Kantega: prekonaj sám seba

text a foto: Valerij Babanov

Meno Valerija Babanova nie je čitateľom Jamesáka neznáme. Niekoľkokrát sme už písali o skvelých výkonoch tohto ruského lezca, ktorý začínal svoju kariéru v Omsku na Sibíri a dokázal sa presadiť v Alpách i v horách celého sveta. Popri najťažších cestách v horách bývalého Sovietskeho zväzu a samozrejme všetkých domácich sedemtisícovkách sa stal Babanov známy ťažkými sólami v oblasti Mont Blancu, Americká direttissima na Petit Dru, Colton – McIntyre na Grandes Jorasses a mnohé ďalšie, ale aj v Yosemitoch, kde napr. vysóloval Zodiaca na El Capa. Pridal ťažké prvovýstupy, Ruskú ruletu na Aig. Sans Nom a v zime 98 nebezpečnú cestu Lena cez čerstvý výlom v západnej stene Petit Dru. V júni 99 urobil sólo novú cestu v odľahlej J stene Mount Dickey na Aljaške a o mesiac neskôr strávil osamelý 12 dní v novej ceste na Pointe Whymper na Jorassoch, za čo bol nominovaný na Zlatý čakan 2000. Tohto roku je opäť medzi nominovanými za svoj sólovýstup na Kantegu v Himalájach.

Kantega... Čo to pre mňa znamená? Expedícia na túto horu ma prinútila rozmýšľať o hraniciach ľudských i mojich možností a zmenila môj názor na ne. Prešla nejaká doba. Snažím sa teraz dať zmysel môjmu pôsobeniu v S stene Kantegy a prehodnotiť ho. Víťazstvo alebo porážka? Som si istý, že za chviľu to budem vedieť. Viem ale určite, že získaná skúsenosť zo steny bude mať veľký vplyv na moje budúce rozhodnutia.

Teraz si myslím, že by som mohol rozdeliť expedíciu na dve časti: prvú do 10. 5., čo boli moje pokusy o prelezenie S steny alpským štýlom a druhú po 10. 5. s výstupom na hrebeň a zostup. Druhá časť sa od tej prvej veľmi líšila jednak taktikou, ako aj rýchlym prijatím rozhodnutia.

Všetky udalosti expedície mám stále živé v pamäti a tak ich môžem ľahko popísať. Do Kathmandu sme doleteli z Moskvy 9. 4. 00 spoločnosťou Aeroflot. Naša expedícia mala troch členov: ja ako horolezec, moja žena Oľga ako fotografka a filmárka a kuchár Sanga, ktorý nám bol pridelený. Narodil sa blízko Lukly. Sanga sa tu vyznal vo všetkom, vybavil problémy s nosičmi ako aj potrebné nákupy. Vo všeobecnosti nám jeho pomoc bola veľmi osožná. Dňa 13. 4. sme spolu s 12 nosičmi vyrazili na pochod. Malo nám to trvať asi 5 dní.

Prechádzali sme krásnou prírodou, ale už som bol psychicky v stene. Zatiaľ, čo moje nohy šlapali nekonečne dlhými chodníkmi Himalájí, ruky v mojej mysli zapichávali zbrane do ľadu a zabíjali skoby v severnej stene. Naša cesta viedla miestami Chatra, Koty a Tangnan. Videli sme len jeden alebo dva domy s 3 až 4 obyvateľmi. Dajú sa tu kúpiť len základné potraviny, čínske halušky, keksíky, snickersky, cocacolu, pivo a ešte zopár maličkostí. Cukor, múku a ryžu môžete kúpiť len v Tagnane, v poslednej usadlosti vzdialenej 2 hodiny od nášho BC. Dalo sa tu zohnať aj palivo do primusu, aj plynové bomby do varičov. Cesta viedla povedľa rieky Hinku Khola, prešli sme povedľa miesta nazývaného Khare. Podľa zvyklostí je to miesto pre BC pre tých, ktorí chcú vystúpiť na Mera Peak, 6473 m. Veľká lavína spred 2-3 rokov zničila chodník. Teraz je časť cesty vo veľmi zlom stave a prechádza hustými lianami a bambusovníkmi, na iných miestach vedie obchádzkami podložiami rieky. Je jasné, že toto všetko spôsobuje nosičom veľké problémy. Dňa 17. 4. sme postavili BC na čistinke blízko malého jazierka vo výške 4700 m. Obyčajný aj neobyčajný život našej expedície začína.

