prince. Preliezli 60 m ukloneného ľadu, 80 m rozlámanej skaly a následne 130 m klasifikácie A2. V ceste používali fixné laná.

Aguja Innominata alebo Rafael, Z stena
Tim O’Neill a Nathan Martin (USA) a Bruno Sourzac (FR) spravili 12. 1. 2000 druhé opakovanie cesty Via Corrallo. Prvovýstup spravili Salvaterra a Leoni. Kvalita skaly v kúte bola veľmi zlá, boli tam voľné bloky a odštepy, čo robilo lezenie veľmi nebezpečným.
Z stena a J hrebeň, Anglo-americká cesta z roku 1974
Túto cestu preliezli 14. 1. Dean Potter a Stephanie Davies z USA. a 13. 1. Kent Mc Clannan a Bruce Miller (USA) variantom Kearney.

Aguja De l’ S., S hrebeň
Laurence Monnoyeur a Bruno Sourzac (FR) a Dean Potter, Steph Davies (USA) a Rolando Garibotti (ARG) ho preliezli 21.12. 1999.

Hielo Continental, Cerro Mariano Moreno
Túto sezónu sa tu uskutočnilo niekoľko výstupov: Alejandro Masperi - Freddy Schuls (ARG) v januári 2000; Max Odell (ARG) - Clay Hall a partneri (USA) spravili vo februári niekoľko dobrých zlyžovaní.


Glaciar Upsala
Štíty spomenuté ďalej sa nachádzajú nad ľadovcom Upsala, 40 km južne od masívu Fitz Roy a Cerro Torre.

Cerro Murallon
22. 11. 1999 Bruno Sourzac a Laurence Monnoyeur sa pokúsili o novú cestu vo V stene Cerro Murallon. Vyliezli až 350 m pod vrchol steny s klasifikáciou A2, M5, 90 stupňov. Zachytila ich silná búrka a pri ústupe mali veľké problémy. K stanu sa dostali až po tom, čo v stene nechali všetok materiál (laná, friendy, skrutky).

Cerro Cristal
Tá istá dvojica Bruno Sourzac a Laurence Monnoyeur 6.11.99 vyliezla na Cerro Cristal V stenou.

Cerro Campana
Opäť Bruno Sourzac a Laurence Monnoyeur spravili 7. 11. 1999 vôbec druhý výstup na tento krásny kopec. Prvovýstup spravili J. Skvarca a M. Serrano (ARG) v roku 1968. Francúzi liezli tou istou cestou.

 
Horolezectvo | Umelé steny | Ski alpinizmus | Ľadové lezenie
Galéria | Story | Sprievodca | Svet | English version

© 2001 Vladimír Linek & Ján Krempaský