V nasledujúcich troch, štyroch dňoch chcem vystúpiť pod môj kopec, ale aj vystúpiť svahmi Mera Peaku, aby som sa aklimatizoval. Počasie je každý deň rovnaké, do desiatej až jedenástej je slnečno, a poobede začína snežiť. Nasledujúci deň som sa vydal ku Kantege a uvedomil som si, že bude ťažké splniť moje plány. Prekonať nekonečné kamenné prekážky bočných morén ľadovca Hinku Nup nám zabralo mnoho hodín. Pyramída kopca Kantega sa zdala byť nekonečne ďaleko. Ešte tri dni som sa aklimatizoval a potom som sa začal pripravovať na Kantegu. Mojou úlohou bolo postaviť ABC čo najbližšie k severnej stene. Trvalo mi 7 hodín, kým som prešiel cez morénu na miesto, kde som postavil tábor vo výške 5300 m. Moju stenu nebola z tohto miesta vidieť. Myslel som si, že pod stenu mi to bude trvať 5 – 6 hodín. Mýlil som sa. Himaláje sa ukázali opäť vo svojej veľkosti. Trvalo mi to ďalšie 2 dni. Veľkú väčšinu času som hľadal cestu v bludisku trhlín a serakov na snežné plató. Z tohto miesta som konečne prvýkrát videl S stenu. Bol som omráčený. Ako stena vlastne vyzerá? Je to tažké popísať. Iba fotka vám dá možnosť pochopiť. Máte pocit, že je to niečo silnejšie, pôsobivejšie, ako ste doteraz vyliezli. Keď sa pozeráte zdola nahor, vyzerá ako predok lode, ktorý krája ľadové vlny ľadovcov. Zdá sa, že všetko sa pohybuje k vám.

Výška steny je okolo 1300 m. Je tam málo možností na zaistenie a aj vo výške nad 6000 metrov ste nútení ku skalnej akrobatike. V strede sa na chvíľu stena položí, ale ďalej pokračuje veľkou strminou, kde začína kráľovstvo ľadu. Je temer nemožné pochopiť, ako tento ľad drží na skale pri závanoch vetra. Na záver môjho opisu by som chcel doplniť, že celý hrebeň Kantegy je ovenčený veľkými prevejmi, ktoré sa z času na čas odtrhnú a zmetú so sebou všetko, čo sa im postaví do cesty. Táto stena je mojím cieľom, a buď ju preleziem, alebo nie. To, čo som videl, ma ohromilo na niekoľko hodín. Potom sa ukľudním. Psychicky sa stotožním so stenou. Po dni oddychu v tábore vo výške 5300 m som pripravený na sólovýstup S stenou alpským štýlom. Mám so sebou dve 60 m laná, dve ľadovcové zbrane, mačky, skoby, skrutky, dve náplne plynu s varičom, jedlo na 4 dni, ľahký spacák, závesný hamak. Takto naložený vyrážam do steny. Ako sa blížim k stene, obloha sa zaťahuje a za chvíľu je plná nízkych mrakov. Je to zlé znamenie a pri zabíjaní prvej skoby začne snežiť. V stene neviem nájsť žiadnu skrýšu a po 150 m si uvedomujem, že dnes sa už ďalej nedostanem. Musím rýchlo zostúpiť, aby ma nezmietla nejaká lavína zo steny. Rozhodol som sa stráviť noc na ľadovci oproti stene, schoval som sa pod veľký ľadový blok. Celú noc aj nasledujúci deň sneží. Poobede som sa rozhodol zostúpiť do BC, aby som si oddýchol.

O niekoľko dní neskoršie som sa opäť premiestnil do ABC a dal dva pokusy. Neúspešne. Musel som sa vrátiť kvôli zlému počasiu hneď poobede. Situácia sa stáva kritickou. Je skoro polovica mája, prešlo veľa času a nič som nevyliezol. Privádza ma do zúfalstva, že všetko moje úsilie príde navnivoč, pretože som dlho čakal na lepšie počasie.

Po každom neúspešnom pokuse sa snažím prísť na príčinu mojich neúspechov. Zdá sa mi, že sa niečo so mnou stalo, ako by som stratil niečo dôležité a už mi nezáleží na tom, ako to všetko skončí. Únava sa hlási o slovo. Oľga má podobné pocity a navrhuje mi, aby som sa v takomto stave nerozhodoval o ničom. Napriek veľkému chaosu v mojich myšlienkach sa snažím nájsť východisko z tejto situácie. Uvedomil som si, že v takomto zlom počasí nemám šancu preliezť náročnú stenu v alspkom štýle. Musím zmeniť taktiku výstupu. Známená to, že spodnú ťažkú časť steny budem fixovať. Ak sa počasie zhorší, budem môcť rýchlo zostúpiť do bezpečia. V príprade, že sa vylepší a verím, že sa tak stane, sa môžem rýchlo do steny vrátiť. Asi je to jediné možné riešenie. Ďalšie laná sa predsa dajú zohnať v najbližšej dedinke Tangnan. Takisto sme doplnili zásoby potravín a paliva.

Ďalšie rozhodnutie je pre mňa veľmi dôležité. Presunuli sme ABC do výšky 5600 m, hneď k stene Kantega. Takto sa prístup do cesty skrátil zo 4 hodín na 30 minút. Po dvoch dňoch sa nám podarilo vyvliecť sem všetky potrebné veci.

Všetko je pripravé na ďalší lezecký pokus. Je 14. mája. Na oblohe nie je žiadny mráčik, ideálny čas na výstup. Za nasledujúce dva dni som zafixoval 250 m lán. Na tretí deň lezenia som sa dostal na ľadovú terasu v spodnej časti steny. Spravil som 30 m traverz doľava a dostal opäť na skalu. Tá pravá drina tu práve začína. Najskôr hore úzkym ľadovým žliabkom. Nie sú tu žiadne špáry a postupujem veľmi pomaly. Mám so sebou plnú výbavu od 2 ľadovcových zbraní až po kotvu. Začal som používať skyhooky. Musím ísť doľava k veľkému ciagľu, ktorý odtiaľto môžem vidieť. Je to ešte ale dlhá štreka. Na postup používam iba technické lezenie. Iba občas spravím 2 – 3 kroky voľne, ale nie viac. Všetky špáry sú plné ľadu. Myslel som na bezpečnosť, ale skrutky nechceli ísť hlbšie ako 6 –7 centimetrov. Krok za krokom postupujem ďalej. Už som v stene 5 dní, oddychujem, lebo sneží celý deň. Mám zafixovaných 330 m. Nasledujúce ráno je síce pekne, ale stena je pokrytá snehom a je veľmi ťažké pokračovať v lezení. Napriek tomu sa rozhodnem ísť. Ľad je už na dohľad. Poobede sa počasie opäť zhoršuje.

Dnes som preliezol len 20 metrov. Nasledujúci celý deň sneží. Zásoby jedla v ABC sa míňajú. Rozhodli sme sa zísť do BC na krátky odpočinok. 24. mája sa s Oľgou premiestnime do ABC. Máme jedlo na týždeň. Opäť sneží, odhadujem, že sa pravdepodobne blíži monzún. Už mám iba málo času.

Nasledujúce ráno je krásne, žiadne mraky. Kantega je zasnežená. Nedá sa ani predstaviť, koľko snehu tam je. Rýchlo sa naraňajkujem a vyrážam do steny. Dnes musím uvoľniť fixy spod záľahy snehu a pokúsiť sa dosiahnuť spoľahlivý ľad. Po 5 hodinách sa mi to podarí. Som z toho veľmi unavený. Skalu ledva vidieť, k špáram sa musím prepracovať kladivom a obúchať sneh a ľad. Na dnešok mám dosť, som úplne zničený. Na oblohe sú ťažké mraky. Pred začatím sneženia musím zísť dolu. O hodinu a pol som v stane.

V noci sa vyjasnilo, spal som mizerne. O piatej vyrážam, je veľká zima. Musím sa ponáhľať. Nikto nevie, ako dlho vydrží počasie. Dnes je 27. mája, o 9:00 som na konci fixov, predo mnou je ťažký mixový terén. To, čo zospodu vyzeralo ako dobrý ľad, je v skutočnosti tenká kôra na platniach s minimálnym množstvom špár. Ľad je veľmi tenký a bojím sa do neho kopať mačkami. Pod nohami sa mení na úlomky. Často používam háčiky. O druhej poobede doliezam do firnového ľadu. Dáva mi pocit bezpečia, keď zapichnem zbrane do neho. Aj keď je ľad často veľmi strmý, 70 – 80 stupňov, je to pre mňa oveľa príjemnejšie ako technicky liezť. Môj postup sa zrýchľuje a tento deň preleziem vyše 200 metrov. Pri zotmení som tesne pod menej strmým svahom. Nie je tu však žiadne dobré miesto na bivak. Tu sa mi zíde môj hamak. Necítim sa v ňom veľmi pohodlne, ale je to lepšie ako nič. Tento deň nesnežilo, hoci celý deň sa valili mraky. Ráno musím vyraziť veľmi skoro. Celú noc som v polospánku. Pri prvom svite som pripravený vyraziť. Po krátkej chvíli som v položenejšom teréne. Leziem doľava a hore smerom do žľabu vedúceho na hrebeň. Vždy sa musím vrátiť po ruksak, lebo liezť s ním a aj s lanom je veľmi náročné. O 9:00 ráno sa mraky začínajú zdvíhať z údolia. Viditeľnosť je dobrá, ale slnko je stále schované. Po 300 metroch sa tlačím doprava na skalu. Zdá sa mi to bezpečnejšie a aj kratšie. Podľa môjho odhadu som 200 – 250 metrov pod hrebeňom. Ľadový žľab sa mi stráca v hmle. Rozhodol som sa nechať batoh tu, zoberiem si ho pri ceste dolu. V týchto miestach sa ľad strmo zdvíha až do 80 stupňov. Bez batohu sa mi lezie ľahšie. Iba chvost 50 m lana sa za mnou vlní. Budem ho potrebovať pri zostupe. O druhej poobede začína snežiť a ja som stále v stene. Stenou sa valí sneh. Situácia nevzbuduje dobrý pocit. Nevidím hrebeň, ale cítim, že už nie je ďaleko. O piatej poobede doleziem na skalný pás, ktorý bez väčších problémov prekonám, spravím dlhý traverz doprava a ľadom sa vrátim doľava nad pás. Na hrebeň je to už skutočne kúsok. Hore sa dá vyliezť iba jedným miestom. Z obidvoch strán sú veľké preveje, ktoré hrozia, že spadnú každú chvíľu. V silnom vetre som sa prebil na hrebeň o pol šiestej. Pokračovať ďalej na vrchol bolo pre mňa nemysliteľné, snežilo, viditeľnosť do 30 metrov, za chvíľu bude tma. Musím zliezť k batohu, ináč zamrznem. Cítim sa strašne unavený, ale musím si zachovať pevné nervy. Zliezol som na skalu a zabil skobu. K batohu som sa dostal za 2 hodiny. Noc strávim tu. Začala ma bolieť hlavu, výška a námaha sa začínala prejavovať. Celú noc opäť snežilo. Stenou padajú lavíny, ja som však relatívne v bezpečí, lebo som dostatočne vysoko.

Je skoro ráno a začínam zostupovať. K fixným lanám to je 700 m. Počasie je opäť zlé a o deviatej začína snežiť. Treba opustiť stenu čo najrýchlejšie. O šiestej večer som dole v bezpečí. Ten kúsok ku stanu sa vlečiem vyše hodinu. Každých 20 metrov padám od únavy na zem a musím oddychovať. Úzkosť z výstupu ustupuje a únava sa zvyšuje. Z normálnej prechádzky sa stáva veľká drina. Občas sa mi zdá, že sa už nezdvihnem, ale nakoniec sa doplazím ku stanu, v ktorom ma čaká Oľga. Vypijem veľa čaju, jesť mi nechutí. Potom si ľahnem a zaspím ako mŕtvy.

Celý nasledujúci deň pomaly zostupujeme ľadovcom s ťažkým batohmi, plazíme sa snehom miestami po hruď. Sneží a sneží.

Teraz sa všetko zdá už vzdialené, Kantega, ABC, výstup aj problémy. Posledných pár týždňov sa nám zdajú ako roky, zažili sme niečo veľmi dôležité. A možno niekde hlboko v srdci je určitá nespokojnosť, pretože znova nemám odpovede na moje otázky: prečo stojím na ľadovci, alebo niekde vyššie, alebo až na hrebeni, neviem kde presne, prečo chodím do hôr liezť a robiť nové cesty znova a znova? Kto pozná odpovede?

Nepál, Himaláje, Kantega, 6799 m, S stena, nový sólovýstup na hrebeň do výšky 6600 m, Valerij Babanov, Rusko, máj 2000, obtiažnosť: ED+, 5c/6a, A2/A3, M6, 80 ľad, 1200 m

Sponzori: Bask, Moskva, Gore-Tex, Francúzsko, Simond, Francúzsko, Petzl, Francúzsko, Beal, Francúzsko, Loubsol, Francúzsko